Uverejnené

Wake Up – Wýstava FOTOPALETY1

V Divarte sa už dlhšie tešíme, že budeme mať možnosť vystavovať fotografie v priestore, ktorý už Zvolen celkom potreboval. Priestor, kde sa môže stretávať verejnosť a užívať si rôzne umelecké utešenie. Ten čas sa naplnil a my sme sa s radosťou zapojili do tvorivého procesu vytvárania podmienok pre zviditeľňovanie fotografie. Vo wake-upe plánujeme usporadúvať výstavy a vernisáže rôznych fotografických žánrov a kedže je všetko pripravené, my môžeme predstaviť prvú výstavu miestnych i nemiestnych fotografov. Na začiatok sme pripravili takú pestrú fotožánrovú všehochuť. Vybrali sme štyroch autorov, ktorých Vám v tomto článku predstavíme.

Henrich Juhasz

Jeho štýl nieje vyhradený, zameriava sa na detaily idúce až do makra, ktoré zachytáva a spracúva zaujímavým spôsobom. V jeho tvorbe sa nájde kopec prírody, ľudí aj športovej fotografie. Rád sa s fotkami vyhrá postprodukčne. Zaoberá sa taktiež tvorbou videa.
Heňo na Instagrame

foto:Henrich Juhasz

Roman Jedinák

Roman je fotograf, ktorý bol predstavený v našom predchádzajúcom blogu. Je pre nás potešením môcť sa pokochať jeho fotografiami nielen na obrazovke. Na fotografiách si zgustne niekedy až odvážnymi úpravami, ktoré dávajú priestor fantázii a odzrkadlujú jeho cit pre farebnosť, či záľubu vo fotení starými objektívmi. Venuje sa hlavne prírodným motívom, v jeho tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov.
Roman na instagrame

foto: Roman Jedinák

Ivan Derka

Ivan rád cestuje. V jeho fotografiách sú často tieto cesty zachytené formou STREET fotografie. Zaujme na nich hlavne pohyb, ktorý sa mu darí na fotkách vystihnúť. Hľadá moment, zaujímavú situáciu a jeho obľúbenou farbou je čierna a biela : ) Rád si zafotí aj portrét. Formuje a tvorí umelecké zoskupenie Sick minded cult, kde píše aj zaujímavé blogy.
Ivan na Instagrame

foto: Ivan Derka

Mirka Sliacka

Dokáže citlivým spôsobom zachytiť moment, pohyb či detail. Jej zamerianie je vskutku pestré. Asi nieje žáner, ktorý by ešte nevyskúšala. Odhliadnúc od toho, že je zakladateľkou firmy Divart a zoskupenia Sick minded cult, pre ktorých fotí množstvo art či fashion fotografií sa v jej tvorbe nachádza veľa portrétov, prírodných aj mestských detailov. Jej momentálnou vášňou sa stala výroba fotografií fotochemickou cestou nazývanou taktiež kyanotypia.
Mirka na instagrame

foto: Mirka Sliacka

Toto by boli prvý štyria fotografi, ktorých Vám predstavíme v našom novom Zvolenskom prebudení – klube Wake up. Už od piatku 17.01 tam bude visieť 24 fotografií vo formáte 60×40 vytlačených na médiu fomei portrait matt, osadených v kvalitných hliníkových rámoch.
Tešíme sa va Vašu účasť.

divart_logo_nove
Uverejnené

Roman Jedinák

Na prvý pohľad vás upúta charakteristická farebnosť jeho fotografií. Vtiahne vás do svojho vnímania sveta, surrealistického zobrazenia prírody v jej najväčšom detaile. Magické svetlo makro vesmíru vám v momente počaruje. Ako sa z vychovávateľa stane zanietený amatérsky fotograf sa dozviete v najnovšom blogu.

foto:Roman Jedinák

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Môj prvý, tvorivý kontakt s fotografiou, bol v prvom ročníku strednej školy. Išlo o povinný predmet počas dvoch rokov. Najvýznamnejšiu úlohu vtedy zohrala tmavá fotografická komora, kde sme ako študenti trávili pomerne veľa času. Po škole som si zadovážil analógový fotoaparát, no fotil som len sporadicky. Nafotil som asi päťdesiat kinofilmov a postupne som na fotenie zanevrel. Ale nie až tak úplne. Vždy som rád zachytával okamihy, tým, čo bolo poruke. Bolo to však skôr konzumné fotenie.

