Uverejnené

Karl Blossfeldt Praformy umenia

Dielo Karla Blossfeldta som prvý krát videla na výstave v Dome fotografie v Budapešti (Mai Manó Ház). Detailné fotografie rastlín, ktoré pripomínali tvory z iného sveta, ma ihneď oslovili. A tak po príchode domov som si o ňom vyhľadala viac informácii. Jeho tvorba ma zaujala natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať ďalší fotografický blog.

Karl Blossfeldt vstúpil do dejín fotografie svojimi čiernobielymi fotkami kvetov, rastlín a semien, zachytených s dovtedy nebývalým zväčšením. Blossfeldt netúžil stať sa fotografom, študoval umenie – sochárstvo, mal teda nepopierateľné umelecké nadanie. To neuniklo pozornosti profesora Moritza Meurera. A možno práve preto pri vedeckej výprave do Talianska, Blossfeldtovi pripadla úloha fotografa. Práve počas tejto študijnej cesty môžeme hľadať zárodky jeho záujmu o fotografiu.

Prvé Blossfeldtove snímky rastlín mali slúžiť ako východisko pre umelecký výraz a ako učebná pomôcka pre študentov na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne, kde v tej dobe pôsobil už ako profesor umenia . Na tento účel si vytvoril vlastné fotografické prístroje, ktoré mohol používať so zväčšovacími makro objektívmi. Inšpiráciou mu bola príroda samotná, opakujúce sa vzory nachádzajúce sa v jej textúrach a formách. Blossfeldt kládol silný dôraz na edukatívny význam fotografie, no výsledok ďaleko presiahol prvotný zámer. Dychberúce fotografie ukazujú mimoriadne zvýraznené rytmické formy rastlín a ich častí, a tým im  dávajú nové až exotické vlastnosti. Autor ľudskému oku odhaľuje architektúru rastlín a detailné textúry nespočetného množstva druhov. Blossfeldt pevne veril, že len prostredníctvom podrobného štúdia vnútornej krásy prítomnej v prírodných formách nájde súčasné umenie svoje skutočné smerovanie. A tak pôvodne dokumentačná fotografia, nadobúda nový zmysel, začína byť vnímaná ako esteticky platné dielo.

To, čo urobilo Blossfeldtovu prácu jedinečnou, nebolo len jeho excelentné technické zvládnutie fotografie. Blossfeldt v stovkách neretušovaných ani nijako inak umelecky upravených fotografií rastlín, ukázal tesné spojenie medzi formami vytvorenými človekom a tvarmi vyvinutými prírodou.

Poukazuje tak na skutočnosť, že dekoratívnosť prírodných foriem nie je samoúčelná, práve naopak, je funkčná a práve táto vlastnosť robí rastlinné druhy pre nás tak krásnymi. Dôraz dáva na zretelnosť, vecnosť a presnosť podania – príroda sa stáva novým zdrojom inšpirácie a súčasne aj novým predmetom umeleckej tvorby.

Jeho tvorba sa zaradila medzi diela umeleckej avantgardy s podporou galeristu Karla Nierendorfa, ktorý v roku 1926 vo svojej galérii usporiadal samostatnú prehliadku jeho fotiek spárovaných s africkými sochami a následne vytvoril prvé vydanie Blossdeldtovej monografie Praformy umenia (Urformen der Kunst). Po obrovskom úspechu knihy vydal Blossfeldt v roku 1932 druhý diel svojich rastlinných fotiek s názvom Divuplná záhrada prírody (Wundergarten der Natur). Trilógiu zavŕšil zväzok Zázrak v prírode (Wunder in der Natur, 1942). Blossfeltdovi súčasníci sa o jeho tvorbe vyjadrovali ako o prevratnej s nepredvídateľným budúcim vplyvom na naše ponímanie sveta. Jeho nečakané fotografické úspechy ho zaradili po boku skvelých fotografov Augusta Sandera a Eugèna Atgeta. Blossfeldtova tvorba bola silným impulzom pre  ďalší vývoj fotografického tvaroslovia.

Fotografie Karla Blossfeldta,sú dnes rovnako príťažlivé, ako boli pri prvom predstavení verejnosti približne pred sto rokmi. V roku 2001 bola kniha Praformy umenia zaradená do výberu 101 kníh ako jedna zo základných fotografických kníh dvadsiateho storočia.
Jeho tvorbu si môžete pozrieť prostredníctvom online výstavy michaelhoppengallery.

Karl Blossfeldt neviedol dobrodružný ani fascinujúci život a  nemal ambíciu stať sa fotografom. Veril, že umenie, ale aj sám človek má predobraz v prírode. V jeho tvorbe prevláda vecnosť a účelnosť, no napriek tomu nám otvára nový spôsob náhľadu na svet okolo nás čím predurčuje ďalší vývoj a smerovanie fotografie.

“Ak vám dám do ruky prasličku roľnú, nebudete mať problém z nej spraviť fotografickú zväčšeninu. Ale pozorovať ju, všímať si ju a objavovať jej formy, to je niečo, čoho je schopných len niekoľko z nás”

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

O krajine – Výstava fotografií

Výstava O Krajine je zameraná nielen na prírodné krásy našej Zeme, ale hlavne na ich majestátnosť, no zároveň krehkosť. Už v poradí druhú výstavu krajinárskych fotografií sme sa rozhodli usporiadať práve v období, keď stále viac celý svet diskutuje o potrebe ochrany krajiny a dopadoch klimatických zmien. My, ľudia dokážeme svojou činnosťou krajinu obohatiť, ale do veľkej miery ju už dlhodobo poškodzujeme. Niektoré z týchto zmien, to už dnes vieme, sú nezvratné. A práve fotografiami, ktoré vám predstavujeme, chceme poukázať na dôležitosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti za to, či tieto krásy budú mať možnosť obdivovať aj ďalšie generácie. Krajina je priestor nášho bytia. Od nepamäti určovala vývoj našej existencie a dnes máme my významný vplyv na to, ako bude vyzerať krajina budúcnosti.

Dušan Dobák

Krajinárskej fotke sa venuje 5 rokov. Dlhodobo žije a pracuje v zahraničí, no pri návrate na Slovensko vždy rád zavíta do Tatier. Okrem vysokohorských štítov ho však láka aj vertikálne menej členitý terén. Rodák zo Zvolenskej Slatiny rád zachytáva mierne kopcovité lúky za dedinou: “Pri západe slnka či pri búrkach v okolí je to ideálne vyvýšené miesto na zachytenie posledných slnečných lúčov na okolitých kopcoch či bleskov udierajúcich z prechádzajúcich búrkových mračien.”

