Všetky príspevky divartsk

lu5

Lucia Luptáková

LUCIA LUPTÁKOVÁ
Jej tvorba rozpráva príbehy miest, ktoré dôverne poznáme, odkrýva pre nás ich iný, neviditeľný rozmer. Skúma povahu a zloženie priestoru. Priestorovými zásahmi tvorí novú situáciu, prostredníctvom ktorej nám dané miesto umožňuje vnímať akoby nanovo, upriamiť pozornosť a znovuoceniť už existujúce. Pracovnou metódou, ktorú pritom využíva je kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny. Jej ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia. Výtvarníčka Lucia Luptáková.
Aký bol Váš prvý kontakt s umením? Prečo ste sa rozhodli študovať výtvarné umenie?
Odmalička som si kreslila. Ako dieťa som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Keď som rozmýšľala o povolaní, chcela som byť reštaurátorkou. Po štúdiu gymnázia som sa rozhodla ďalej študovať dizajn. Ťahalo ma to do Škandinávie, ale nakoniec ma osud zavial do Holandska. Začala som tam študovať priestorový dizajn na Katedre Architektúry. V štúdiu som pokračovala na voľnom dizajne a až moje tretie štúdium sa venuje voľnej tvorbe alebo voľnému výtvarnému umeniu. Stále však z architektúry vychádzam a pracujem s ňou. Umenie ma vždy bavilo aj preto, pretože to nie je exaktná veličina. Nie je to niečo čo sa dá naštudovať, ovládnuť a to je pre mňa výzvou.

Lucia Ľuptáková - DAKDIJK / Strešná hrádza / Roofdike

Vaša tvorba je postavená na silnom emočnom prežívaní diváka. Nechávate interpretáciu svojej tvorby čisto na divákoch a na tom ako ju dokážu spracovať alebo ju svojím spôsobom aj vysveťľujete?
Interpretáciu svojej tvorby rada nechávam na diváka. Snažím sa robiť práce, ktoré fungujú vo viacerých rovinách. Moje práce sú veľké inštalácie, akoby taká architektúra bez funkcie. Divák sa väčšinou môže nielen na ne pozerať, ale ich aj prežívať. Môže sa po nich fyzicky pohybovať, liezť a často sa stáva, že sú to špecifické práce pre konkrétny priestor. Ak divák už má nejaký zážitok z tohto priestoru, tak mu moja práca môže zmeniť jeho vnímanie. Myslím si, že keď je práca dobrá tak v zásade nepotrebuje žiadne dovysvetlenie. Samozrejme, že niektoré diela pracujú s informáciami z pozadia, pracujú s históriou miesta, so sociálnym kontextom. Tieto informácie sú dostupné a prácu obohacujú. Niekedy vychádzam z toho, že divák už nejaké informácie o mieste má, nemusí si ich študovať, sú to všeobecne známe veci. Keď robím práce založené na spoločnej pamäti, spomienkach z detstva, tak dúfam, že pár ľudí malo podobné zážitky a keď vytvorím niečo čo im tie spomienky vyvolá, tak sa napojíme na jednu rovinu. O každom detaile svojej tvorby rozmýšľam čiže moje rozhodnutia nie sú náhodné. Farby, výber materiálu, tvary, rozmery, to všetko má dopad na diváka. Aj keď návštevníkom nechávam voľnosť intepretácie, už tým čo im ponúkam, v akom prevedení (pozn. red.), ich manipulujem určitým smerom, do zážitku, situácie, v ktorej ho ich mať. Mám nejakú predstavu čo asi by si mal divák zažiť, ale stáva sa mi veľmi často, že ľudia majú ešte odlišnejšie asociácie ako si ja viem predstaviť.

Lucia Ľuptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Vo Vašej tvorbe pracujete prevažne s priestorom a časom , jeho vnímaním v subjektívnej rovine a na rôznych úrovniach. Využívate pritom aj pôsobenie vonkajších prírodných vplyvov (osvetlenie pri západe slnka, či vietor) a hlavne prirodzených daností miesta. Sama hovoríte, že sa snažíte o: “Upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom znovuocenenia.” Ako sa časom mení náš vzťah k priestoru, ktorý dôverne poznáme? Dokážeme ešte vidieť hodnotu a možnosti denne užívaného priestoru?
Veľmi ma zaujíma priestor, náš vzťah k nemu a to ako si ho osvojujeme. Keď prídeme na nové miesto akoby naše telo vôbec nerozumelo tomu kde sa nachádza, ako je ten priestor, (byt, mesto) usporiadaný, ako to tam funguje a ako sa má telo samotné pohybovať. Čím častejšie priestor používame, prechádzame ním, tým skôr sa to stáva pre nás rutinou. Telo samo sleduje svoje cestičky a je zvyknuté na jeho hmotu (výšku plafónu, starý tehlový dom, tunel). Všetky tieto informácie o priestore si naše telo “nahráva” a intuitívne ho rozpoznáva. Priestorovými zásahmi sa snažím narušiť rutinu, ktorá vznika pri využívaní priestoru. Podobá sa to tomu ako keby som do priestoru postavila stoličku a niekto sa o ňu potkne. Keď prácu zasadím na miesto, ktoré už ľudia zautomatizovane používajú a tiež prežívajú, tak vtedy sa zmenia vzťahy, na ktoré sú zvyknutí. Ľudia si uvedomia veci, ktoré už boli pre nich automatické (dopad svetla, vzdialenosť stien od seba, počet schodov). Tiež ma zaujíma ako si to všetko ukladáme do spomienok. Keď si zaspomíname na detstvo, boli sme malí, naše telo bolo malé, tak všetko v našich spomienkach je väčšie ako to v skutočnosti bolo. Napríklad sa vrátime na miesto kde sme si mysleli, že bol obrovský les, húština a dnes je zrazu z tej húštiny pár kríčkov. Všetko v našich spomienkach je zrelativizované. V spomienkach filtrujeme priestory, niečo si zapamätáme, niečo zväčšíme, zmenšíme, napríklad si nepamätáme detaily. Keby sme sa snažili nakresliť dôverne známu vec z našich spomienok, zistíme, že to nie je možné. To čo si pamätáme je skôr pocit. Toto sú všetko veci, ktoré ma bavia a snažím sa s nimi pracovať a upriamiť na ne pozornosť. Mám pocit, že tieto veci sú všeobecne platné, pre široké publikum, pretože nielen umelci a architekti sa pohybujú priestorom.
Lucia Ľuptáková - ÚTROBY/ Bowels
Ako si vyberáte priestor, v ktorom budete tvoriť? Čím vás miesto dokáže osloviť?
Niekedy si priestor vyberám a niekedy som do nového priestoru pozvaná. Ešte sa mi však nestalo, že by som nevedela čo mám s priestorom robiť pretože všade je niečo z čoho sa môžem odraziť ( architektonické prvky, rutinné používanie, ľudské vzťahy k priestoru). Samozrejme, že sú priestory, ktorými som nadšená na prvýkrát a nad inými musím viac rozmýšľať. Moje práce sú rôzne, niektoré reagujú priamo iba na architektúru, pri iných si viac naštudujem históriu, pozadie, čo sa tam všetko dialo, koľkokrát bolo miesto prestavované… Vždy nachádzam dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Robím práce aj vonku, na verejných priestranstvách a pár vecí som robila aj v prírode. Za najväčšiu výzvu považujem keď ma pozvú do parku alebo do prírodného prostredia. Musím nad tým viac premýšľať pretože dielo by malo z priestoru niečo získať, ale aj priestor samotný by mal byť prácou obohatený. Keď niečo postavíte v krásnom lese tak to už ani nemôže byť zlé. Práve v takom momente je dôležité urobiť vytvoriť objekt, ktorý dá priestoru niečo naspäť aby vzťah medzi ním a dielom bol vzájomne funkčný. Miesta, ktorými sa vo voľnom výtvarnom výskume zaoberám sú tak trochu tajomné. Sú to priestory nielen fyzické, ale aj mentálne, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať v našej mysli, tzv. priestory tranzičné. Patria sem medzipriestory- schodiská, čakárne, chodby, výťah.. Tie ma vždy fascinujú, obsahujú veľa konotácií k iným veciam. Ich funkcia je nejasne určená, nie sú to miesta ani verejné ani súkromné, a táto ich medzifunkcia mi dáva voľnú ruku k interpretácii. Nachádzam v nich rôzne asociácie k rozprávkam, príbehom, mýtom. Sú to ilustračné priestory na mentálne pochody. S takýmito priestormi sa mi asi najlepšie pracuje.

Lucia Luptáková
ROCKING VIEW.FOLDING HORIZON / Rozkývaný výhľad. Rozskladajúci sa obzor