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

Venujem sa hlavne prírodným motívom, v mojej tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov. Okrajovo sa venujem aj portrétom a dokumentárnej fotografii. Svoju tvorbu by som rozdelil na také tri základné etapy. Prvou je čas, kedy o fotografii iba premýšľam a “zachytávam” vo svojej hlave určité obrazy. Druhou je samotný proces fotografovania a treťou etapou je postprocesing. Samozrejme, tieto časti nie sú od seba prísne oddelené, prelínajú sa.

Prečo sa venujete práve fotografovaniu prírody a detailov?

Fotky prírody sa zväčša stanú hlavným námetom začínajúcich fotografov. K fotografovaniu prírody patria prechádzky, objavovanie, sledovanie prírodných premien a relax. Myslím, že toto su dôvody prečo stále rád fotím prírodu.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpirácia prichádza myslím odkiaľkoľvek. Nemusí sa týkať výsostne obrazov. Môže ísť o zvuky, hudbu, pocity, ľudí, prírodu. Samozrejme, o určitom druhu inšpirácie sa dá hovoriť aj pri sledovaní prác obľúbených fotografov. Tu však najviac vnímam inšpiráciu k postoju. “Foť, pracuj, tvor, bez strachu zo zlyhania a prekážok.“ Autori, ktorých tvorbu obdivujem ma inšpirujú najmä k fotografickej slobode. Z mnohých spomeniem Ewu Cwilku, Dinu Belenko, Ronny Garciu, Máriu Švarbovú, Martina Stránku, Brooke Shaden.

foto: Under the shadows of gaints

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Pred troma rokmi sme si v zamestnaní pre účely fotodokumentácie zakúpili digitálnu zrkadlovku. A vtedy to prišlo. Začal som sa zaujímať o objektivy (prevažne staršie), fototechniku, fotografický postproces, o rôznych fotografov. Tento moment nepovažujem za návrat, ale za nový, úplne iný začiatok. Odvtedy sa venujem fotografii takmer každý deň. Na začiatku som sledoval práce rôznych autorov, ktorí fotia so starými objektívmi. Ich fotky ma zaujali natoľko, že som si niekoľko kusov zadovážil a fotím s nimi až doteraz. K experimentovaniu s farbami došlo až o trochu neskôr, keď som sa od youtuberov venujúcich sa editovaniu fotografií naučil, ako sa dá s týmito nástrojmi pracovať. Myslím si, že postproces je jednou z oblastí, kde môže autor odovzdať časť svojej osobnosti. Existuje veľa autorov, ktorí sa uberajú takýmto experimentálnym smerom, no každý z nich má svoje vlastné videnie, preto je ich tvorba odlišná.

Máte víziu akým smerom by sa ďalej mala uberať Vaša tvorba?

Nemám presnú predstavu o tom ako to bude v budúcnosti. Môžem len povedať, že dnes večer mám v pláne fotenie.

Kde môžeme vidieť Vaše fotografie?

Doposiaľ som vystavoval len raz. Ďalšiu výstavu by som chcel urobiť budúci rok. Moju tvorbu je možné vidieť na mojom “súkromnom” profile Facebooku. Prírodné motívy zdieľam na Instagrame pod menom “romanje” a niekoľko portrétov na účte pod menom “jedinakroman”.

Produkty od Romana

Ak by ste chceli mať niečo od Romana u Vás doma, vyrobili sme dva exluzívne produkty, ktoré nájdete v našom e-shope po kliknutí na obrázok produktu.

Romanje na Instagrame

logo_black
Uverejnené

Lucia Luptáková

LUCIA LUPTÁKOVÁ
Jej tvorba rozpráva príbehy miest, ktoré dôverne poznáme, odkrýva pre nás ich iný, neviditeľný rozmer. Skúma povahu a zloženie priestoru. Priestorovými zásahmi tvorí novú situáciu, prostredníctvom ktorej nám dané miesto umožňuje vnímať akoby nanovo, upriamiť pozornosť a znovuoceniť už existujúce. Pracovnou metódou, ktorú pritom využíva je kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny. Jej ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia. Výtvarníčka Lucia Luptáková.
Aký bol Váš prvý kontakt s umením? Prečo ste sa rozhodli študovať výtvarné umenie?