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý?

V čase kúpy môjho prvého fotoaparátu som mal na pláne hneď niekoľko zahraničných výletov. Myslím, že pri tom najpamätnejšom ma moje kroky viedli do Švajčiarska, v ktorom mi bolo umožnené vidieť a zachytiť monumentálnosť Álp, pri prekonávaní rôznych horských priechodov. Keďže fotografie zachytávajúce rozmernosť krajiny navôkol sú doposiaľ jedny z mojich najobľúbenejších, určite to bola fotografia z tamojšieho prechodu Grimsel Pass zobrazujúca kľukatú cestu vedúcu po okraji hory nadol, až k čiastočne hmlou zahalenému jazeru Grimselsee.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska, pozitívne či negatívne)?

Čo sa týka Tatier, bude to hlavne budovanie nových komplexov ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú nič pozitívne z environmentálneho hľadiska. O ničom pozitívnom sa nedá hovoriť ani v prípade zväčšujúceho sa smetiska nad obcou Zvolenská Slatina, od ktorého musím neraz odkláňať zrak pri pohľade na západ slnka. K tomu sa pripája prípadná výstavba diaľnice, ktorá momentálne končí neďaleko tejto lokácie, a ktorá nepochybne zmení túto oblasť ešte viac.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

Úprimne, ako ľudí pribúda, určite sa odohrajú prípady v štýle odhodených odpadkov, či vyplašenej zvery, no toho času nebadám nejak akútne zvýšený výskyt týchto neduhov a len dúfam, že disciplína ľudí, ktorí sa radi oddávajú spoznávaniu hôr, ostane aspoň na takej úrovni aká je dnes.

Predstavené Fotografie

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016, v poslednej dobe fotí hlavne horskú fotku. Obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov “svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.”

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý a kam sa odvtedy posunula tvoja tvorba?

Prvá fotka ktorá sa mi páčila som spravil na jeseň 2016 na Pustom hrade. Jesenná inverzia, krvavá obloha, farebne stromy. Vtedy som preferoval sýte farbičky na fotkách. Keď sa na to spätne pozriem, tak už to dávno neplatí. Dnes majú moje fotky reálnejšie farby.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách?

Turistika je čím ďalej tým populárnejšia takže pribúda aj počet návštevníkom. S tým je spojená aj masová výstavba hotelov napr. v Demänovskej doline, ktorú developeri premenili na jedno veľké stavenisko.
Ďalej je to vyhliadková veža na Štrbskom plese, ktorá tam, podľa môjho názoru,  nemá vôbec čo hľadať. Rúbanie stromov v národnych parkoch – Nizke Tatry, Vratna dolina, je tiež významným negatívnym vplyvom človeka na prírodu.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V Tatrách chýbajú najmä toalety popri turistických chodníkoch. Cesta zo Štrbského na Popradské pleso je obsypaná servítkami z každej strany. To je veľmi zlá vizitka pre naše hory.

Letná sezóna je spojená s problémami s parkovaním, prepchatými cestami, plnými turistickým chodníkmi a celoročne aj obsadenosťou vysokohorských chát.

Predstavené Fotografie

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016.  Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene.

Máš oblasti, ktoré sú pre fotku tvoje obľúbené a chodievaš tam pravidelne?

Keďže mám rád hory, tak mojím najobľúbenejším miestom pre fotografiu sú Vysoké Tatry… V zahraničí napr. Talianske Dolomity.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska)?

V niektorých lokalitách určite dochádza k odlesňovaniu…

Pociťuješ pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V horách som väčšinou okolo západov, východov Slnka, prípadne v noci, vtedy tu moc turistov nie je :).

Predstavené Fotografie

Výstava sa kôli pandemickej situácii nakoniec nekonala a uskutoční sa po zlepšení situácie.

Výstava a jej organizácia bola podporená z fondov Európskej Únie

Uverejnené

Josef Sudek

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka

Uverejnené

Rudolf Baranovič – Vo Svojom Živle

V septembri tohto roka sme v klube Wake up vo Zvolene usporiadali výstavu fotografií Ruda Baranoviča pod názvom “Vo svojom živle”. Séria 20 fotografií zachytáva počasie, jeho vrtochy v uliciach Bratislavy. Od lejakov cez búrky, sneženie s nepríjemným vetrom až po hmlisté rána, kedy vám zima lezie až pod nechty. Rudolf Baranovič je fotograf, ktorého tvorbe dominuje street, reportážna, koncertná a dokumentárna fotka. Zviditeľnil sa čiernobielymi fotografiami z ulíc, najmä svojho rodného mesta Bratislava, ale aj z iných miest Slovenska, ktoré navštívil

Ako si sa dostal k fotografií? Pamätáš si ešte na svoju prvú fotku?

Dobrá otázka. Veru neviem si spomenúť čo som odfotil ako prvé, boli to všetko bežné fotografie, aké už každý raz odfotil, ale fotografia ma vždy priťahovala. Či už to bolo cez pohľadnice, ktoré som v detstve zbieral, alebo ma fascinoval filmový fotoaparát, ktorý mal otec odložený v sekretári a mal som zakázané ho chytať. Ale trvalo roky, než som sa dostal k fotografovaniu v takom zmysle, ako ho vnímam teraz. K fotke ma výrazne pritiahlo zamestnanie, pretože som mal prístup k najnovším fotoaparátom. No a to už bol len krok k tomu, že som cítil potrebu nielen pracovať, ale aj tvoriť. Tvoriť niečo,čo ma naplní a čo spraví niekomu radosť.

Spomínaš si na svoju prvú dobrú fotku? Je nejaká fotka, ku ktorej sa stále rád vraciaš?

Túto fotografiu, ktorú málokedy ukazujem, som odfotil v júni 2010. To už vo mne bublalo to, že nechcem len stlačiť spúšť, aby som odfotil, kde som bol a čo som videl. Chcel som dať fotografii formou aj obsahom niečo zo seba, akoby svoju výpoveď.

Áno, mám jednu fotografiu, ku ktorej sa veľmi rád vraciam. Je to už jedna z tých, ktorú považujem za obsahovo a aj technicky veľmi dobrú. Bola už aj na mestskej výstave a každému hneď utkvie v pamäti. Mám ju veľmi rád kvôli obsahu, kvôli tej bezprostrednosti a emócií ľudí na fotke.