V jednom zo svojich projektov (Places where we have been I., II., III.) si dávate otázku či je možné stanoviť kultúrnu identitu miesta. Svoj výskum ste realizovali v troch európskych mestách (Banská Bystrica, Amsterdam a Berlín). Ako vy vnímate rozdiely medzi týmito mestami?
Tento môj projekt je ešte stále rozpracovaný. Otázka či sa dá jasne identifikovať kultúrna identita miesta sa mi ťažko zodpovedá pretože projekt začal síce všeobecne, chcela som si zostaviť vlastnú abecedu rôznych architektonických tvarov a navzájom ich porovnávať, no nakoniec sa vybral trošku iným smerom. Na začiatku výskumu som si vybrala miesta, ktoré mali na mňa formatívny vplyv. Chcela som zistiť kde všade sa môj záujem o tieto priestory začal a čo všetko ma ovplyvňovalo. Začala som analyzovať miesta kde som sa hrala ako dieťa, v okolí paneláku svojich rodičov. Nastalo silné citové zainteresovanie pretože prvýkrát som začala robiť osobné veci v porovnaní s iným druhom mojich stavieb. Začala som analyzovať svoje spomienky zo starých fotografií čo bola pre mňa úplne nová vec. Z osobnej zainteresovanosti v priestore som sa v Berlíne snažila nadobudnúť odstup. Berlín je pre mňa ideálnym miestom, je to tzv. medzipoloha medzi miestami kde teraz žijem, medzi západom a východom. Amsterdam, kde momentálne žijem, reprezentuje západ. Moje základy, všetko z čoho pramení moja tvorba, čo ma formovalo je východ. Skutočne som to aj tak cítila, časť Berlína mi pripomínala domov a časť Amsterdam. Veľký rozdiel však bol v tom, že som nemala absolútne žiadne citové zainteresovanie a na všetko som sa dokázala pozerať zvonku ako cudzinec. Pomohlo mi to nadobudnúť odstup a vyhodnotiť materiál, ktorý som nazbierala na Slovensku. Tiež som si zbierala obrazový materiál (fotografie detailov, okien, modulárnych prvkov). Na Slovensku to bolo viac o tom ako priestory, paneláková estetika - veľmi formálna, holá, hrubá, je vo veľkom kontraste s predstavivosťou. Takéto priestory sú pre mňa oveľa viac ako len fyzické, skôr mentálne v náväznosti na detstvo, hry a zážitky. V Berlíne to bol viac analytický pohľad a v Amsterdame som už mala rozanalyzované aké druhy priestoru ma zaujímajú na Slovensku a niečo podobné som hľadala aj v Amsterdame. Snažila som sa nad nimi uvažovať z vnútorného pohľadu, z pohľadu niekoho kto tam žije a kto tie priestory využíva. Berlín mi pripadal z pohľadu kultúrnej identity mestom kde je oboje. Amsterdam je uzavretý architektonicky aj individualistický. Nie sú to objektívne zistenia, ale subjektívna interpretácia. Snažila som sa dokazovať a vyvracať si ich zbieraním rôznych prvkov (budov, balkonikov,portikov). Postupne sa mi vykrištilizoval nástroj, ktorý používam, a to sú spomienky zo starých fotografií. Cez ne sa snažím analyzovať čo z tých fotiek ostane v spomienkach. Je to filter, subjektívny, kde sú maličkosti, nepodstatnosti, ktoré ustúpia do pozadia a vystúpia tie podstatné veci. To je výsledok, ktorý sa snažím spätne aplikovať na všetky 3 mestá. Výskum je stále otvorený takže uvidíme aký bude výsledok.

Lucia Luptáková - MEANWHILE IN THE WOODS.../A zatiaľ v lese...

Vystavovali ste v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Aká bola téma tejto výstavy?
Výstava v Pretoriu v Banskej Bystrici, ktorá sa prednedávnom skončila bola v spolupráci s Matejom Gavulom, Janou Kapelovou, Oldřichom Morisom, a s kurátorkou Zuzkou Majlingovou. Rozprávali sme príbeh budovy, jednej z najstarších v Banskej Bystrici. Táto budova zastávala v histórii rôzne, spoločensky dôležité funkcie no a nakoniec sa stala galériou. Príbeh budovy sme rozpovedali od pivnice, cez schodisko až k vežičke. Využili sme pritom hlavné komunikácie a výstavné priestory ostali prázdne. Tieto priestory sme dali voľne k dispozícii ľuďom cez inzerát a mohli ich využiť.

Lucia Luptáková -
SVETLOPÁD / Lightfall

Výtvarníčka a vizuálna umelkyňa Lucia Luptáková sa narodila v Bratislave. Od roku 2005 sa profesionálne venuje umeniu, vystavuje v Holandsku, na Slovensku a v zahraničí.

Ďakujeme za hodnotný rozhovor.










































Men-on-the-edge-1200

Peter Svoboda

PETER SVOBODA

Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf žijúci na Slovensku. Jeho tvorba sa prevažne zameriava na zobrazovanie silných nálad a dramatického svetla. Fotografie vynikajú presnou kompozíciou, často zachytávajúc zriedkavé momenty ľudskej prítomnosti v krajine s úmyslom zdôrazniť rešpekt človeka voči prírode. Impresionistické fotografie krajiny Petra Svobodu vyvolávajú v divákovi emócie a zanechávajú hlboký dojem. Jeho práca bola ocenená na mnohých medzinárodných súťažiach. Je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).

Dlhé roky ste sa venovali olejomaľbe a grafike. Aká bola Vaša cestu ku fotografii?

Od útleho detstva som žil s fotografiou. Môj otec bol vášnivý fotograf a u nás doma v pivnici zriadil celkom slušne vybavenú čiernu komoru. Už ako 10 ročný som bežne vyvolával čiernobiele filmy aj fotografie. Fotil som na film a diapozitívy.

Melting in the wavy sea

foto: Melting in the wavy sea

Winds over the Torres del Paine

foto: Wind over the Torres del Paine

Radíte sa medzi krajinárov a horských fotografov. Čím Vás uchvátila práve krajina? Prečo ste si vybrali túto oblasť fotografie?

Je to asi v génoch, už od detstva som inklinoval k pohybu v čistom a panenskom horskom prostredí, v lesoch a podnikal som prechody slovenskými hrebeňmi. Tento vzťah sa preniesol aj do mojej fotografickej práce, fotografujem tému, ktorú mám najradšej a viem ju precítiť.

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Mojou zásadou pri fotení je, že moment musí jednoznačne prevyšovať ostatné atribúty. Môžem perfektne nakomponovať a technicky zrealizovať celý proces od A po Z, no keď chýba sila momentu, je to pre mňa stále dosť “málo”. Výtvarné prevedenie je tiež veľmi podstatný atribút v mojej tvorbe, hlavne pri farebných fotografiách. Snažím sa veľmi často práve o to, aby fotografia na diváka pôsobila umeleckým dojmom a zanechala emóciu. V čiernobielej tvorbe mám rád silu príbehu, jednoduchú kompozíciu a obzvlášť minimalizmus.

Vestrahorn

foto: Vestrahorn

Under-the-shadows-of-giants

foto: Under the shadows of gaints

Dôležitým prvkom na Vašich fotografiách je človek. Okrem kompozičného významu je pre vás človek v krajine aj určitým symbolom?

Človeka v prírode komponujem prevažne v čiernobielých fotografiách, kde je hlavným atribútom moment a príbeh. Znie to ako klišé, no pomer veľkosti človeka k majestátnosti hôr, maličkosti a zraniteľnosti človeka, jeho príbehy a hlavne pokora je mojou obľúbenou témou pre stlačenie spúšte.

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

Nemám len jedno miesto na našej planéte, mám veľmi rád Slovensko a našu prírodu, no na druhej strane sa nehanbím priznať, že sa cítim ako doma kdekoľvek na Zemi, myslím v prírode a horách. Príroda nepozná hranice a preto sa cítim rovnako dobre s fotoaparátom v ruke všade. Pre mňa ako pre fotografa sú to hlavne tie miesta, kde som zažil fantastické a nevšedné prírodné divadlo, také, na ktoré do smrti nezabudnem. Beriem to ako dar za vytrvalosť a pokoru. Ale spomeniem okrem našich hôr a prírody aj miesta ako sú Island, Lofoty, Nórsko, Dolomity, či celkovo Alpy a Patagónia. Zažil som tam krásne a dych vyrážajúce scenérie, kedy človek uvažuje, či cvaknutie spúšte nepokazí dojem zo zážitku.

foto: Fitz Roy
foto: Discussion

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Áno, povedal by som, že viacero fotografií má príbeh, ktorý divák nemôže z obsahu vytušiť. Mám ich takých viac, teda dosť.. No jedny z najsilnejších momentov sú tesne pred.. Obzvlášť pri fotografii s názvom “Rozhovor”,kde spadla prachová lavína tesne za lyžiarom vo voľnom tatranskom teréne. On vystrašený zastal a stál ako oparený možno aj 10 minút. Paradoxom bolo, že stál zoči voči tieňu kopca, ktorý vytváral temer dokonalý profil človeka. Bolo to ako keby sa mu prihovoril “Duch hôr” a varoval, či chránil ho.. aspoň v mojom kontexte.

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

Je to úžasná oblasť pre mňa a pre väčšinu milovníkov krás hôr. Filozofia vlád navštívených juhoamerických krajín, čo sa týka ochrany prírody, je mi veľmi sympatická. Aj napriek obrovským územiam sa riadia myšlienkou, že príroda je klenot a musí sa tak aj uchovať. Nebudujú sa tam žiadne “lunaparky” a pohyb turistov musí byť v plnom súlade s ochranou prírody a je pod kontrolou. Nedotknutá a veľmi citlivo chránená príroda a hory v Argentíne a Čile bola môj cieľ. Môj zámer bol vytvoriť pôsobivé, vizuálne silné - výtvarné fotografie ikonickej hory Fitz Roy a perly Patagónie-čilského národného parku Torres del Paine. Táto oblasť je známa bizardnými formáciami mrakov spôsobenými extrémnym vetrom. Fotografovanie v takýchto podmienkach je pre mňa veľkou výzvou. Už niekoľko rokov pracujem na projekte, ktorý by mal mať aj knižnú podobu v budúcnosti a toto je vlastne jeden diel z “puzzle” ktorý mi vyšiel nad očakávanie.

foto: Just a silence
foto: In the ice cave

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

Len pred pár dňami skončila mesačná výstava fotografií členov APFSR v Podtatranskej Galérii v Poprade, bol to dosť veľký úspech ako celok. Ja som mal vystavovanú sériu horských fotografií, ktorá mi minulé leto priniesla prestížny a zriedka udeľovaný titul Master QEP, udeľovaný Európskou federáciou profesionálnych fotografov. Len zhruba 60 fotografov má tú česť pýšiť sa týmto najvyšším možným titulom pre európskych fotografov. V krajinárskej fotke je nás maximum 8-9 v celej Európe. V rámci individuálnych projektov sa z komerčných dôvodov zameriavam vo vystavovaní na zahraničie a v budúcom roku plánujem vystavovať v New Yorku a ak mi to vyjde aj v Miami. Ak bude priestor, tak by som veľmi rád spravil výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, no reálne to vidím najskôr asi až v roku 2019..