Odmalička som si kreslila. Ako dieťa som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Keď som rozmýšľala o povolaní, chcela som byť reštaurátorkou. Po štúdiu gymnázia som sa rozhodla ďalej študovať dizajn. Ťahalo ma to do Škandinávie, ale nakoniec ma osud zavial do Holandska. Začala som tam študovať priestorový dizajn na Katedre Architektúry. V štúdiu som pokračovala na voľnom dizajne a až moje tretie štúdium sa venuje voľnej tvorbe alebo voľnému výtvarnému umeniu. Stále však z architektúry vychádzam a pracujem s ňou.
Umenie ma vždy bavilo aj preto, pretože to nie je exaktná veličina. Nie je to niečo čo sa dá naštudovať, ovládnuť a to je pre mňa výzvou.

Lucia Ľuptáková - DAKDIJK / Strešná hrádza / Roofdike

Vaša tvorba je postavená na silnom emočnom prežívaní diváka. Nechávate interpretáciu svojej tvorby čisto na divákoch a na tom ako ju dokážu spracovať alebo ju svojím spôsobom aj vysveťľujete?
Interpretáciu svojej tvorby rada nechávam na diváka. Snažím sa robiť práce, ktoré fungujú vo viacerých rovinách. Moje práce sú veľké inštalácie, akoby taká architektúra bez funkcie. Divák sa väčšinou môže nielen na ne pozerať, ale ich aj prežívať. Môže sa po nich fyzicky pohybovať, liezť a často sa stáva, že sú to špecifické práce pre konkrétny priestor. Ak divák už má nejaký zážitok z tohto priestoru, tak mu moja práca môže zmeniť jeho vnímanie.
Myslím si, že keď je práca dobrá tak v zásade nepotrebuje žiadne dovysvetlenie. Samozrejme, že niektoré diela pracujú s informáciami z pozadia, pracujú s históriou miesta, so sociálnym kontextom. Tieto informácie sú dostupné a prácu obohacujú.
Niekedy vychádzam z toho, že divák už nejaké informácie o mieste má, nemusí si ich študovať, sú to všeobecne známe veci. Keď robím práce založené na spoločnej pamäti, spomienkach z detstva, tak dúfam, že pár ľudí malo podobné zážitky a keď vytvorím niečo čo im tie spomienky vyvolá, tak sa napojíme na jednu rovinu. O každom detaile svojej tvorby rozmýšľam čiže moje rozhodnutia nie sú náhodné. Farby, výber materiálu, tvary, rozmery, to všetko má dopad na diváka. Aj keď návštevníkom nechávam voľnosť intepretácie, už tým čo im ponúkam, v akom prevedení (pozn. red.), ich manipulujem určitým smerom, do zážitku, situácie, v ktorej ho ich mať. Mám nejakú predstavu čo asi by si mal divák zažiť, ale stáva sa mi veľmi často, že ľudia majú ešte odlišnejšie asociácie ako si ja viem predstaviť.

Lucia Ľuptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Vo Vašej tvorbe pracujete prevažne s priestorom a časom , jeho vnímaním v subjektívnej rovine a na rôznych úrovniach. Využívate pritom aj pôsobenie vonkajších prírodných vplyvov (osvetlenie pri západe slnka, či vietor) a hlavne prirodzených daností miesta. Sama hovoríte, že sa snažíte o: “Upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom znovuocenenia.” Ako sa časom mení náš vzťah k priestoru, ktorý dôverne poznáme? Dokážeme ešte vidieť hodnotu a možnosti denne užívaného priestoru?