Čo si všimneš na fotke ako prvé, čo jej nesmie chýbať? Kde je pre teba hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou?

Porovnám to s hudobným nástrojom alebo kapelou. Hneď si všimnene, či je nástroj dobre naladený alebo hrá falošne, či je kapela dobre zohratá alebo sa ešte hľadajú. To je tá technická časť. Zároveň podľa toho čo nás baví, čo nás oslovuje, v čom sme vzdelaní, podľa toho počúvame hudbu, vyberáme si z toho spektra žánrov to, čo nám uchu a duši lahodí. A tak vnímam aj fotografiu, po technickej stránke nebazírujem na tom, aby fotka bola technicky dokonalá, čiže ostrá a plná detailov a bez šumu, ale aby sa v nej dalo čítať ako v knihe. Čiže kompozícia by mala byť taká, aby všetko na fotke do seba logicky zapadalo a aby sa nič navzájom nerušilo, prípadne, aby nosnú myšlienku neprehlušila obsahovo – doplnková časť. No a obsahovo ma musí žáner a samotná myšlienka, ktorú autor dostal do fotografie osloviť. Tak ako hudba. Cítim v tom paralelu. Hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou ? To j veľmi subjektívne aj práve kvôli tomu čo som popísal. Nevzdelanému alebo nedostatočne vzdelanému divákovi stačí aby fotografia bola pekná. A super preňho je, ak zaujme hneď na prvý moment. Vzdelaný, skúsený divák hľadá niečo viac, skúma čo dal fotografii zo seba autor, ide do hĺbky a má rád, ak fotografia je taká na skúmanie, na pozastavenie sa. Opäť tam vnímam paralelu k hudbe. Každý hudobný smer má svojich priaznivcov, ale aj odporcov. A tak je to aj v poriadku.

Aké ocenenie za tvoje fotky ťa najviac potešilo?

Ajeje. Ocenenie je zradná vec. Môže ťa uspokojiť, že si už na vrchole, zdvihne ti ego, opantá ťa. Podvedome každý, čiže aj ja, ocení uznanie, ale nie za každú cenu. Dokonca som zistil, že keď sa zapojím do súťaže, tak ma to skôr rozptyľuje, respektíve rozladí. Nesústredím sa potom na svoju prácu (fotografovanie), ale čakám či nepríde to uznanie. Preto radšej na sebe neustále pracujem.

Čo by si robil keby si nefotil?

Viac by som čítal, viac by som sa venoval turistike, rodine… A hudbe.

Kto zo slovenských autorov je tvojím vzorom?

Uff, tak toto by bolo nadlho. A bol by to siahodlhý zoznam autorov rôznych žánrov a určite by som aj niekoho sklamal, že som ho nespomenul. Máme na Slovensku veľmi veľa dobrých fotografov, to viem jednoznačne potvrdiť. Z tých čo už nežijú, pár mien môžem spomenúť: Tibor Huszár, Karol Kállay, Karol Plicka, Dezider Hoffman, Martin Martinček, Milan Rastislav Štefánik.

Čo by si poradil človeku, ktorý sa chce venovať fotke? Čím začať ?

Okamžite zobrať do ruky fotoaparát a fotiť, fotiť, fotiť. Dnes digitálna doba umožňuje fotiť koľko len chcete bez nákladov. To treba využiť na maximum. No a popritom v druhej línii sa vzdelávať a porovnávať svoju tvorbu (začiatočnícku myslím) s autormi, ktorých rešpektujem a majú cit pre kompozíciu a dobrý obsah. Vzdelávať sa čítaním literatúry o fotografii. Ja milujem napríklad knihu Fotografické videnie a zobrazovanie alebo aj Príbeh fotografie. Samozrejme mám rád autorské knihy, našich aj svetových autorov. Dá sa v nich nájsť množstvo inšpirácie pre svoj posun. Dôležité je tiež diskutovať s fotografmi o fotografii.

Čo hovoríš na výstavu vo Wake upe?

Nuž v prvom rade veľké poďakovanie Mirke Sliackej a galérii Divart, že ma oslovili a dali mi príležitosť ukázať svoju tvorbu ľuďom vo Zvolene. Sú to krasne klubové priestory, kde bývajú výborné koncerty a aj výstavy autorov s veľmi zaujímavou tvorbou. Je to pre mňa česť, že som mohol tam vystavovať vďaka Vám. Bol to pre mňa zážitok.

Ďakujeme za rozhovor.

Blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

Róbert Ragan – 24 hodín vo Wu-chane

Radi spoznávame a predstavujeme ľudí, ktorí svojou tvorbou nepresviedčajú o jej dôležitosti, skôr ju berú ako prirodzenú súčasť samého seba. Obzvlášť, keď sú to ľudia, u ktorých sa spájajú viaceré druhy umenia. Jedným z nich je aj Róbert Ragan. Je známy hlavne ako hudobník, kontrabasista, pôsobiaci v projektoch ako Pacora Trio, NBS Trio alebo Bashavel. Pôsobí tiež ako pedagóg na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. My ho ale registrujeme aj ako šikovného fotografa, ktorý zachytáva nielen jeho hudobné potulky, ale aj všedné obrazy života, prírodné momentky, a to s veľkým vkusom pre čiernobielu fotografiu. Jednou takou potulkou bola aj cesta do ďalekej Číny v rámci turné Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu tesne pred pandémiou. Keďže na jeho cestách fotoaparát nesmie chýbať, doniesol si sériu fotografií aj priamo z mesta, v ktorom sa to všetko začalo, a my sme si ju dovolili preniesť do tlačenej podoby. Výstava v klube Wake Up Zvolen potrvá do 31.08.2020. Fotografie sú predajné. O tom, ako sa autor dostal k fotografii a s hudbou až do ďalekého Wu-chanu sa dozviete v našom blogu.

Ste špičkový džezový hudobník, hrávate po celom svete, účinkujete v niekoľkých hudobných zoskupeniach. V posledných rokoch ste začali uverejňovať a vystavovať svoje fotografie. Ako ste sa dostali od hudby k fotke ?

Bude to mať asi súvis s tým, že ešte v detských rokoch som mal popri vzťahu k hudbe veľmi rád aj výtvarné umenie, študoval som velikánov svetovej maľby a aj sám som aktívne rád maľoval. Samozrejme, bolo to na úrovni detskej záľuby, ale niečo z toho asi pretrvalo a v neskoršom veku sa pretransformovalo do vášni ku fotografii.