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR / Autor : Mirka Sliacka

Prezrite si galériu všetkých obrázkov >>>

v objatí hôr durdina

Krajina Okamihu 2018

KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

arrowW

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

arrowW

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.
V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.
Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

arrowW

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.
Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.
V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

arrowW

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

arrowW

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.
Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.
Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

arrowW

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.
Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.
Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

arrowW

Logo_zastresujeme1

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Vystavené autorské fotografie sú predajné a nájdete ich aj v galérii našej stránky. DO GALÉRIE

Read More

machaj

Top 10 Slovenských fotografov

Top 10 Slovenských fotografov

Blogov s podobným nadpisom a obsahom existuje určite mnoho. Sama som to zistila keď som začala robiť  výskum na tému "Najlepší slovenský fotografi". Potešujúca zistenie  je, že by sa dal vytvoriť podobný zoznam, ktorý by obsahoval nepomerne viac mien skvelých slovenských fotografov než desať. Súhlasiť preto s mojim výberom nemusíte práve naopak,  určite si ho sami ešte doplňte o ďalších dôležitých autorov. Mojím cieľom bolo vytvoriť prehľad tvorcov, ktorých by mal každý, nielen, začínajúci fotograf poznať.  Tento článok sa zaoberá tak dokumentárnou tvorbou ako výtvarnou a štylizovanou fotografiou. Nájdete tu starých majstrov a aj umelcov, ktorý ešte stále aktívne tvoria. Čítajte a nechajte sa inšpirovať.

arrowB

IVAN MATEJKA

arrowB
Narodil sa v roku 1942 a od svojich dvasiatich rokov  pracoval ako fotograf v rôznych inštitúciách a popritom sa venoval voľnej tvorbe. Stal sa priekopníkom výtvarne orientovanej fotografie na Slovensku. Socializmus vyžadoval realistické, verné  zobrazenie skutočnosti. Výtvarný fotografi sa však usilovali svoju tvorbu od tohto vplyvu oslobodiť. Matejka v tomto smere zašiel najďalej.Máloktorý fotograf dokázal vyťažil z neúprosnej reality a morálneho úpadku toľko krásy. Ako jeden z mála nezasahoval do technologického procesu pri vzniku snímkov. Ivan Matejka bol v roku 2017 Streodeurópskym domom fotografie vyhlásený za osobnosť fotografie. Minulý rok o ňom tiež vyšla monografia autorov Hrabušický, Vančo, ktorá mapuje jeho tvorbu do roku 2000 verejnosťou takmer nepoznanú.


DEŽO HOFFMAN

arrowB

Bol rodákom z Banskej Štiavnice, kde dodnes nájdete stáť jeho rodný dom. Na počiatkoch kariéry ho to ťahalo skôr za kameru ako k fotoaparátu. Nejaký čas pracoval pre spoločnosť 20th Century Fox kde sa stal žurnálovým kameramanom. Preslávil sa ako fotograf známych osobností ako napríklad Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando, Jerry Lee Lewis, Elton John, Bob Marley, Cliff Richard, Sophia Loren, Frank Sinatra, Tom Jones, Duke Ellington, Oscar Peterson, Louis Armstrong, Jimi Hendrix či skupín Animals, Cream, Yardbirds, Rolling Stones. Bol fotografom celej jednej bigbítovej generácie. Najznámejšia je jeho dlhoročná spolupráca s The Beatles. Stal sa priekopníkom svojho žánru. Jeho fotky vyžarujú mladosť, energiu a nespútanosť. Rád pracoval s pohybom, zdôrazňoval prirodzené a nenútené momenty v živote hviezd. Zomrel v roku 1986 v Londýne.


ĽUBO STACHO

arrowB

Študoval fotografiu na pražskej FAMU a v roku 1990 založil štúdium fotografie na VŠVU v Bratislave, kde na Katedre fotografie vedie ateliér Laboratórium fotografie. Ľubo Stacho dlhodobo skúma možnosti fotografického diptychu, teda spojenia dvoch fotografií, ktoré sú posolstvom, príbehom, postavenom na protikladoch alebo podobnostiach vo všetkých možných formách, ktoré sa dajú vizuálne vyjadriť. Práve zo stretnutia dvoch obrazov, v ich konfrontácií dokáže Stacho vyťažiť nové napätie, nový obsah a silný estetický náboj. Podáva obrazovú fotosprávu o zastavenom čase a zanikajúcom svete na jednej strane a o zrýchlenom tempe agresivity dnešných dní, o potrebe uchovania formovania vlastnej kultúrnej identity v globalizujúcom sa svete. Vydal 3 autorské publikácie: 3 eseje Ľuba Stacha 2004, Moja krajina 2011, Obchodná 1984-2014 a niekoľko katalógov (napr.: Mladé médium I. a II., Slovacia-Obchodná atď)


BORIS NÉMETH

arrowB

Študoval na VŠVU v Bratislave, na Katedre fotografie a nových médií, kde v súčasnosti pracuje ako externý učiteľ fotožurnalistiky. Vo svojej tvorbe sa sústreďuje na dokumentárnu fotografiu, ktorou sa zaoberal aj v cykloch: Slovensko 2012/2013, Na ceste 2013, Identity a Krajina domova. Medzi jeho projekty patria tiež: Homeland, Slovakia im lovin it, Transformations of Slovakia a mnohé ďalšie. Boris Németh sa vo svojich fotografiách vyhýba klasickému dokumentu a priamočiarosti. Zobrazuje skôr súčasné nálady a tendencie spoločnosti. V sérii fotografií Homeland, venovaj nacionalizmu v nás samotných, premieňa jedinca na symbol človeka utláčaného systémom, splývajúceho s davom alebo dobrovoľne opúšťajúceho spoločnosť. Zároveň si kladie otázku či sme skutočne tým priateľským a pohostinným národom za aký sa považujeme. V projekte Slovakia I am lovin it, je objektom jedinec ako produkt a zároveň obeť politickej transformácie po roku 1989, zachytáva jeho paradoxy aj jemné nuansy. Na projekte Transformations of Slovakia spolupracoval s ďalším významným fotografom Jánom Viazaničkom.
Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave a Nadácie VÚB.Od roku 2006 pôsobí ako fotograf časopisu .týždeň.


MARTIN MARTINČEK

arrowB

Rodák z Liptova tento kraj vo svojich fotografiách aj často zobrazoval. Profesionálne sa začal fotografií venovať pomerne neskoro, až vo veku 48 rokov. Často navštevoval hory a bol fascinovaný “ochotou svetla, slúžiť jeho túžbe”, ako sám hovorieval. Zachytával prírodné nálady v novom, netradičnom uhle záberu. Objavoval nielen krajinu a človeka v nej, ale aj vnútorné zákonitosti ich fungovania a spolunažívania v harmónii. Z jeho fotiek cítiť pokoj, vieru, pokoru človeka pred prírodnými zákonmi ale aj jej vôľu  poddať sa ľudskej ruke. Jeho tvorbe dominuje život jednoduchých ľudí na dedine, ich každodenná práca, spätosť s krajinou a tradíciami, bolesť a radosť, ktorú často prežívali. Dokázal veľmi verne zobraziť osobnosť človeka, charakter, jeho život aj skon. Zomrel v roku 2004 vo veku 91 rokov.

 


TIBOR HUSZAR

arrowB

Narodil sa v roku 1952 v Reci, okres Senec. Študoval fotografiu na FAMU v Prahe u profesora Jána Šmoka. Jeho svetom sa stala dokumentárna fotografia a podriadil jej doslova všetko. Mal obrovskú schopnosť nadviazať kontakt s ľuďmi čo je pre dokumentaristu kľúčová vlastnosť - “..fotograf musí prekonať určitú bariéru strachu, aby mohol vziať fotoaparát, ísť medzi ľudí a mieriť na nich.“ Svoju bariéru začal Tibor Huszar prekonávať už počas štúdia, keď sa prvýkrát vydal do cigánskych osád. Práve séria čiernobielych snímok, ktorá knižne vyšla pod názvom Cigáni, je pre mnohých doteraz vrcholom jeho tvorby. Čiernobielej klasickej fotografii ostal verný po celý svoj život. Časť života strávil v New Yorku, Paríži či Južnej Amerike. Preslávili ho fotografie vzbúrených väzňov v New Yorku aj drevené kostolíky Slovenska. Vydal množstvo fotografických publikácii: Cigáni, Portréty, Koloman Sokol, New York - City of Tolerance, Letokruhy večnosti, Retrospektíva a mnohých ďalších. Tibor Huszar zomrel v roku 2013 vo veku 61 rokov.


TONO STANO

arrowB

Tono Stano bol členom Slovenskej novej vlny, kde spolu s Vasilom Stankom, Kamilom Vargom, Rudom Prekopom, Mirom Švolíkom a Petrom Župníkom búrali zabehnuté klišé inscenovanej fotografie. Objektom jeho fotografií je predovšetkým ľudské telo, najmä však to ženské . Žena je pre neho nevyčerpateľnou témou, poukazuje naň so špecifickým zámerom a preto sú jeho fotografie výrazne štylizované. Jeho práca je charakteristická čistotou a jednoduchosťou. Línie, tvary, svetlo a tieň (aj v opačnom farebnom garde - foto séria “Biele tiene”) sú hlavnými prvkami, s ktorými pri fotografii pracuje. Jeho najznámejšou fotografiou je snímok s názvom “Zmysel”, ktorý sa stal titulkou antológie fotografií o ľudskom tele vydanej v USA pod názvom The Body. V súčasnosti býva a tvorí v Prahe.


MÁRIA ŠVARBOVÁ

arrowB

Mária patrí medzi fotografov známych skôr v zahraničí než na Slovensku. Jej fotografie vybočujú z tradičného portrétu smerom k experimentovaniu s priestorom, farbou a atmosférou. Do popredia svojich scén dáva architektúru a verejné priestranstvá z obdobia socializmu. Na začiatku svojej tvorby sa viac sústreďovala na portrét v surrealistickom zobrazení, teraz dáva človeka a ľudské telo na okraj scény ako niečo vzdialené, skôr zdráhavé než dominantné. Starostlivo komponovaná scéna pôsobí snivo aj s použitím obyčajných objektov. Jej fotografie obsahujú akési tiché napätie, očakávanie, náznak, že existujú nečakané možnosti skryté za rytmickým, neskazeným a neporušeným zovňajškom. Tento rok získala prestížne ocenenie Haselblad Master 2018.


PETER SVOBODA

arrowB

Pochádza z Košíc, odmalička mal silný vzťah k umeniu, najmä olejomaľbe a grafike. Táto výtvarná zložka sa prejavuje aj v jeho fotografickom videní. Kompozície vytvára prostredníctvom vedenia línií kriviek a plôch. Nezriedka sa stretneme s využitím širokého spektra kompozičných princípov. Aj keď sa radí ku krajinárom, krajinárskym fotografom, často a rád zobrazuje človeka v krajine. Momenty, z ktorých je cítiť pokora a maličkosť človeka v porovnaní s prírodou. Pre jeho fotografie je príznačná dokonalá a zároveň minimalistická kompozícia. Získal niekoľko prestížnych medzinárodných ocenení (Master QEP (Master Qualified European Photographer) a je členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).