Veľmi ma zaujíma priestor, náš vzťah k nemu a to ako si ho osvojujeme. Keď prídeme na nové miesto akoby naše telo vôbec nerozumelo tomu kde sa nachádza, ako je ten priestor, (byt, mesto) usporiadaný, ako to tam funguje a ako sa má telo samotné pohybovať. Čím častejšie priestor používame, prechádzame ním, tým skôr sa to stáva pre nás rutinou. Telo samo sleduje svoje cestičky a je zvyknuté na jeho hmotu (výšku plafónu, starý tehlový dom, tunel). Všetky tieto informácie o priestore si naše telo “nahráva” a intuitívne ho rozpoznáva. Priestorovými zásahmi sa snažím narušiť rutinu, ktorá vznika pri využívaní priestoru. Podobá sa to tomu ako keby som do priestoru postavila stoličku a niekto sa o ňu potkne. Keď prácu zasadím na miesto, ktoré už ľudia zautomatizovane používajú a tiež prežívajú, tak vtedy sa zmenia vzťahy, na ktoré sú zvyknutí. Ľudia si uvedomia veci, ktoré už boli pre nich automatické (dopad svetla, vzdialenosť stien od seba, počet schodov).
Tiež ma zaujíma ako si to všetko ukladáme do spomienok. Keď si zaspomíname na detstvo, boli sme malí, naše telo bolo malé, tak všetko v našich spomienkach je väčšie ako to v skutočnosti bolo. Napríklad sa vrátime na miesto kde sme si mysleli, že bol obrovský les, húština a dnes je zrazu z tej húštiny pár kríčkov. Všetko v našich spomienkach je zrelativizované. V spomienkach filtrujeme priestory, niečo si zapamätáme, niečo zväčšíme, zmenšíme, napríklad si nepamätáme detaily. Keby sme sa snažili nakresliť dôverne známu vec z našich spomienok, zistíme, že to nie je možné. To čo si pamätáme je skôr pocit.
Toto sú všetko veci, ktoré ma bavia a snažím sa s nimi pracovať a upriamiť na ne pozornosť. Mám pocit, že tieto veci sú všeobecne platné, pre široké publikum, pretože nielen umelci a architekti sa pohybujú priestorom.

Lucia Ľuptáková - ÚTROBY/ Bowels
Ako si vyberáte priestor, v ktorom budete tvoriť? Čím vás miesto dokáže osloviť?

Niekedy si priestor vyberám a niekedy som do nového priestoru pozvaná. Ešte sa mi však nestalo, že by som nevedela čo mám s priestorom robiť pretože všade je niečo z čoho sa môžem odraziť ( architektonické prvky, rutinné používanie, ľudské vzťahy k priestoru). Samozrejme, že sú priestory, ktorými som nadšená na prvýkrát a nad inými musím viac rozmýšľať. Moje práce sú rôzne, niektoré reagujú priamo iba na architektúru, pri iných si viac naštudujem históriu, pozadie, čo sa tam všetko dialo, koľkokrát bolo miesto prestavované… Vždy nachádzam dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Robím práce aj vonku, na verejných priestranstvách a pár vecí som robila aj v prírode. Za najväčšiu výzvu považujem keď ma pozvú do parku alebo do prírodného prostredia. Musím nad tým viac premýšľať pretože dielo by malo z priestoru niečo získať, ale aj priestor samotný by mal byť prácou obohatený. Keď niečo postavíte v krásnom lese tak to už ani nemôže byť zlé. Práve v takom momente je dôležité urobiť vytvoriť objekt, ktorý dá priestoru niečo naspäť aby vzťah medzi ním a dielom bol vzájomne funkčný.
Miesta, ktorými sa vo voľnom výtvarnom výskume zaoberám sú tak trochu tajomné. Sú to priestory nielen fyzické, ale aj mentálne, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať v našej mysli, tzv. priestory tranzičné. Patria sem medzipriestory- schodiská, čakárne, chodby, výťah.. Tie ma vždy fascinujú, obsahujú veľa konotácií k iným veciam. Ich funkcia je nejasne určená, nie sú to miesta ani verejné ani súkromné, a táto ich medzifunkcia mi dáva voľnú ruku k interpretácii. Nachádzam v nich rôzne asociácie k rozprávkam, príbehom, mýtom. Sú to ilustračné priestory na mentálne pochody. S takýmito priestormi sa mi asi najlepšie pracuje.

Lucia Luptáková ROCKING VIEW.FOLDING HORIZON / Rozkývaný výhľad. Rozskladajúci sa obzor

V jednom zo svojich projektov (Places where we have been I., II., III.) si dávate otázku či je možné stanoviť kultúrnu identitu miesta. Svoj výskum ste realizovali v troch európskych mestách (Banská Bystrica, Amsterdam a Berlín). Ako vy vnímate rozdiely medzi týmito mestami?