Prevažná časť vašich fotiek sa dá zaradiť do street photography žánru. Ako si vyberáte tému, na ktorú idete fotiť?

Tu asi vo v drvivej väčšine prípadov platí, že téma si vyberá mňa. Málokedy sa vyberám fotiť niečo konkrétne, skôr vyberám fotoaparát, keď ma niečo nečakane zaujme.

Tento žáner je do veľkej miery o ľuďoch a situáciách, v ktorých sa ocitajú. Oslovujete ľudí, ktorých fotíte priamo alebo sa snažíte o to zachovať autentickosť záberu a nezasahovať do deja?

Tu sú možné dva prístupy, ja sa väčšinou snažím byť neviditeľnou muškou, ktorá danú situáciu zachytí tak, ako sa v reále prebieha. No sú samozrejme aj situácie, kedy nadviažem kontakt a fotím s „priznaným“ fotoaparátom.

Je niečo čo by ste nikdy nefotili?

Určite. V takých situáciách sa snažím počúvať svoj vnútorný hlas.

Ktorá vaša fotografia je vašou najobľúbenejšou?

Hovorí sa, že je to fotografia, ktorú sa mi nepodarilo odfotiť, v mojom prípade sú to asi fotky mojej najbližšej rodiny.

Tvorbu ktorého fotografa obdivujete a inšpiruje vás?

Fotografov, ktorých obdivujem je naozaj dlhý zoznam, menovite teda aspoň zopár: zo slovenských Karol Kállay, Martin Martinček, Peter Župník, Tibor Huszár. Zo svetových André Kertész, Josef Koudelka, Jason Eskenazi, Saul Leiter, Mary Ellen Mark, Larry Towell a mnohí ďalší.

Má podľa vás fotografia niečo spoločné s hudbou?

Fotografia má s hudbou spoločné veľmi veľa. Zachytenie príbehu, nálady, atmosféry, kompozíciu, moment prekvapenia, improvizáciu.

Na jeseň minulého roka ste spolu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu cestovali na turné po Číne. Dostali ste sa aj do dnes už známeho mesta Wu-chan a strávili ste tam 24 hodín (odtiaľ pochádza ja názov výstavy). Čo vás za takto krátky čas najviac v meste oslovilo a zanechalo najsilnejší dojem? Či už v pozitívnom alebo negatívnom význame.

Vo Wu-chane sme strávili skoro 24 hodín, je to veľké moderné mesto, no je pravda, že miestne trhy pôsobia pre našinca dosť odstrašujúco, či už živým zvieracím sortimentom, ktorý ponúkajú, ako aj úrovňou hygieny. Musím však poznamenať, že v jednej obyčajnej pouličnej reštaurácii sme vo Wu-chane mali asi najväčší kulinársky zážitok celého turné v podobe skvele opečeného mäsa s ryžou.

Čína je najľudnatejšou krajinou sveta. Fotí sa na takýchto miestach ľahšie ako v historických uličkách malebných mestečiek alebo je to naopak náročnejšie?

V Číne sa fotí vo väčšine prípadov veľmi dobre, ľudia sú milí a priateľskí, v porovnaní s inými krajinami, napr. Latinskou Amerikou sa tam človek cíti omnoho bezpečnejšie, aj keď na druhej strane, niekedy sa zdá tej kontroly až priveľa.

Róbert Ragan – Rodený Banskobystričan, hudobník a pedagóg na Konzervatóriu J.L.Bellu. Otec troch detí. Ako hudobník reprezentoval Slovensko v desiatkach krajín Európy, Južnej, Severnej Ameriky a Ázie. Je držiteľom Ceny Ladislava Martoníka, ktorú mu v roku 2003 udelil Hudobný fond “za intenzívnu dlhodobú aktivitu v popularizácii a rozvoji jazzovej hudby na Slovensku”.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto : Róbert Ragan | Blog : Mirka Sliacka |

raganBlog
Uverejnené

Wake Up – Wýstava FOTOPALETY1

V Divarte sa už dlhšie tešíme, že budeme mať možnosť vystavovať fotografie v priestore, ktorý už Zvolen celkom potreboval. Priestor, kde sa môže stretávať verejnosť a užívať si rôzne umelecké utešenie. Ten čas sa naplnil a my sme sa s radosťou zapojili do tvorivého procesu vytvárania podmienok pre zviditeľňovanie fotografie. Vo wake-upe plánujeme usporadúvať výstavy a vernisáže rôznych fotografických žánrov a kedže je všetko pripravené, my môžeme predstaviť prvú výstavu miestnych i nemiestnych fotografov. Na začiatok sme pripravili takú pestrú fotožánrovú všehochuť. Vybrali sme štyroch autorov, ktorých Vám v tomto článku predstavíme.

Henrich Juhasz

Jeho štýl nieje vyhradený, zameriava sa na detaily idúce až do makra, ktoré zachytáva a spracúva zaujímavým spôsobom. V jeho tvorbe sa nájde kopec prírody, ľudí aj športovej fotografie. Rád sa s fotkami vyhrá postprodukčne. Zaoberá sa taktiež tvorbou videa.
Heňo na Instagrame

foto:Henrich Juhasz

Roman Jedinák

Roman je fotograf, ktorý bol predstavený v našom predchádzajúcom blogu. Je pre nás potešením môcť sa pokochať jeho fotografiami nielen na obrazovke. Na fotografiách si zgustne niekedy až odvážnymi úpravami, ktoré dávajú priestor fantázii a odzrkadlujú jeho cit pre farebnosť, či záľubu vo fotení starými objektívmi. Venuje sa hlavne prírodným motívom, v jeho tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov.
Roman na instagrame

foto: Roman Jedinák

Ivan Derka

Ivan rád cestuje. V jeho fotografiách sú často tieto cesty zachytené formou STREET fotografie. Zaujme na nich hlavne pohyb, ktorý sa mu darí na fotkách vystihnúť. Hľadá moment, zaujímavú situáciu a jeho obľúbenou farbou je čierna a biela : ) Rád si zafotí aj portrét. Formuje a tvorí umelecké zoskupenie Sick minded cult, kde píše aj zaujímavé blogy.
Ivan na Instagrame

foto: Ivan Derka

Mirka Sliacka

Dokáže citlivým spôsobom zachytiť moment, pohyb či detail. Jej zamerianie je vskutku pestré. Asi nieje žáner, ktorý by ešte nevyskúšala. Odhliadnúc od toho, že je zakladateľkou firmy Divart a zoskupenia Sick minded cult, pre ktorých fotí množstvo art či fashion fotografií sa v jej tvorbe nachádza veľa portrétov, prírodných aj mestských detailov. Jej momentálnou vášňou sa stala výroba fotografií fotochemickou cestou nazývanou taktiež kyanotypia.
Mirka na instagrame

foto: Mirka Sliacka

Toto by boli prvý štyria fotografi, ktorých Vám predstavíme v našom novom Zvolenskom prebudení – klube Wake up. Už od piatku 17.01 tam bude visieť 24 fotografií vo formáte 60×40 vytlačených na médiu fomei portrait matt, osadených v kvalitných hliníkových rámoch.
Tešíme sa va Vašu účasť.