MARTIN MACHAJ

arrowB

Začal kariéru fotografa v Paríží, kde žil a pracoval od roku 1995. Dlhé roky sa venoval komerčnej fotografii a modelingu. Aby ho komercia úplne nepohltila, začal tvoriť aj vlastné projekty. Prešiel od hľadania dokonalej kompozície k vyjadreniu čistých emócii, charakteru, atmosféry. Martin Machaj je umelecký, výtvarný fotograf. Svoje scény komponuje často v extrémnych podmienkach. Projekt “Nymphs” fotil 20 rokov a zobrazuje podoby ženskej krásy vychádzajúcej zvnútra v súznení s prírodou a žijúcej v jej rytme. V jednom z posledných projektov poukazuje práve na krásu a dokonalosť nedokonalosti. Mapuje v ňom kmene na najodľahlejších miestach našej planéty. Kmene a kultúry na pokraji vyhynutia. Tento projekt pod názvom Last Survivors odprezentoval minulý rok aj v bratislavskej Zoya gallery.


logo_black

autor : Mirka Sliacka       web design: Martin z Divartu

arrowB

nahlad

Ján Kostaa

Ján Kostaa

The Best Cycling Artist 

Február 2018

DIVART - Tvoríme v detailoch

interview

kostaa          Ján Kostaa,  foto: Mirka Sliacka

Jan Kostaa je vizuálny umelec, event manažer, cestovateľ, fotograf a amatérsky športovec. V súčasnosti žije a pracuje v Banskej Bystrici. Študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v ateliéri Miroslava Nicza. Organizuje a spolupracuje na rôznych domácich aj medzinárodných umeleckých projektoch.

 

Ako by si ty sám definoval svoju tvorbu? Čo ju charakterizuje a akým témam sa prevažne venuješ?

Moja tvorba je intermediálna, tak ako ma naučili v škole. Nesústredím sa iba na konkrétne techniky alebo médiá, aj keď niektoré sú zastúpené viac. Napríklad fotografia, objekt a kresba. Hlavne sa snažím neklásť si obmedzenia. Jediné sú tie finančné, je to dlhodobí boj. Kreslím veľké, ale aj stredné formáty s figuratívnym obsahom. Baví ma ten rozmer. Najväčšie čo som dodnes nakreslil bola panoráma nadržaných poľovníkov 2,5 x 12 metrov. Tiež z času na čas skonštruujem pre výstavné priestory nejaký efemérny objekt alebo inštaláciu. Používam pritom štandardné materiály ako drevo, oceľ, papier, plast. Páči sa mi, keď objekt rozmerovo presahuje človeka. V obsahu sa moje diela často konfrontujú s nejakým sociálnym alebo iným problémom. Sú jednoducho kritické, niektoré viac, iné menej.

Future, 40 x 30 cm, 2016

Future, 40 x 30 cm, 2016

V rámci tvojej tvorby sa stretávame s rôznymi spôsobmi interpretácie. Ako sám píšeš: “Prioritou je idea”. Dôležitejší je teda obsah než forma? Akým spôsobom vyberáš formu interpretácie myšlienky, nápadu, ktoré chceš vyjadriť?

Vyberám spontánne, prirodzene a podľa aktuálnych vlastných preferencií. Nerobím si rebríčky čo je viac dôležité. Jediné čo môžem definovať je, že idea prichádza ako prvá, potom nasleduje výber média alebo techniky. Samozrejme, môže to byť aj naopak, ale v zásade sa mi to deje v tom prvom poradí. Keď už je vec hotová, potom už nerozlišujem čo je dôležitejšie. Musí to hrať, musím byť spokojný. To je však problém, veľakrát nie som a skoro celú moju produkciu považujem za nedokončenú. Ale netrpím tým, páči sa mi tá otvorenosť. Často sa tiež vraciam ku starým veciam a prerábam ich.

Message from the West, inštalácia, 2016

Message from the West, inštalácia, 2016

Okrem vlastnej tvorby sa venuješ aj organizovaniu viacerých projektov. Medzi inými A7rooms, v ktorom poskytujete umelcom z celého sveta priestor a podporu na kreatívnu tvorbu. Kto všetko na tomto projekte spolupracuje a ako táto myšlienka vznikla?

Projekt A7ROOMS residency je stále v začiatkoch a robím ho zatiaľ sám. Absolvoval som niekoľko rezidenčných pobytov v Čechách, na Slovensku, v Španielsku, v Portugalsku, na Mallorke a učite ich ešte zopár pribudne. Momentálne však žijem v Banskej Bystrici. Je to mesto s kvalitným potenciálom v oblasti kreatívneho priemyslu, ale zároveň stále bojuje so svojou zabetónovanou zaprdenosťou. Nie je to Londýn ani Viedeň, kultúrny život tu pulzuje iným tempom. Ja však verím, že kreatívnych ľudí, hlavne v oblasti kultúry, bude stále pribúdať. Naozaj to vidím optimisticky, v meste funguje niekoľko iniciatív a inštitúcií, ktoré sú dokladom progresu a otvorených hláv. Osobne mám najbližšie k Záhrade - centru nezávislej kultúry. Výborné je tiež pred dvomi rokmi znovuzrodené Artforum so svojím sprievodným programom, Stredoslovenská galéria má tiež svoj program pre súčasné umenie, tlieskam tiež Kinu v Amfiteátri a Filmovému klubu v Múzeu SNP. V neďalekej Dúbravici fungujú Periférne centrá.

Tip of the Iceberg, mechanizovaný objekt, 2017

Tip of the Iceberg, mechanizovaný objekt, 2017

Výtvarného umenia je však vidno na môj vkus trochu málo. Umelecká komunita je miniatúrna. Povedal som si, že prispejem do tejto oblasti tak ako viem. Vo svojich predchádzajúcich ateliéroch som z času na čas organizoval jednovečerné výstavné projekty. Také vernisážové žúrky. Posledným dejiskom bol punkový priestor 300štvorcov na Hornej ulici, ktorý bol v roku 2016 aj súčasťou programu a base-campom Ceny Oskára Čepana. Poďakovanie za spoluprácu patrí viacerým, hlavne Zuze Ďuricovej. Pri organizácii týchto eventov ma napadlo zverejniť výzvu a priniesť do Bystrického prostredia aj ľudí z vonku. Konfrontácia domáceho publika so zahraničnými výtvarníkmi, spolupráca s katedrou IDM na Akadémii umení, podpora rozvoja kultúry vlastným programom, intervencia do kultúrneho diania mesta. O to mi ide, snáď sa to bude dariť. Dodnes sa odprezentovali traja zahraniční umelci a niekoľko domácich. Momentálne rokujem o nových priestoroch, ideme ďalej!

Ďaľším veľmi zaujímavým projektom, ktorému sa v súčasnosti intenzívne venuješ, je The Best Cycling Artist. Sám ho nazývaš značkou, ktorú používaš na plagátoch po ukončení konkrétneho cestovateľského celku. Naposledy si sa takto zúčastnil jedného z najdlhších cyklistických ultramaratónov Európy Northcape4000. Aká je náplň a čo je cieľom tohto projektu?

Cyklistika je mojou súčasťou. Profi biker už v tomto živote asi nebudem, ale každopádne som hobík s veľkými ambíciami a som totiž súťaživý typ. Vo svojom živote mám iba obmedzený počet záujmových oblastí. Tými najsilnejšími sú umenie a cyklistika. Čo narobím, tak to je. Dlho som to nezlučoval a možno práve preto to raz prerástlo do tohto pompézneho titulu The Best Cycling Artist. Najskôr som to myslel ako jednorázovú recesiu, provokáciu smerom do vlastnej komunity, kde sa medzi výtvarníkmi nadšenie pre šport moc nenosí. Dnes je to môj osobný ucelený každodenný program. Titul zostal ako výzva celému publiku a komunite. Ak ma niekto z profesionálnych umelcov v niektorom roku prekoná, posuniem mu titul a budem mu robiť PR. Možno z toho raz bude Veľká Cena. Každopádne, v tom čo robím v oblasti cyklistiky vidím silné paralely s umeleckými disciplínami ako napríklad staré známe, viackrát prežuté performance, body-art, konceptuálne umenie, apropriácia, telesnosť, ego-art a následne v postprodukcii grafika, objekt alebo fotografia. Jednoducho, koncept, určitý výkon, jeho stopa a postprodukčné spracovanie.

Oda na radost, akryl na platne, 250 x 1200 cm, 2016

Óda na radosť, akryl na plátne, 250 x 1200 cm, 2016

Bytostne sa ma to všetko dotýka, formuje ma to. Disciplína ako napríklad “long distance” alebo kategória “ultramaratón” je z veľkej časti meditatívna záležitosť. Je to tiež filozofia. Nie je to pre každého a vyžaduje si to sústredenie, nadšenie a dlhodobú prípravu. Dramaticky sa tu ohýbajú pojmy ako čas, výkon, telesnosť. Telo je neuveriteľný stroj s obrovskou výdržou. Baví ma učiť sa ako sa obsluhuje. A bicykel, nech to znie akokoľvek komicky, je na poli mechaniky niečo úžasné. Fascinuje ma prekonávať samohybne, bez vonkajšej pomoci čo najväčšie vzdialenosti. Je to iba o tebe, tvojej telesnej a mentálnej výbave, sprevodovanej hliníkovej konštrukcii a o starom známom kolese. Limity sú iba tie, ktoré si sám postavíš.

Pretek NorthCape4000 bol mojim prvým ultramaratónom v živote. Predtým som robil presuny iba nesúťažne. Ale atmosféra preteku, ten vonkajší tlak, publikum, ktoré ťa sleduje a ďalšie aspekty takéhoto typu podujatia ťa prinútia zo seba vyžmýkať oveľa viac ako pri cyklovýlete. A mňa začalo zaujímať, čo je to “viac”.

Štart bol v talianskej Florencii a cieľ za polárnym kruhom v bode North Cape. 4000 km čistého masochizmu. Z 50 štartujúcich prišlo do cieľa 40, ja som bol 21. Trvalo mi to 15 dní, 10 hodín a 42 minút. Priemerná denná vzdialenosť, ktorú som ťahal bola 260 km. No nie je to úžasné?