Tento môj projekt je ešte stále rozpracovaný. Otázka či sa dá jasne identifikovať kultúrna identita miesta sa mi ťažko zodpovedá pretože projekt začal síce všeobecne, chcela som si zostaviť vlastnú abecedu rôznych architektonických tvarov a navzájom ich porovnávať, no nakoniec sa vybral trošku iným smerom. Na začiatku výskumu som si vybrala miesta, ktoré mali na mňa formatívny vplyv. Chcela som zistiť kde všade sa môj záujem o tieto priestory začal a čo všetko ma ovplyvňovalo. Začala som analyzovať miesta kde som sa hrala ako dieťa, v okolí paneláku svojich rodičov. Nastalo silné citové zainteresovanie pretože prvýkrát som začala robiť osobné veci v porovnaní s iným druhom mojich stavieb. Začala som analyzovať svoje spomienky zo starých fotografií čo bola pre mňa úplne nová vec. Z osobnej zainteresovanosti v priestore som sa v Berlíne snažila nadobudnúť odstup. Berlín je pre mňa ideálnym miestom, je to tzv. medzipoloha medzi miestami kde teraz žijem, medzi západom a východom. Amsterdam, kde momentálne žijem, reprezentuje západ. Moje základy, všetko z čoho pramení moja tvorba, čo ma formovalo je východ. Skutočne som to aj tak cítila, časť Berlína mi pripomínala domov a časť Amsterdam. Veľký rozdiel však bol v tom, že som nemala absolútne žiadne citové zainteresovanie a na všetko som sa dokázala pozerať zvonku ako cudzinec. Pomohlo mi to nadobudnúť odstup a vyhodnotiť materiál, ktorý som nazbierala na Slovensku. Tiež som si zbierala obrazový materiál (fotografie detailov, okien, modulárnych prvkov). Na Slovensku to bolo viac o tom ako priestory, paneláková estetika – veľmi formálna, holá, hrubá, je vo veľkom kontraste s predstavivosťou. Takéto priestory sú pre mňa oveľa viac ako len fyzické, skôr mentálne v náväznosti na detstvo, hry a zážitky. V Berlíne to bol viac analytický pohľad a v Amsterdame som už mala rozanalyzované aké druhy priestoru ma zaujímajú na Slovensku a niečo podobné som hľadala aj v Amsterdame. Snažila som sa nad nimi uvažovať z vnútorného pohľadu, z pohľadu niekoho kto tam žije a kto tie priestory využíva. Berlín mi pripadal z pohľadu kultúrnej identity mestom kde je oboje. Amsterdam je uzavretý architektonicky aj individualistický. Nie sú to objektívne zistenia, ale subjektívna interpretácia. Snažila som sa dokazovať a vyvracať si ich zbieraním rôznych prvkov (budov, balkonikov,portikov).
Postupne sa mi vykrištilizoval nástroj, ktorý používam, a to sú spomienky zo starých fotografií. Cez ne sa snažím analyzovať čo z tých fotiek ostane v spomienkach. Je to filter, subjektívny, kde sú maličkosti, nepodstatnosti, ktoré ustúpia do pozadia a vystúpia tie podstatné veci. To je výsledok, ktorý sa snažím spätne aplikovať na všetky 3 mestá. Výskum je stále otvorený takže uvidíme aký bude výsledok.

Lucia Luptáková - MEANWHILE IN THE WOODS.../A zatiaľ v lese...

Vystavovali ste v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Aká bola téma tejto výstavy?

Výstava v Pretoriu v Banskej Bystrici, ktorá sa prednedávnom skončila bola v spolupráci s Matejom Gavulom, Janou Kapelovou, Oldřichom Morisom, a s kurátorkou Zuzkou Majlingovou. Rozprávali sme príbeh budovy, jednej z najstarších v Banskej Bystrici. Táto budova zastávala v histórii rôzne, spoločensky dôležité funkcie no a nakoniec sa stala galériou. Príbeh budovy sme rozpovedali od pivnice, cez schodisko až k vežičke. Využili sme pritom hlavné komunikácie a výstavné priestory ostali prázdne. Tieto priestory sme dali voľne k dispozícii ľuďom cez inzerát a mohli ich využiť.