divart_logo_nove
Uverejnené

Roman Jedinák

Na prvý pohľad vás upúta charakteristická farebnosť jeho fotografií. Vtiahne vás do svojho vnímania sveta, surrealistického zobrazenia prírody v jej najväčšom detaile. Magické svetlo makro vesmíru vám v momente počaruje. Ako sa z vychovávateľa stane zanietený amatérsky fotograf sa dozviete v najnovšom blogu.

foto:Roman Jedinák

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Môj prvý, tvorivý kontakt s fotografiou, bol v prvom ročníku strednej školy. Išlo o povinný predmet počas dvoch rokov. Najvýznamnejšiu úlohu vtedy zohrala tmavá fotografická komora, kde sme ako študenti trávili pomerne veľa času. Po škole som si zadovážil analógový fotoaparát, no fotil som len sporadicky. Nafotil som asi päťdesiat kinofilmov a postupne som na fotenie zanevrel. Ale nie až tak úplne. Vždy som rád zachytával okamihy, tým, čo bolo poruke. Bolo to však skôr konzumné fotenie.

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

Venujem sa hlavne prírodným motívom, v mojej tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov. Okrajovo sa venujem aj portrétom a dokumentárnej fotografii. Svoju tvorbu by som rozdelil na také tri základné etapy. Prvou je čas, kedy o fotografii iba premýšľam a “zachytávam” vo svojej hlave určité obrazy. Druhou je samotný proces fotografovania a treťou etapou je postprocesing. Samozrejme, tieto časti nie sú od seba prísne oddelené, prelínajú sa.

Prečo sa venujete práve fotografovaniu prírody a detailov?

Fotky prírody sa zväčša stanú hlavným námetom začínajúcich fotografov. K fotografovaniu prírody patria prechádzky, objavovanie, sledovanie prírodných premien a relax. Myslím, že toto su dôvody prečo stále rád fotím prírodu.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpirácia prichádza myslím odkiaľkoľvek. Nemusí sa týkať výsostne obrazov. Môže ísť o zvuky, hudbu, pocity, ľudí, prírodu. Samozrejme, o určitom druhu inšpirácie sa dá hovoriť aj pri sledovaní prác obľúbených fotografov. Tu však najviac vnímam inšpiráciu k postoju. “Foť, pracuj, tvor, bez strachu zo zlyhania a prekážok.“ Autori, ktorých tvorbu obdivujem ma inšpirujú najmä k fotografickej slobode. Z mnohých spomeniem Ewu Cwilku, Dinu Belenko, Ronny Garciu, Máriu Švarbovú, Martina Stránku, Brooke Shaden.

foto: Under the shadows of gaints

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Pred troma rokmi sme si v zamestnaní pre účely fotodokumentácie zakúpili digitálnu zrkadlovku. A vtedy to prišlo. Začal som sa zaujímať o objektivy (prevažne staršie), fototechniku, fotografický postproces, o rôznych fotografov. Tento moment nepovažujem za návrat, ale za nový, úplne iný začiatok. Odvtedy sa venujem fotografii takmer každý deň. Na začiatku som sledoval práce rôznych autorov, ktorí fotia so starými objektívmi. Ich fotky ma zaujali natoľko, že som si niekoľko kusov zadovážil a fotím s nimi až doteraz. K experimentovaniu s farbami došlo až o trochu neskôr, keď som sa od youtuberov venujúcich sa editovaniu fotografií naučil, ako sa dá s týmito nástrojmi pracovať. Myslím si, že postproces je jednou z oblastí, kde môže autor odovzdať časť svojej osobnosti. Existuje veľa autorov, ktorí sa uberajú takýmto experimentálnym smerom, no každý z nich má svoje vlastné videnie, preto je ich tvorba odlišná.

Máte víziu akým smerom by sa ďalej mala uberať Vaša tvorba?

Nemám presnú predstavu o tom ako to bude v budúcnosti. Môžem len povedať, že dnes večer mám v pláne fotenie.

Kde môžeme vidieť Vaše fotografie?

Doposiaľ som vystavoval len raz. Ďalšiu výstavu by som chcel urobiť budúci rok. Moju tvorbu je možné vidieť na mojom “súkromnom” profile Facebooku. Prírodné motívy zdieľam na Instagrame pod menom “romanje” a niekoľko portrétov na účte pod menom “jedinakroman”.

Produkty od Romana

Ak by ste chceli mať niečo od Romana u Vás doma, vyrobili sme dva exluzívne produkty, ktoré nájdete v našom e-shope po kliknutí na obrázok produktu.

Romanje na Instagrame

logo_black
Uverejnené

Lucia Luptáková

LUCIA LUPTÁKOVÁ
Jej tvorba rozpráva príbehy miest, ktoré dôverne poznáme, odkrýva pre nás ich iný, neviditeľný rozmer. Skúma povahu a zloženie priestoru. Priestorovými zásahmi tvorí novú situáciu, prostredníctvom ktorej nám dané miesto umožňuje vnímať akoby nanovo, upriamiť pozornosť a znovuoceniť už existujúce. Pracovnou metódou, ktorú pritom využíva je kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny. Jej ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia. Výtvarníčka Lucia Luptáková.
Aký bol Váš prvý kontakt s umením? Prečo ste sa rozhodli študovať výtvarné umenie?

Odmalička som si kreslila. Ako dieťa som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Keď som rozmýšľala o povolaní, chcela som byť reštaurátorkou. Po štúdiu gymnázia som sa rozhodla ďalej študovať dizajn. Ťahalo ma to do Škandinávie, ale nakoniec ma osud zavial do Holandska. Začala som tam študovať priestorový dizajn na Katedre Architektúry. V štúdiu som pokračovala na voľnom dizajne a až moje tretie štúdium sa venuje voľnej tvorbe alebo voľnému výtvarnému umeniu. Stále však z architektúry vychádzam a pracujem s ňou.
Umenie ma vždy bavilo aj preto, pretože to nie je exaktná veličina. Nie je to niečo čo sa dá naštudovať, ovládnuť a to je pre mňa výzvou.