Každý takýto pretek je finančne náročný a bez úspešnej crowdfundingovej kampane by som neodštartoval. Ďakujem preto všetkým, ktorí si kúpili niektoré z mojich diel a tým prispeli. Tí čo nestihli, nezúfajte, aj tento rok bude možnosť 🙂 V tomto roku budem štartovať na 3peaks Bike Race, alpskej kopcovačke, ktorá sa ťahá krížom cez Alpy so štartom vo Viedni a cieľom v Nice. 

Vystavuješ po celej Európe, podporuješ umelecké aktivity vo svojom okolí. Aký je záujem laickej verejnosti o tieto formy umeleckej tvorby? (Slovensko vs. zahraničie)

Myslím, že je to dobré. Ak v nejakom mieste dlhodobo funguje zvyklosť organizovať výstavy vizuálneho umenia, existuje aj zvyklosť navštevovať ich. Ak s týmito aktivitami začínaš niekde, kde to doteraz ľudia nezažili, musíš to dobre odkomunikovať a byť trpezlivý. Netreba čakať, že ti v priebehu prvého roka bude celá dedina alebo sídlisko tlieskať a nosiť ťa na rukách. Je jedno či je to Slovensko alebo akékoľvek zahraničie. Podľa mňa je to vždy lokálna záležitosť a záleží ako komunikuje organizátor s potenciálnym publikom. Umenie vie síce niekedy byť dosť kritické, ale v zásade nehryzie. Je to umenie. Pre drvivú väčšinu ľudí tu aj vonku je to voľnočasová aktivita.

The White Guy II., akryl na platne, 150 x 200 cm, 2016

The White Guy II., akryl na plátne, 150 x 200 cm, 2016

Sú ľudia ochotní a schopní vnímať hodnotu umenia a jeho význam v dnešnej spoločnosti? Aký má podľa tvojho názoru umenie vplyv na vývoj spoločenskej situácie? Alebo všeobecnejšie, na čo je nám vlastne umenie?

Umenie má takú hodnotu, akú mu dáš ty sám. Jeho význam je obrovský, život nie je iba chodiť do práce a robiť deti. Citeľné by to bolo až keby umelecké aktivity zmizli zo sveta. To sa stáva počas vojny alebo totalitného režimu vládnutia. Vplyv umenia na vývoj spoločenskej situácie? Áno, existujú aj také projekty.

Umenie je nám na to, aby sme žili ako ľudia, rozvíjali myslenie, napredovali, lebo stále je kam sa posúvať. Keď sa spýtam svojho psa, čo si myslí o umení, odpoveď je jasná: “Daj mi niečo najesť.” Prečo mi to pripomína suseda, ktorý na tú istú otázku odpovedá: “Keby si radšej chodil do roboty.”?!

Aké projekty alebo performance chystáš do najbližšej budúcnosti (rok 2018)? Kde môžu naši čitatelia v súčasnosti vidieť tvoje diela?

Ako som už spomenul, v lete budem štartovať na ultramaratóne 3peaks Bike Race. V pláne mám ešte jeden štart, ale to dnes ešte nie je potvrdené. Bude závisieť hlavne od financií a úspešnosti crowdfundingovej kampane. Začiatkom leta by som mal mať samostatnú výstavu v trenčianskej Novej Vlne, koncom roka otvorím nový ateliér a výstavný priestor v Banskej Bystrici. Moje aktivity, ktoré sú často dosť spontánne je možné sledovať na mojom webe alebo Facebooku.

Viac z tvorby Jána Kostu nájdete na: https://kostaablog.wordpress.com/

Road Trip, akryl na platne, 200 x 450 cm, 2016, pohlad do Nitrianskej galerie

Road Trip, akryl na plátne, 200 x 450 cm, 2016, pohľad do Nitrianskej galérie

 

logo_black

 

 

wpimg1

WordPress – zbežná príručka

Systém WordPress je asi najrozšírenejšou platformou na vytváranie internetových stránok, s kvalitnou podporou, s nespočetným počtom tém a modulov. Skúsení programátori a dizajnéri v komunitách dokážu nielen pripraviť pekné, vizuálne témy s najnovšími vychytávkami a trendami za nás, čo je ale dôležitejšie, dokážu vytvoriť príjemné a nenáročné prostredie na editáciu v administratívnom prostredí.

_DSF9001

Ján Viazanička

Ján Viazanička

fotograf roka 2017 

Január 2018

DIVART - Tvoríme v detailoch

interview

jan-viazanicka-gabriel-kuchta

                              Ján Viazanička, foto: Gabriel Kuchta

Absolvoval magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií. Venuje sa konceptuálnej, dokumentárnej a reportážnej fotografii. Nedávno si prevzal ocenenie Fotograf roka 2017 vyhlasované  Stredoeurópskym domom fotografie. V roku 2016 získal druhé miesto v súťaži Slovak Press Photo v kategórii Svet umenia a bol nominovaný na Zlaté oko v Czech Press Photo v kategórii Ľudia, o ktorých sa hovorí. Od roku 2012 fotografuje projekt PREMENY SLOVENSKA s Borisom Némethom. V súčasnosti žije a pracuje v Banskej Belej, Zvolene a všade tam, kde ho niečo inšpiruje. Jeho fotografický pohľad prináša často bizarný, inokedy úsmevný, no predovšetkým pravdivý záznam vizuálnej a kultúrnej identity dneška. 

 

Aké bolo tvoje prvé stretnutie s fotografiou? Ako si sa vlastne k fotografovaniu dostal a prečo si sa rozhodol ju študovať?

Prvé čo si pamätám v súvislosti s fotografiou  je, že som asi v 13-tich rokoch dostal pod stromček od rodičov taký malý kompaktný kinofilmový fotoaparát Kodak. Ale pozor! Bol to poloautomat (vedel som na ňom zapnúť a vypnúť blesk). Povedali mi, že som ho dostal aby som rozmýšľal aspoň nad niečím. Potom sa všetci rozčuľovali, že mi kúpili fotoaparát a ja nefotím žiadnych ľudí keď sme na dovolenke. Všetci čakali, že budú mať peknú fotografiu z dovolenky a nič. A to mi ostalo doteraz.

A keď som mal 5-6 rokov tak nás fotografoval jeden pán. Pamätám si iba tie fotografie, čo nafotil a nejaké nám sem tam doniesol.  Boli úplne iné ako ostatné, boli  kvalitné, ten pán bol profesionál. Veľa som rozmýšľal nad tým prečo ma tak fascinuje fotografia a myslím si, že práve pre tieto fotografie z detstva. Tá čierna, tú mám dodnes pred očami. 

 

Jan Viazanicka, Motivy neviditelnosti, 2015

Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015

Niekedy po mojej 30-tke som sa s dotyčným pánom spoznal, teraz vlastne už s kolegom. Bolo to úžasné. Takto nejak som sa dostal k fotografovaniu. Myslím, že celú strednú školu som nevidel fotoaparát, ani len ten malý kompakt. Až asi rok  po strednej škole (študoval som drevársku priemyslovku) som si uvedomil, že by ma  fotografia bavila, tak som začal fotiť. Ani neviem odkiaľ sa mi dostal do rúk starý Zenit a od tých čias fotografujem stále. Napadlo ma, že na vysokej škole ma naučia, čo je to umenie a bude dobre. Tak som sa pokúsil dostať na vysokú školu, podarilo sa a úspešne som ju dokončil. To bol veľmi dobrý krok v mojom živote.

Máš svoj umelecký vzor? Koho tvorba ťa inšpiruje/inšpirovala a čím, prečo?

Vzor nemám, ale mám fotografov, ktorých fotografie úplne hlcem. To čo ma najviac z fotografie zaujíma  je oblasť okolo dokumentu ale samozrejme, že sledujem dianie aj v širšom kontexte.  Strašne mám rád fotografa Carl de Keyzer (teraz idem na výstavu jeho najnovšieho projektu o KĽDR a som vo veľkom očakávaní). Momentálne listujem v knihe od fotografa Nicka Hannesa  - Mediterranean, fajnota je to. Txema Salvans alebo Mark Peterson majú tiež skvelé projekty. Asi najlepšia fotografická slovenská kniha pre mňa je Rusíni - Tomáš Leňo, Jozef Ondzík. Filip Vančo a Aurel Hrabušický pripravujú skvelé knihy o slovenských fotografoch (Malík, Podstraský, Galanda, Matejka). Sú to najkvalitnejšie slovenské knihy na túto tému. Martin Kolár, Lucia Nimcová, Andrej Balco, Andrej Bán, Ľubo Stacho, Jano Kekeli... Je toho veľa čo sa mi páči. Boris Németh je úplne skvelý vo fotografii a mám tú česť, že spolu od roku 2012 pracujeme na projekte Premeny Slovenska. Spolupráca a priateľstvo s Borisom ma výrazne posúva vpred.

Jan Viazanicka, dovolnka u nas doma, 2017

Ján Viazanička, Dovolenka u nás doma, 2017

Okrem mnohých projektov, na ktorých pracuješ, pôsobíš aj ako učiteľ na súkromnej strednej umeleckej škole vo Zvolene. Stretávaš sa teda s mladými a talentovanými ľuďmi. Ako sa zmenil prístup k fotografií od obdobia, keď si začínal ty v porovnaní s dneškom ?

Neviem či sa dá niečo porovnávať. Mladosť je bláznivá či teraz alebo vtedy. Mňa najviac na tomto období života fascinuje to, že v tomto veku môže človek  asi najviac ovplyvniť svoj život a on to má tak “u prdele” že až. Tá krásna bezstarostná mladosť...

Jan Viazanicka, KRAJINA STREDU, 2017, 1

Ján Viazanička, Krajina stredu, 2017

Ak sa ale pozriem na fotografiu, tak si myslím, že sa strašne zmenila technická úroveň. Obrazová kvalita išla neskutočne hore. Študenti sa dokážu digitálnym fotoaparátom dostať po kvalitatívnej stránke dosť rýchlo na dobrú úroveň. Ale problém je, aby vôbec pochopili, ako tá fotografia vzniká. Nevedia si predstaviť ten proces, nemusia nad tým premýšľať, cvaknú a na displeji sa im niečo ukáže. Vo fotografií chýba hĺbka.  Dnes majú ľudia pocit, že pridajú efekt na instagrame alebo to prehodia do čiernobielej a je z toho dobrá fotografia.