Lucia Luptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Výtvarníčka a vizuálna umelkyňa Lucia Luptáková sa narodila v Bratislave. Od roku 2005 sa profesionálne venuje umeniu, vystavuje v Holandsku, na Slovensku a v zahraničí.

Ďakujeme za hodnotný rozhovor.

web: www.lucialuptakova.nl/

web:  www.works.io/lucia-luptakova

 

autor : Mirka Sliacka

design & code : Martin z Divartu

Uverejnené

Peter Svoboda

PETER SVOBODA

Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf žijúci na Slovensku. Jeho tvorba sa prevažne zameriava na zobrazovanie silných nálad a dramatického svetla. Fotografie vynikajú presnou kompozíciou, často zachytávajúc zriedkavé momenty ľudskej prítomnosti v krajine s úmyslom zdôrazniť rešpekt človeka voči prírode. Impresionistické fotografie krajiny Petra Svobodu vyvolávajú v divákovi emócie a zanechávajú hlboký dojem. Jeho práca bola ocenená na mnohých medzinárodných súťažiach. Je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).

Dlhé roky ste sa venovali olejomaľbe a grafike. Aká bola Vaša cestu ku fotografii?

Od útleho detstva som žil s fotografiou. Môj otec bol vášnivý fotograf a u nás doma v pivnici zriadil celkom slušne vybavenú čiernu komoru. Už ako 10 ročný som bežne vyvolával čiernobiele filmy aj fotografie. Fotil som na film a diapozitívy.

Melting in the wavy sea

foto: Melting in the wavy sea

Winds over the Torres del Paine

foto: Wind over the Torres del Paine

Radíte sa medzi krajinárov a horských fotografov. Čím Vás uchvátila práve krajina? Prečo ste si vybrali túto oblasť fotografie?

Je to asi v génoch, už od detstva som inklinoval k pohybu v čistom a panenskom horskom prostredí, v lesoch a podnikal som prechody slovenskými hrebeňmi. Tento vzťah sa preniesol aj do mojej fotografickej práce, fotografujem tému, ktorú mám najradšej a viem ju precítiť.

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Mojou zásadou pri fotení je, že moment musí jednoznačne prevyšovať ostatné atribúty. Môžem perfektne nakomponovať a technicky zrealizovať celý proces od A po Z, no keď chýba sila momentu, je to pre mňa stále dosť “málo”. Výtvarné prevedenie je tiež veľmi podstatný atribút v mojej tvorbe, hlavne pri farebných fotografiách. Snažím sa veľmi často práve o to, aby fotografia na diváka pôsobila umeleckým dojmom a zanechala emóciu. V čiernobielej tvorbe mám rád silu príbehu, jednoduchú kompozíciu a obzvlášť minimalizmus.

Vestrahorn

foto: Vestrahorn

Under-the-shadows-of-giants

foto: Under the shadows of gaints

Dôležitým prvkom na Vašich fotografiách je človek. Okrem kompozičného významu je pre vás človek v krajine aj určitým symbolom?

Človeka v prírode komponujem prevažne v čiernobielých fotografiách, kde je hlavným atribútom moment a príbeh. Znie to ako klišé, no pomer veľkosti človeka k majestátnosti hôr, maličkosti a zraniteľnosti človeka, jeho príbehy a hlavne pokora je mojou obľúbenou témou pre stlačenie spúšte.

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

Nemám len jedno miesto na našej planéte, mám veľmi rád Slovensko a našu prírodu, no na druhej strane sa nehanbím priznať, že sa cítim ako doma kdekoľvek na Zemi, myslím v prírode a horách. Príroda nepozná hranice a preto sa cítim rovnako dobre s fotoaparátom v ruke všade. Pre mňa ako pre fotografa sú to hlavne tie miesta, kde som zažil fantastické a nevšedné prírodné divadlo, také, na ktoré do smrti nezabudnem. Beriem to ako dar za vytrvalosť a pokoru. Ale spomeniem okrem našich hôr a prírody aj miesta ako sú Island, Lofoty, Nórsko, Dolomity, či celkovo Alpy a Patagónia. Zažil som tam krásne a dych vyrážajúce scenérie, kedy človek uvažuje, či cvaknutie spúšte nepokazí dojem zo zážitku.