Lucia Ľuptáková - DAKDIJK / Strešná hrádza / Roofdike

Vaša tvorba je postavená na silnom emočnom prežívaní diváka. Nechávate interpretáciu svojej tvorby čisto na divákoch a na tom ako ju dokážu spracovať alebo ju svojím spôsobom aj vysveťľujete?
Interpretáciu svojej tvorby rada nechávam na diváka. Snažím sa robiť práce, ktoré fungujú vo viacerých rovinách. Moje práce sú veľké inštalácie, akoby taká architektúra bez funkcie. Divák sa väčšinou môže nielen na ne pozerať, ale ich aj prežívať. Môže sa po nich fyzicky pohybovať, liezť a často sa stáva, že sú to špecifické práce pre konkrétny priestor. Ak divák už má nejaký zážitok z tohto priestoru, tak mu moja práca môže zmeniť jeho vnímanie.
Myslím si, že keď je práca dobrá tak v zásade nepotrebuje žiadne dovysvetlenie. Samozrejme, že niektoré diela pracujú s informáciami z pozadia, pracujú s históriou miesta, so sociálnym kontextom. Tieto informácie sú dostupné a prácu obohacujú.
Niekedy vychádzam z toho, že divák už nejaké informácie o mieste má, nemusí si ich študovať, sú to všeobecne známe veci. Keď robím práce založené na spoločnej pamäti, spomienkach z detstva, tak dúfam, že pár ľudí malo podobné zážitky a keď vytvorím niečo čo im tie spomienky vyvolá, tak sa napojíme na jednu rovinu. O každom detaile svojej tvorby rozmýšľam čiže moje rozhodnutia nie sú náhodné. Farby, výber materiálu, tvary, rozmery, to všetko má dopad na diváka. Aj keď návštevníkom nechávam voľnosť intepretácie, už tým čo im ponúkam, v akom prevedení (pozn. red.), ich manipulujem určitým smerom, do zážitku, situácie, v ktorej ho ich mať. Mám nejakú predstavu čo asi by si mal divák zažiť, ale stáva sa mi veľmi často, že ľudia majú ešte odlišnejšie asociácie ako si ja viem predstaviť.

Lucia Ľuptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Vo Vašej tvorbe pracujete prevažne s priestorom a časom , jeho vnímaním v subjektívnej rovine a na rôznych úrovniach. Využívate pritom aj pôsobenie vonkajších prírodných vplyvov (osvetlenie pri západe slnka, či vietor) a hlavne prirodzených daností miesta. Sama hovoríte, že sa snažíte o: “Upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom znovuocenenia.” Ako sa časom mení náš vzťah k priestoru, ktorý dôverne poznáme? Dokážeme ešte vidieť hodnotu a možnosti denne užívaného priestoru?

Veľmi ma zaujíma priestor, náš vzťah k nemu a to ako si ho osvojujeme. Keď prídeme na nové miesto akoby naše telo vôbec nerozumelo tomu kde sa nachádza, ako je ten priestor, (byt, mesto) usporiadaný, ako to tam funguje a ako sa má telo samotné pohybovať. Čím častejšie priestor používame, prechádzame ním, tým skôr sa to stáva pre nás rutinou. Telo samo sleduje svoje cestičky a je zvyknuté na jeho hmotu (výšku plafónu, starý tehlový dom, tunel). Všetky tieto informácie o priestore si naše telo “nahráva” a intuitívne ho rozpoznáva. Priestorovými zásahmi sa snažím narušiť rutinu, ktorá vznika pri využívaní priestoru. Podobá sa to tomu ako keby som do priestoru postavila stoličku a niekto sa o ňu potkne. Keď prácu zasadím na miesto, ktoré už ľudia zautomatizovane používajú a tiež prežívajú, tak vtedy sa zmenia vzťahy, na ktoré sú zvyknutí. Ľudia si uvedomia veci, ktoré už boli pre nich automatické (dopad svetla, vzdialenosť stien od seba, počet schodov).
Tiež ma zaujíma ako si to všetko ukladáme do spomienok. Keď si zaspomíname na detstvo, boli sme malí, naše telo bolo malé, tak všetko v našich spomienkach je väčšie ako to v skutočnosti bolo. Napríklad sa vrátime na miesto kde sme si mysleli, že bol obrovský les, húština a dnes je zrazu z tej húštiny pár kríčkov. Všetko v našich spomienkach je zrelativizované. V spomienkach filtrujeme priestory, niečo si zapamätáme, niečo zväčšíme, zmenšíme, napríklad si nepamätáme detaily. Keby sme sa snažili nakresliť dôverne známu vec z našich spomienok, zistíme, že to nie je možné. To čo si pamätáme je skôr pocit.
Toto sú všetko veci, ktoré ma bavia a snažím sa s nimi pracovať a upriamiť na ne pozornosť. Mám pocit, že tieto veci sú všeobecne platné, pre široké publikum, pretože nielen umelci a architekti sa pohybujú priestorom.

Lucia Ľuptáková - ÚTROBY/ Bowels
Ako si vyberáte priestor, v ktorom budete tvoriť? Čím vás miesto dokáže osloviť?

Niekedy si priestor vyberám a niekedy som do nového priestoru pozvaná. Ešte sa mi však nestalo, že by som nevedela čo mám s priestorom robiť pretože všade je niečo z čoho sa môžem odraziť ( architektonické prvky, rutinné používanie, ľudské vzťahy k priestoru). Samozrejme, že sú priestory, ktorými som nadšená na prvýkrát a nad inými musím viac rozmýšľať. Moje práce sú rôzne, niektoré reagujú priamo iba na architektúru, pri iných si viac naštudujem históriu, pozadie, čo sa tam všetko dialo, koľkokrát bolo miesto prestavované… Vždy nachádzam dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Robím práce aj vonku, na verejných priestranstvách a pár vecí som robila aj v prírode. Za najväčšiu výzvu považujem keď ma pozvú do parku alebo do prírodného prostredia. Musím nad tým viac premýšľať pretože dielo by malo z priestoru niečo získať, ale aj priestor samotný by mal byť prácou obohatený. Keď niečo postavíte v krásnom lese tak to už ani nemôže byť zlé. Práve v takom momente je dôležité urobiť vytvoriť objekt, ktorý dá priestoru niečo naspäť aby vzťah medzi ním a dielom bol vzájomne funkčný.
Miesta, ktorými sa vo voľnom výtvarnom výskume zaoberám sú tak trochu tajomné. Sú to priestory nielen fyzické, ale aj mentálne, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať v našej mysli, tzv. priestory tranzičné. Patria sem medzipriestory- schodiská, čakárne, chodby, výťah.. Tie ma vždy fascinujú, obsahujú veľa konotácií k iným veciam. Ich funkcia je nejasne určená, nie sú to miesta ani verejné ani súkromné, a táto ich medzifunkcia mi dáva voľnú ruku k interpretácii. Nachádzam v nich rôzne asociácie k rozprávkam, príbehom, mýtom. Sú to ilustračné priestory na mentálne pochody. S takýmito priestormi sa mi asi najlepšie pracuje.