Jan Viazanicka, Motivy neviditelnosti, 2015

Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015

Žijeme v dobe kedy nám digitálne technológie umožňujú sa dostať k fotografovaniu rýchlo a aj pomerne lacno. Najmä na sociálnych sieťach je často viditeľné, že kvantita prevyšuje kvalitu fotografií. Čo ty už považuješ za kvalitnú fotografiu? A kedy sa dá hovoriť o umení vo fotografii?

Mám pocit, že už je menej obyčajných ľudí ako fotografov. Ale to, že sa fotografuje toľko je skvelé. Prežívame taký zlatý vek fotografie. Veľa sa fotografujú aj také žánre, ktoré skoro už vymizli. Som zvedavý, kde to celé skončí. V súčasnosti je na nás obrovský vizuálny nápor. Obrazy sa na nás valia a valia a valia. Je to také instantné. A to už asi "docvakáva" každému normálnemu, že sociálne média sú len bublina. To nie je reálny život. A tu sa dá odpovedať aj na otázku, kedy sa dá hovoriť o umení. Existuje remeslo a existuje umenie. Väčšina fotografov sú remeselníci aj keď si myslia, že sú umelci.  V podstate je len pár umelcov. Treba čítať (pozerať) knihy, chodiť po galériách a človek zistí čo je umenie a čo nie. Netreba sedieť iba na internete. “Pekná” a technicky dokonalá fotografia už nie je umením 100 rokov.

Jan Viazanicka, KRAJINA STREDU, 2017

Ján Viazanička,  Krajina stredu, 2017

Máš radu pre začinajúcich fotografov? Čoho sa vyvarovať a naopak čo je podstatné ak chcem spraviť dobrý záber?

Treba makať, a nemať veľa očakávaní. Toto však platí vo všeobecnosti, nielen vo fotografii.

Aké sú tvoje plány do najbližšej budúcnosti? Na čom momentálne pracuješ?

Učiť a učiť sa. V druhej polovici roka 2017 som fotografoval dva projekty: KRAJINA STREDU a DOVOLENKA U NÁS DOMA (pokračovanie projektu Premeny Slovenska). Projekt KRAJINA STREDU som už aj tento rok odprezentoval na výstave v kultúrnom dome v obci Dúbravica, v lokalite kde fotografie vznikajú. Projekt pripravujem v spolupráci s občianskym združením PERIFÉRNE CENTRÁ a jeho zámerom je zmapovať danú lokalitu severného Podpoľania súčasným fotografickým dokumentom a tak nadviazať na tradíciu, ktorá bola na Slovensku v tejto téme dosť rozsiahla (Martinček, Plicka, a v danom regióne Karol Benický a jeho kniha Vrchársky chlieb). Práve a aj preto sú tieto fotografie čiernobiele, čo je v mojej tvorbe dosť výnimočné. 

Momentálne trochu oddychujem, ale po malej pauze sa pustím do prípravy výstavy a katalógu  k projektu DOVOLENKA U NÁS DOMA. Tento projekt mapuje trávenie voľného času na Slovensku. Och, teším sa na výstupy. Na obidvoch projektoch budem pracovať aj v najbližších rokoch, keďže ide o dlhodobé projekty. V auguste budeme mať s Borisom Némethom v Trenčianskej galérii Miloša Alexandra Bazovského veľkú výstavu Krajina / Premeny Slovenska/. Čo sa týka fotografie tak sa nenudím a ani bez nej nie je nuda.

Jan Viazanicka Cyril and Methodius, 2013

Ján Viazanička,  Cyril and Methodius, 2013

 

 

 

Viac o tvorbe Jána Viazaničku a jeho ďaľších projektoch nájdete  na: www.viazanicka.com alebo na www.perifernecentra.com

Vybrané diela z tvorby si môžete zakúpiť prostredníctvom Divartu. Tvorbu Jána Viazaničku nájdete v našej v Galérii.

 

 

hsphoto7.2

Rudo Imrišík

RUDO IMRIŠÍK

gotarrow

Rudo Imrišík, fotograf, umelec, veľmí vnímavý a hĺbavý muž. To kým je a  hlavne aký je najlepšie spoznáte cez jeho tvorbu, ako sa sám vyjadril: "Človek nemôže byť odlišný od svojich snímkov. Podľa tvorby sa dá pomerne ľahko prísť na to, čo je kto zač a aká osobnosť sa za tým všetkým skrýva."

Ahoj, kto si ? predstav sa nám.

Kto som, to som ešte nezistil. Volám sa Rudo Imrišík. Som taký čudný, nudný človek, ktorý občas niečo odfotí a to je asi dôvod prečo som tu. 

rudolf imrisik

Kedy a ako si sa dostal k fotografovaniu?

Pred rokmi sme s kamarátom založili modelingovú agentúru. Vtedy sa foteniu venoval ešte on, a neskôr som to po ňom prevzal ja. Išlo teda o fotenie ľudí, modelov na reklamné účely. 

Spomínaš si ešte na svoju prvú fotografiu? Čo alebo kto na nej bol?

Nebudeš mi veriť, ale spomínam si. Bola to fotografia krajinky. Odfotil som ju hneď ako som si kúpil svoj prvý fotoaparát, ešte v ten istý deň. Bolo to v októbri a už sa zvečerievalo. Pamätám sa, že už začala padať hmla, krásna hmla. Odfotil som dva stromy a fotku som nazval “Krajina v hmle”, ako inak. A hneď s prvou fotkou som vyhral aj súťaž. Tak som bol spokojný.  

Z tvojich fotografií je cítiť melanchólia, miestami strach až surovosť. No sú medzi nimi aj fotografie vyjadrujúce nevinnosť, krehkosť, zasnenosť.. Na čo sa zameriavaš vo svojej tvorbe? Akú spoločnú myšlienku majú tvoje fotografie?

Mám dva typy fotení: prvý je taký, keď fotím moje veci s nejakými ľuďmi a potom fotím ľudí pre ľudí. Fotiť moje veci znamená, že nefotím človeka ako takého, ale mám nejakú myšlienku, nápad a tú potrebujem urobiť, prejaviť, kreovať, realizovať. Na to samozrejme potrebujem niekoho, človeka, ktorého pravdepodobne aj dosť spotvorím. Tento typ fotenia si vyžaduje prácu na fotke, niekedy aj dosť dlhú. To druhé fotenie je vlastne fotka pre modelingové účely, svadobné fotky, portrét a pod. Vtedy fotím človeka kvôli nemu samému. Viac ma však bavilo to prvé fotenie.

2a
2ab

Aká bola tvoja cesta od prvej fotografie, krajinky, k foteniu akému sa venuješ teraz (fotenie s ľuďmi, realizovanie nápadu, myšlienky)?

Jeden kamarát mi raz povedal, že je lepšie fotiť Ukrajinky než krajinky (smiech). Krajinky som fotil na začiatku preto, pretože som sa zoznamoval s fotoaparátom. Ani by ma nenapadlo, že niekedy budem fotiť ľudí. Krajina sa mi páčila a dodnes sa mi páči. No po čase ma to prestalo napĺňať. Keď máš nejaké tvorivé myšlienky a chceš ich zrealizovať,nemyslím tým zátišie,  potrebuješ k tomu ľudí. Bola to nutnosť.

Väčšina tvojich fotografií je v čiernobielej. Existuje na to špeciálny dôvod?

Picasso mal modré obdobie, tuším. Ja som mal čiernobiele obdobie  kedy som farbu doslova neznášal, nič mi nehovorila a ani som ju nepotreboval ako vyjadrovací prostriedok. Všetko farebné boli väčšinou fashion fotografie. Takže som robil všetko buď čiernobiele, alebo som používal monotónne chromatiky, tieňovanie do hneda, do zelena atď. Teraz mám farebné obdobie, keď sa mi farba veľmi páči, ale aj tak mám rád keď je taká ponúrejšia (tzv. ťažká tonalita). To znamená, že je fotka farebná, ale tú farbu tam takmer nevnímaš, farby sú tlmené, tmavšie.

Sú fotografie, pri ktorých je farba dobrá, keď fotíš kvety napríklad. Keby boli kvety čiernobiele, aká by to bola lúka?!

Mohol by si nám povedať niečo o fotografií s názvom "Gorgona", ktorú si poskytol na predaj pre Divart ? Predstav nám ju.

Nespomínam si ako tento nápad ku mne prišiel. Niektoré nápady držíš v hlave dlho, aj roky, kým sa k ním dostaneš. Na niektoré medzitým zabudneš, niektoré sa vyplavia na chvíľku kým ich zrealizuješ  a potom zmiznú. Ako keby sa to vytratilo. Toto bude ten prípad. Ku každému obrazu patrí príbeh a mám iné, silné veci, ktoré si pamätám.

meduza svetlaWEb1

Je teda fotografia pre teba niečo ako psychoterapia? Máš niečo v sebe čoho sa potrebuješ zbaviť, vyrovnať sa s tým a fotografia ti v tom pomáha?

No jednoznačne! Nie som si istý, či sa potrebuješ vyrovnávať. Otázka znie: Čo by sa stalo keby sa tie nápady nezrealizovali?” Ak otázka stojí takto, tak ti na ňu odpoviem veľmi presne. Neviem, pretože sa mi to ešte nestalo. Tie myšlienky prídu a tlačia sa von, nedajú ti pokoj. Nebudeš spať, celé dni budeš na to myslieť ako to spraviť až kým to nespravíš. Ešte sa mi nestalo, že by som to nezrealizoval. Možno by som sa zbláznil. Jednu vec som však zistil. Všetky nápady čo mám pochádzajú z jedného zdroja. Všetci to tak máme. V živote sa pohybuješ v určitom okruhu ľudí a viackrát sa mi stalo, keď som sa rozprával s kamarátmi fotografmi, že sme nezávisle pracovali na rovnakých nápadoch. Každý človek ale spracuje nápad inak. Tvoja osobnosť, to aký si, tomu dá hodnotu, prejaví sa. Stále sa mi to deje.

Pri prezeraní tvojej stránky som si uvedomila, že často hľadáš inšpiráciu v histórii, či už ide o mytológiu, biblické príbehy alebo skutočné historické udalosti. Čím ťa táto téma oslovuje?