Lucia Luptáková ROCKING VIEW.FOLDING HORIZON / Rozkývaný výhľad. Rozskladajúci sa obzor

V jednom zo svojich projektov (Places where we have been I., II., III.) si dávate otázku či je možné stanoviť kultúrnu identitu miesta. Svoj výskum ste realizovali v troch európskych mestách (Banská Bystrica, Amsterdam a Berlín). Ako vy vnímate rozdiely medzi týmito mestami?

Tento môj projekt je ešte stále rozpracovaný. Otázka či sa dá jasne identifikovať kultúrna identita miesta sa mi ťažko zodpovedá pretože projekt začal síce všeobecne, chcela som si zostaviť vlastnú abecedu rôznych architektonických tvarov a navzájom ich porovnávať, no nakoniec sa vybral trošku iným smerom. Na začiatku výskumu som si vybrala miesta, ktoré mali na mňa formatívny vplyv. Chcela som zistiť kde všade sa môj záujem o tieto priestory začal a čo všetko ma ovplyvňovalo. Začala som analyzovať miesta kde som sa hrala ako dieťa, v okolí paneláku svojich rodičov. Nastalo silné citové zainteresovanie pretože prvýkrát som začala robiť osobné veci v porovnaní s iným druhom mojich stavieb. Začala som analyzovať svoje spomienky zo starých fotografií čo bola pre mňa úplne nová vec. Z osobnej zainteresovanosti v priestore som sa v Berlíne snažila nadobudnúť odstup. Berlín je pre mňa ideálnym miestom, je to tzv. medzipoloha medzi miestami kde teraz žijem, medzi západom a východom. Amsterdam, kde momentálne žijem, reprezentuje západ. Moje základy, všetko z čoho pramení moja tvorba, čo ma formovalo je východ. Skutočne som to aj tak cítila, časť Berlína mi pripomínala domov a časť Amsterdam. Veľký rozdiel však bol v tom, že som nemala absolútne žiadne citové zainteresovanie a na všetko som sa dokázala pozerať zvonku ako cudzinec. Pomohlo mi to nadobudnúť odstup a vyhodnotiť materiál, ktorý som nazbierala na Slovensku. Tiež som si zbierala obrazový materiál (fotografie detailov, okien, modulárnych prvkov). Na Slovensku to bolo viac o tom ako priestory, paneláková estetika – veľmi formálna, holá, hrubá, je vo veľkom kontraste s predstavivosťou. Takéto priestory sú pre mňa oveľa viac ako len fyzické, skôr mentálne v náväznosti na detstvo, hry a zážitky. V Berlíne to bol viac analytický pohľad a v Amsterdame som už mala rozanalyzované aké druhy priestoru ma zaujímajú na Slovensku a niečo podobné som hľadala aj v Amsterdame. Snažila som sa nad nimi uvažovať z vnútorného pohľadu, z pohľadu niekoho kto tam žije a kto tie priestory využíva. Berlín mi pripadal z pohľadu kultúrnej identity mestom kde je oboje. Amsterdam je uzavretý architektonicky aj individualistický. Nie sú to objektívne zistenia, ale subjektívna interpretácia. Snažila som sa dokazovať a vyvracať si ich zbieraním rôznych prvkov (budov, balkonikov,portikov).
Postupne sa mi vykrištilizoval nástroj, ktorý používam, a to sú spomienky zo starých fotografií. Cez ne sa snažím analyzovať čo z tých fotiek ostane v spomienkach. Je to filter, subjektívny, kde sú maličkosti, nepodstatnosti, ktoré ustúpia do pozadia a vystúpia tie podstatné veci. To je výsledok, ktorý sa snažím spätne aplikovať na všetky 3 mestá. Výskum je stále otvorený takže uvidíme aký bude výsledok.

Lucia Luptáková - MEANWHILE IN THE WOODS.../A zatiaľ v lese...

Vystavovali ste v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Aká bola téma tejto výstavy?

Výstava v Pretoriu v Banskej Bystrici, ktorá sa prednedávnom skončila bola v spolupráci s Matejom Gavulom, Janou Kapelovou, Oldřichom Morisom, a s kurátorkou Zuzkou Majlingovou. Rozprávali sme príbeh budovy, jednej z najstarších v Banskej Bystrici. Táto budova zastávala v histórii rôzne, spoločensky dôležité funkcie no a nakoniec sa stala galériou. Príbeh budovy sme rozpovedali od pivnice, cez schodisko až k vežičke. Využili sme pritom hlavné komunikácie a výstavné priestory ostali prázdne. Tieto priestory sme dali voľne k dispozícii ľuďom cez inzerát a mohli ich využiť.

Lucia Luptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Výtvarníčka a vizuálna umelkyňa Lucia Luptáková sa narodila v Bratislave. Od roku 2005 sa profesionálne venuje umeniu, vystavuje v Holandsku, na Slovensku a v zahraničí.

Ďakujeme za hodnotný rozhovor.

web: www.lucialuptakova.nl/

web:  www.works.io/lucia-luptakova

 

autor : Mirka Sliacka

design & code : Martin z Divartu

Uverejnené

Peter Svoboda

PETER SVOBODA

Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf žijúci na Slovensku. Jeho tvorba sa prevažne zameriava na zobrazovanie silných nálad a dramatického svetla. Fotografie vynikajú presnou kompozíciou, často zachytávajúc zriedkavé momenty ľudskej prítomnosti v krajine s úmyslom zdôrazniť rešpekt človeka voči prírode. Impresionistické fotografie krajiny Petra Svobodu vyvolávajú v divákovi emócie a zanechávajú hlboký dojem. Jeho práca bola ocenená na mnohých medzinárodných súťažiach. Je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).

Dlhé roky ste sa venovali olejomaľbe a grafike. Aká bola Vaša cestu ku fotografii?

Od útleho detstva som žil s fotografiou. Môj otec bol vášnivý fotograf a u nás doma v pivnici zriadil celkom slušne vybavenú čiernu komoru. Už ako 10 ročný som bežne vyvolával čiernobiele filmy aj fotografie. Fotil som na film a diapozitívy.

Melting in the wavy sea

foto: Melting in the wavy sea

Winds over the Torres del Paine

foto: Wind over the Torres del Paine

Radíte sa medzi krajinárov a horských fotografov. Čím Vás uchvátila práve krajina? Prečo ste si vybrali túto oblasť fotografie?

Je to asi v génoch, už od detstva som inklinoval k pohybu v čistom a panenskom horskom prostredí, v lesoch a podnikal som prechody slovenskými hrebeňmi. Tento vzťah sa preniesol aj do mojej fotografickej práce, fotografujem tému, ktorú mám najradšej a viem ju precítiť.

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Mojou zásadou pri fotení je, že moment musí jednoznačne prevyšovať ostatné atribúty. Môžem perfektne nakomponovať a technicky zrealizovať celý proces od A po Z, no keď chýba sila momentu, je to pre mňa stále dosť “málo”. Výtvarné prevedenie je tiež veľmi podstatný atribút v mojej tvorbe, hlavne pri farebných fotografiách. Snažím sa veľmi často práve o to, aby fotografia na diváka pôsobila umeleckým dojmom a zanechala emóciu. V čiernobielej tvorbe mám rád silu príbehu, jednoduchú kompozíciu a obzvlášť minimalizmus.

Vestrahorn

foto: Vestrahorn

Under-the-shadows-of-giants

foto: Under the shadows of gaints

Dôležitým prvkom na Vašich fotografiách je človek. Okrem kompozičného významu je pre vás človek v krajine aj určitým symbolom?

Človeka v prírode komponujem prevažne v čiernobielých fotografiách, kde je hlavným atribútom moment a príbeh. Znie to ako klišé, no pomer veľkosti človeka k majestátnosti hôr, maličkosti a zraniteľnosti človeka, jeho príbehy a hlavne pokora je mojou obľúbenou témou pre stlačenie spúšte.

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

Nemám len jedno miesto na našej planéte, mám veľmi rád Slovensko a našu prírodu, no na druhej strane sa nehanbím priznať, že sa cítim ako doma kdekoľvek na Zemi, myslím v prírode a horách. Príroda nepozná hranice a preto sa cítim rovnako dobre s fotoaparátom v ruke všade. Pre mňa ako pre fotografa sú to hlavne tie miesta, kde som zažil fantastické a nevšedné prírodné divadlo, také, na ktoré do smrti nezabudnem. Beriem to ako dar za vytrvalosť a pokoru. Ale spomeniem okrem našich hôr a prírody aj miesta ako sú Island, Lofoty, Nórsko, Dolomity, či celkovo Alpy a Patagónia. Zažil som tam krásne a dych vyrážajúce scenérie, kedy človek uvažuje, či cvaknutie spúšte nepokazí dojem zo zážitku.

foto: Fitz Roy

foto: Discussion

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Áno, povedal by som, že viacero fotografií má príbeh, ktorý divák nemôže z obsahu vytušiť. Mám ich takých viac, teda dosť.. No jedny z najsilnejších momentov sú tesne pred.. Obzvlášť pri fotografii s názvom “Rozhovor”,kde spadla prachová lavína tesne za lyžiarom vo voľnom tatranskom teréne. On vystrašený zastal a stál ako oparený možno aj 10 minút. Paradoxom bolo, že stál zoči voči tieňu kopca, ktorý vytváral temer dokonalý profil človeka. Bolo to ako keby sa mu prihovoril “Duch hôr” a varoval, či chránil ho.. aspoň v mojom kontexte.

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

Je to úžasná oblasť pre mňa a pre väčšinu milovníkov krás hôr. Filozofia vlád navštívených juhoamerických krajín, čo sa týka ochrany prírody, je mi veľmi sympatická. Aj napriek obrovským územiam sa riadia myšlienkou, že príroda je klenot a musí sa tak aj uchovať. Nebudujú sa tam žiadne “lunaparky” a pohyb turistov musí byť v plnom súlade s ochranou prírody a je pod kontrolou. Nedotknutá a veľmi citlivo chránená príroda a hory v Argentíne a Čile bola môj cieľ. Môj zámer bol vytvoriť pôsobivé, vizuálne silné – výtvarné fotografie ikonickej hory Fitz Roy a perly Patagónie-čilského národného parku Torres del Paine. Táto oblasť je známa bizardnými formáciami mrakov spôsobenými extrémnym vetrom. Fotografovanie v takýchto podmienkach je pre mňa veľkou výzvou. Už niekoľko rokov pracujem na projekte, ktorý by mal mať aj knižnú podobu v budúcnosti a toto je vlastne jeden diel z “puzzle” ktorý mi vyšiel nad očakávanie.

foto: Just a silence

foto: In the ice cave

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

Len pred pár dňami skončila mesačná výstava fotografií členov APFSR v Podtatranskej Galérii v Poprade, bol to dosť veľký úspech ako celok. Ja som mal vystavovanú sériu horských fotografií, ktorá mi minulé leto priniesla prestížny a zriedka udeľovaný titul Master QEP, udeľovaný Európskou federáciou profesionálnych fotografov. Len zhruba 60 fotografov má tú česť pýšiť sa týmto najvyšším možným titulom pre európskych fotografov. V krajinárskej fotke je nás maximum 8-9 v celej Európe. V rámci individuálnych projektov sa z komerčných dôvodov zameriavam vo vystavovaní na zahraničie a v budúcom roku plánujem vystavovať v New Yorku a ak mi to vyjde aj v Miami. Ak bude priestor, tak by som veľmi rád spravil výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, no reálne to vidím najskôr asi až v roku 2019..

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR / Autor : Mirka Sliacka

Prezrite si galériu všetkých obrázkov >>>

www.petersvobodaphotography.com

logo_black

Uverejnené

Krajina Okamihu 2018

KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

arrowW

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

arrowW

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.
V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.
Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

arrowW

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.
Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.
V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

arrowW

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

arrowW

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.
Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.
Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

arrowW

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.
Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.
Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

arrowW

Logo_zastresujeme1

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Video z výstavy nájdete TU

Pokračovať v čítaní: Krajina Okamihu 2018