Históriou sa dlho zaoberám, kedysi stredovekom, teraz idem trochu hlbšie a hľadám korene slovanskej kultúry. Mytológia, to je niečo čo ma baví už od základnej školy. Pridal by som k tomu ešte mystiku a to je zmes vecí, ktoré sa mi páčia. Bavili ma aj symboly. Symbolika je dôležitá a je dobre keď je skrytá. Z môjho pohľadu je lepšie, keď človek hľadá skryté významy ako keď je z diela jednoznačne jasné o čom je a čo ti má povedať. Nie je to zle, samozrejme, ale pre mňa je to zaujímavejšia cesta. 

rudolf-imrisik-the-roses-fairy-tales
rudolf-imrisik-the-black-rose-club

Máš svoj fotografický resp. umelecký vzor? Ak áno, kto ním je a čím ťa pri tvojej tvorbe inšpiruje?

Inšpiruje ma hudba, umenie, maliari atď. Keď sa však človek nad tým hlbšie zamyslí tak, inšpiráciou je človek sám sebe a pre seba. Či chceš alebo nechceš tie veci, inšpirácia, k tebe prichádza. Bolo by zaujímavé sa rozprávať o tom odkiaľ sa berú..

Milujem šerosvit. Rembrantova tvorba  sa mi páči a bol som niekoľkokrát na výstave jeho obrazov vo Viedni. Carravagio, toho som zbožňoval. Na ich diela by som sa dokázal dívať stále. Boli to majstri práce so svetlom.

Fotografii sa venuješ už pomerne dlho. Kde všade sme mohli vidieť tvoju tvorbu?

Mám internetovú stránku http://himsouls.esy.es/. Vystavoval som v Prahe v Kongresovom centre, viackrát v Kursalone v Piešťanoch. Fotky mám v niekoľkých zahraničných publikáciách, na ktorých som spolupracoval v rámci umeleckej tvorby. V artových slovenských aj zahraničných časopisoch, moje fotografie boli na obálkach kníh. V divadle na Morave,  v Prahe aj v Brne. Na obaloch CD sú moje fotografie. Hlavne Dark- metalové a gotické kapely zo Švédska ma majú radi (viac informácií o doterajšej tvorbe a publikáciách nájdete na: http://himsouls.esy.es/referencie2.html).

Mám aj takú zaujímavú príhodu v súvislosti s vystavovaním. Bol som vo Vlkolínci, navštívil som tam výstavu fotografií a našiel som medzi nimi svoju fotku. Nevedel som o tom, že tam vôbec nejakú fotku mám. No a keď som chcel vrátiť vstupné tak sa mi ťažko dokazovalo, že ja som autor.  Bolo to zaujímavé a vtipné, tak som sa so svojou fotkou aspoň odfotil.

Kam sa, podľa teba, posunula fotografická tvorba od tvojich začiatkov do dnes? Ako tieto zmeny vnímaš?

Moja generácia ešte vyrastala na filme, no a keď sme si našetrili, nebodaj, na ten 36 obrázkový film tak ten nám musel dlho vydržať. Teraz aj keď fotím digitálnou technikou tak aj pri tématickom fotení spravím 5 fotiek a idem domov.

Najdôležitejšia je pre mňa príprava. Keď máš námet, vieš čo ideš fotiť a koho, máš to predkreslené a v mysli je presný obraz  ako má fotografia vyzerať, musíš sa vybrať na miesto, na ktorom to chceš realizovať. Je dôležité pozorovať tam svetlo, z ktorej strany svieti v akú ročnú dobu a v akú hodinu. Napríklad 23.októbra o 16:15 mám skvelé svetlo. No potom sa môže stať, že tam prídeš a je zamračené. Koľkokrát sa to stalo mne a jednoducho sa nefotilo. Modelka kvôli foteniu cestovala z Brna...

Dnes by som to na sociálnych sieťach za podobný prístup schytal. Ľudia sa zmenili. Aj vtedy bol veľký problém zohnať ľudí na fotenie, pretože všetci chceli fotiť modelingové fotky a chceli byť na nich krásni. No keď sa pozrieš na moje fotky, väčšinou tam tváre ani nevidíš a modelka si povie, čo  bude z toho mať. Nikto ani nevie, že je to ona. Už vtedy bolo ochotné takto fotiť možno 1 percento ľudí, ale tích som mohol vyváľať v blate, obsypať popolom a mrzli alebo stáli vonku na daždi. A dnes je to už len 0,1 percenta. Každý chce byť za pekného.

hsphoto6
hsphoto7

Aké sú tvoje najbližšie plány do budúcna?

Mám teraz spiace obdobie. Nejaký čas som s tým bojoval a nakoniec som zistil, že je to tak v poriadku. Prečítal som si životopisy niekoľkých maliarov a u nich bolo bežné, že mali obdobie keď 5 aj viac rokov netvorili. Je to potrebné. Bolo by to iné ak by som fotil komerčnú alebo fashion fotografiu. Tá sa dá fotiť stále. Ale tieto veci, ktoré chceš dať zo seba von, sa takto robiť nedajú. Nápady sú rozumné a oni ti dajú pokoj keď máš toho dosť a potom sa znova objavia keď to potrebuješ. Fotografii sa venujem stále, ale so samotnou tvorbou a realizovaním nových vecí si dávam pokoj na nejaký čas. Tak to má teraz byť.

 No a v pláne mám najbližšie workshop v spolupráci s Divartom, o ktorom sa určite viac dozviete na sociálnych sieťach. Bude sa konať v letných mesiacoch. Pravdepodobne v septembri bude aj výstava mojej doterajšej tvorby, ktorú plánujeme tiež v spolupráci s Divartom. 

 

Máš odkaz na záver pre čitateľov nášho blogu?

Bol by som veľmi rád keby sa znova vrátila kvalita do fotografie. Keby sa ľudia trochu nad fotografiou zamýšľali a venovali jej čas ešte predtým než začnú fotiť.  Fotograf by sa mal venovať sám sebe v tom zmysle, že bude robiť veci, ktoré vychádzajú z jeho vnútra.  Nezáleží na tom aký má kto fotoaparát, blesk atď.. To sú nepodstatné veci. Ja som si prvý blesk spravil zo svetla na WC.  Prvý softbox som si vyrobil z baterky a kusu látky a boli z toho perfektné fotky.  Zvládnuť fotoaparát je len o technickej zručnosti a tú môže získať každý. Mali by skôr pracovať na tom čo sa ide fotiť, ako to odfotím, aké prípravy na to potrebujem. Venovať sa celému procesu pred samotným fotením. A potom sa tá energia, ktorú do toho človek investoval vráti, dá fotkám silu. Veľmi dobré je si veci, námety, kresliť pred fotením. Rozpracovať si návrh čo najskôr sa dá. Kúpte si zápisník a zapisujte si ,kreslite keď príde nápad, pretože on sa môže veľmi rýchlo  stratiť a niekedy sa už nevráti. Treba si zapisovať, kresliť, robiť skice, hocijaké škaredé, len aby si človek pripomenul o čo vlastne ide. Na tomto treba pracovať a rozvíjať  spôsoby ako zobraziť myšlienku.  To je tiež zručnosť a tá nepríde sama od seba.

  Sú však aj nápady, ktoré si zapisovať alebo kresliť nemusíš. Tie ti nedajú spávať, žiješ nimi až kým im nedovolíš sa prejaviť.

Ďakujeme za rozhovor. 

Rudovu tvorbu nájdete na jeho webstránke: http://himsouls.esy.es/himsouls.html

Jeho fotografiu s názvom GORGONA  si môžete zakúpiť priamo na predajni v Divarte

Môžete navštíviť aj našu stránku Divart.sk a veľmi nás poteší Váš Like na facebooku.

lievancee

Adina Chitu – Pancake planet – English

Adina Chitu

Pancake Planet

 

 

 

 

I met Adina on one of my trips to Romania, a country that fascinated me not only by its beautiful scenery, but mostly with friendly and kind-hearted people. I personally like to meet creative people and talk to them about what led them to the idea of what they are doing, about their dreams and what drives them. Adina was very willing to share her "know how" and also her photos were very inspiring. Her photos are not only aesthetically very impressive but you can almost feel the smell of desserts prepared when you look at them.

.

Adina is a talented 28 year old photographer from Bucharest (Romania). She studied PR and Marketing. She’s currently working on some small PR projects. She makes the desserts menu for a cute bistro in Bucharest. She loves cinema, photography and of course food. All her hobbies are combined in a project called “Pancake Planet.” We made an interview for you about what is behind the idea of this interesting project and what or who inspires her and giving her the strenght to continue and to create.

pancake_icon

photo-me

.

Why did you start with the project and how did it get it’s name?

At some point in my life I was getting tired of the bad food that is served in our restaurants. I am a bit fussy when it comes to food, especially desserts, so I started making my own. I had the chance to cook some pancakes for many people at some events and that’s how Pancake Planet was born.

You prepare your own desserts moreover you take photos of them by yourself. How did you get to photography and what is the main idea of the project?

The project is not only about food but also about photography. My boyfriend is a photographer and he taught me a lot about this new domain so I started to make food photography. I love dark, claroscuro photos, so I tried to combine this style with my dishes, I think made the right choice. Somehow this type of photography, using the natural light, makes me think about flemish paintings that I love so much.

You mentioned flemish paintings composed on dark background very similar to your photos. If there is someone, who inspires you in your work?

I really love Linda Lomelino's work, she was basically the first dark food photographer that I discovered on instagram and I fell in love with her photos and recipes. My boyfriend even bought me one of her books, she inspired me a lot in my work, you can check her profile here: https://www.instagram.com/linda_lomelino/

I also get inspired by Vermeer's work, he is my favorite painter. I had the chance to see some of his works in real life. I love his realism, the beauty of the colors, the way he uses light, the everyday life scenes that he choses to show in his works, and in almost all of them there is a window on the left side. I also have a window on the left side when I am taking pictures. It means we both love natural light.

I know you like to travel, not only within Romania, but all around Europe. Did you bring some inspirations for the recepies from abroad? What interesting ‘pieces’ did you find there?

The thing that I like the most when I travel is to eat, to go to local restaurants and try new types of dishes. I've noticed that when I go to a new place I always look for the Chinese and Korean restaurants. I just love this kind of food, and usually it is cooked by chinese and korean cooks. Even when I was in Rome I ate a lot of thai and chinese food, and I found the most delicious pizza and tiramisu in the most hidden places. I always take a lot of ingredients from a lot of places. I bought spices for souvlaki, a lot of pistachio, even feta cheese from Greece or lemon curd, peri peri sauce and some weird lotus cookies from UK. And when I get home I always try the local recipes from the place I've been. This way I made a delicious tiramisu, yummy pizza and pasta, I also love the Portuguese dessert called pasteis de nata. I made it at home, but I hope to taste it some day in Portugal.

You combine two of your hobbies, photography and food, in this project. But you also love the movies, like you said. Do you plan to combine making food or desserts with the other forms of presentation except photography

I am glad you asked me about movies. I am thinking about making or better said remaking some desserts from some movies like that amazing dessert from Wes Andreson's Grand Budapest Hotel and not only remaking the dessert but also the entire set up. I know, it's a lot of work but I hope, I can make it happen some day. I would like to make some short videos, but not the classical ones with the step by step recipe but some sort of stop motion videos, telling a story regarding the dessert, a video that makes you feel something else, not only the tremendous desire to eat.

What is the greatest dream of yours and what are you doing to achieve it?

I promised myself to post a photo with my food each day. These will keep me doing recipes almost every day and pictures as well. I think it is important to have this kind of rule, let's say, this challenges me to try different recipes every day, to look for ideas and get inspired. This way I hope to improve my technique, my cooking, my photography skills and maybe some day to open my own small bistro, a very relaxed one, with an open kitchen, great food and atmosphere.

Do you have some personal motto, quote which helps you to go further?

Yep, I also have a motto, because I love making cakes so much, it belongs to Julia Child and it sounds like this: ‘A party without cake is just a meeting’.

What are your next plans? Are you working on some new project?

I started a website where I put my recipes and photos, hope to make soon some complex photo shootings with my food, to find artists that make plates and all sorts of props that I can include in my settings and I also want to shoot more outdoors because for the moment I only make indoor photos.

You can find more of Adina's work here: https://www.facebook.com/thepancakeplanet/?fref=ts and also here: www.pancakeplanet.ro

You can have a look on more of Adina's work in our  galery, and also buy it with luxury frame. 

logo_black

WE CREATE IN DETAILS

lievancee

Adina Chitu – Pancake planet – Slovak

Adina Chitu

Pancake Planet

united_kingdom_round_icon_448

Adinu som spoznala na jednej zo svojich ciest do Rumunska, krajiny, ktorá mi učarovala nielen krásnou prírodou, ale hlavne priateľskými a veľmi ochotními ľuďmi. Osobne rada spoznávam kreatívnych ľudí a rozprávam sa s nimi o tom čo ich viedlo k myšlienke začať sa venovať tomu čo robia, aké majú ciele a sny, čo ich napĺňa. Adina bola veľmi ochotná podeliť sa so mnou o svoje “know how” a tiež ma oslovili jej fotografie. Okrem toho, že sú esteticky veľmi pôsobivé, je z nich priam cítiť vôňa pripravených dezertov .

.

Adina je mladá, 28 ročná, talentovaná fotografka z Bukurešti (Rumunsko). Vyštudovala PR a marketing. V súčasnosti pracuje ako PR manažér pre malé začínajúce spoločnosti. Tvorí dezerty pre útulné bistrá a reštaurácie v centre Bukurešti. Zaujíma sa o fotografiu, jedlo (prípravu aj ochutnávanie) a film. Tieto svoje záľuby spojila v projekte s názvom Pancake Planet. Pripravili sme pre Vás rozhovor ako vznikol samotný nápad vytvoriť takýto zaujímavý projekt, ako aj o tom čo, prípadne kto ju v živote inšpiruje a dáva jej silu pokračovať ďalej a tvoriť.

pancake_icon

photo-me

.

Ako vznikol projekt Pancake planet a ako dostal názov?

V určitom okamihu svojho života som bola otrávená zo zlého jedla podávaného v našich reštauráciách. Som trochu úzkostlivá keď ide o jedlo, hlavne o dezerty, tak som začala piecť sama. Na jednom podujatí som pripravovala veľké množstvo palaciniek pre hostí a tak ma napadol názov Pancake planet (planéta palaciniek).

Okrem prípravy dezertov svoje produkty aj sama fotíš. Ako si sa dostala k fotografií a aká je hlavná myšlienka projektu?

Tento projekt nie je len o jedle, ale tiež o fotografii. Môj priateľ je fotograf a veľa ma naučil o tejto pre mňa novej oblasti. Tak som začala tvoriť Food photography. Milujem fotografie na tmavom pozadí s využitím šerosvitu a tak som začala fotiť týmto spôsobom a kombinovať ho s mojimi dezertami. Myslím, že som sa rozhodla správne. Určitým spôsobom mi tento typ fotografie, pri použití prirodzeného svetla pripomína flámske maľby, ktoré tak milujem.

Spomenula si  flámske maľby komponované na tmavom pozadí podobne ako tvoje fotografie. Máš obľúbeného autora, medzi fotografmi alebo maliarmi, ktorý ťa inšpiruje pri tvojej práci?

Skutočne obdivujem prácu Lindy Lomelino, bola v zásade prvou fotografkou fotiacou jedlá na tmavom pozadí. Objavila som ju na Instagrame a hneď som sa do jej fotografií a receptov zamilovala. Môj priateľ mi dokonca kúpil jednu z jej kníh. Veľmi ma inšpiruje pri mojej práci. Môžete si pozrieť jej profil na:  https://www.instagram.com/linda_lomelino/

Takisto ma inšpiruje Vermeerova tvorba, je mojím najobľúbenejším maliarom. Mala som možnosť vidieť časť jeho prác na vlastné oči. Milujem jeho realizmus, krásu farieb, spôsob akým používa svetlo, scény z každodenného života, ktoré zobrazuje na svojich plátnach. Takmer na každom z nich maľuje okno na ľavej strane. Tiež mám okno po svojej ľavej strane keď fotím. Znamená to teda, že obaja radi využívame prirodzené svetlo.

Viem, že rada cestuješ nielen po Rumunsku, ale aj vrámci celej Európy. Naberáš na svojich cestách aj inšpirácie pre nové recepty? Aké zaujímavé “kúsky” si si doviezla zo zahraničia?

Na cestovaní najviac milujem práve jedlo, rada chodím do miestnych reštaurácií a skúšam nové druhy pokrmov. Uvedomila som si, že keď prídem na nové miesto tak vždy vyhľadávam čínske a kórejské reštaurácie. Zbožňujem ich jedlo, obyčajne pripravené čínskymi resp. kórejskými kuchármi. Dokonca aj keď som bola v Ríme, jedla som veľa thajských a čínskych pokrmov. Najchutnejšiu pizzu a tiramisu som našla na najskrytejších miestach. Vždy si so sebou prinesiem množstvo ingrediencií z rôznych miest, nakúpené korenia pre suovlaki (grécky pokrm z kúskov mäsa grilovaného na ražni), veľa pistácií, dokonca syr feta z Grécka alebo citrónový tvaroh, omáčku peri peri a tiež pár zvláštnych lotosových koláčikov z Veľkej Británie. A keď prídem domov, vždy skúšam miestne recepty z oblastí, ktoré som navštívila. Takto  som pripravila chutné tiramisu, lahodnú pizzu a cestoviny. Obľubujem tiež portugalský dezert zvaný pasteis de nata. Pripravovala som ho už doma, ale dúfam, že raz ho ochutnám v samotnom Portugalsku.

V tomto projekte si spojila dve svoje veľké záľuby a to jedlo a fotografiu. Si však aj veľkou fanynkou filmu. Plánuješ do budúcnosti  iné formy prezentácie svojich dezertov?

Som veľmi rada, že si sa ma opýtala na film. Pohrávam sa s myšlienkou vytvorenia alebo skôr prepracovania niektorých “filmových” dezertov, podobne ako skvelý dezert z filmu Wesa Andersona, Grand Budapest Hotel. Nešlo by len o prípravu samotného dezertu ale aj o celú scénu. Viem, že s tým bude obrovské množstvo práce, ale verím, že jedného dňa to dokážem. Rada by som točila krátke videá, ale nie tie klasické, ktoré Vás krok za krokom prevedú celým receptom. Išlo by o druh stop motion videa, ktoré by rozprávalo príbeh súvisiaci s dezertom, video, ktoré vás príjme cítiť niečo viac než len ukrútnú túžbu sa najesť.

Aký je tvoj najväčší sen a ako pracuješ na jeho dosiahnutí?

Sľúbila som si, že budem publikovať fotografiu mojich výtvorov každý deň. To ma núti pripravovať jedlo a tiež denne fotiť. Myslím si, že je dôležité mať tento typ pravidiel. Povedzme, že ma to nabáda skúšať denne nové receptúry, hľadať nápady a inšpirácie. Takisto dúfam, že tento spôsob práce mi pomáha zdokonaľovať moje zručnosti, či už v pečení alebo fotografií. Možno si jedného dňa otvorím svoje vlastné malé bistro, s príjemnou uvoľnenou atmosférou, otvorenou kuchyňou a skvelým jedlom.

Máš nejaké osobné motto, citát, ktorý ťa poháňa dopredu?

Mám motto a pretože tak milujem pečenie koláčov, samozrejme to s nimi súvisí. Patrí Julii Child a znie: Párty bez dezertu je len obyčajnou schôdzkou.

Aké sú tvoje najbližšie plány? Chystáš nejaký ďalší projekt?

Nedávno sme dokončili web stránku,  kde som vložila moje recepty a fotografie, dúfajúc, že čoskoro vytvorím ucelený foto projekt o jedle a nájdem umelca tvoriaceho taniere,misky a rôzne druhy rekvizít, ktoré by som mohla použiť pri fotení. Tiež by som chcela viac fotiť v prírode a vôbec v exteriéry pretože v súčasnosti fotím len v interiéroch.  

Viac z jej tvorby nájdete na: https://www.facebook.com/thepancakeplanet/?fref=ts

a tiež na: www.pancakeplanet.ro

Adinine fotografie si môžete prezrieť aj v našej galérii.

logo_black

TVORÍME V DETAILOCH