foto: Fitz Roy

foto: Discussion

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Áno, povedal by som, že viacero fotografií má príbeh, ktorý divák nemôže z obsahu vytušiť. Mám ich takých viac, teda dosť.. No jedny z najsilnejších momentov sú tesne pred.. Obzvlášť pri fotografii s názvom “Rozhovor”,kde spadla prachová lavína tesne za lyžiarom vo voľnom tatranskom teréne. On vystrašený zastal a stál ako oparený možno aj 10 minút. Paradoxom bolo, že stál zoči voči tieňu kopca, ktorý vytváral temer dokonalý profil človeka. Bolo to ako keby sa mu prihovoril “Duch hôr” a varoval, či chránil ho.. aspoň v mojom kontexte.

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

Je to úžasná oblasť pre mňa a pre väčšinu milovníkov krás hôr. Filozofia vlád navštívených juhoamerických krajín, čo sa týka ochrany prírody, je mi veľmi sympatická. Aj napriek obrovským územiam sa riadia myšlienkou, že príroda je klenot a musí sa tak aj uchovať. Nebudujú sa tam žiadne “lunaparky” a pohyb turistov musí byť v plnom súlade s ochranou prírody a je pod kontrolou. Nedotknutá a veľmi citlivo chránená príroda a hory v Argentíne a Čile bola môj cieľ. Môj zámer bol vytvoriť pôsobivé, vizuálne silné – výtvarné fotografie ikonickej hory Fitz Roy a perly Patagónie-čilského národného parku Torres del Paine. Táto oblasť je známa bizardnými formáciami mrakov spôsobenými extrémnym vetrom. Fotografovanie v takýchto podmienkach je pre mňa veľkou výzvou. Už niekoľko rokov pracujem na projekte, ktorý by mal mať aj knižnú podobu v budúcnosti a toto je vlastne jeden diel z “puzzle” ktorý mi vyšiel nad očakávanie.

foto: Just a silence

foto: In the ice cave

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

Len pred pár dňami skončila mesačná výstava fotografií členov APFSR v Podtatranskej Galérii v Poprade, bol to dosť veľký úspech ako celok. Ja som mal vystavovanú sériu horských fotografií, ktorá mi minulé leto priniesla prestížny a zriedka udeľovaný titul Master QEP, udeľovaný Európskou federáciou profesionálnych fotografov. Len zhruba 60 fotografov má tú česť pýšiť sa týmto najvyšším možným titulom pre európskych fotografov. V krajinárskej fotke je nás maximum 8-9 v celej Európe. V rámci individuálnych projektov sa z komerčných dôvodov zameriavam vo vystavovaní na zahraničie a v budúcom roku plánujem vystavovať v New Yorku a ak mi to vyjde aj v Miami. Ak bude priestor, tak by som veľmi rád spravil výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, no reálne to vidím najskôr asi až v roku 2019..

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR / Autor : Mirka Sliacka

Prezrite si galériu všetkých obrázkov >>>

www.petersvobodaphotography.com

logo_black

Uverejnené

Krajina Okamihu 2018

KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

arrowW

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

arrowW

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.
V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.
Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

arrowW

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.
Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.
V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

arrowW

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

arrowW

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.
Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.
Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

arrowW

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.
Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.
Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

arrowW

Logo_zastresujeme1

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Video z výstavy nájdete TU

Pokračovať v čítaní: Krajina Okamihu 2018

Uverejnené

WordPress – zbežná príručka

Systém WordPress je asi najrozšírenejšou platformou na vytváranie internetových stránok, s kvalitnou podporou, s nespočetným počtom tém a modulov. Skúsení programátori a dizajnéri v komunitách dokážu nielen pripraviť pekné, vizuálne témy s najnovšími vychytávkami a trendami za nás, čo je ale dôležitejšie, dokážu vytvoriť príjemné a nenáročné prostredie na editáciu v administratívnom prostredí.

Uverejnené

Adina Chitu – Pancake planet – English

Adina Chitu

Pancake Planet

 

 

 

 

I met Adina on one of my trips to Romania, a country that fascinated me not only by its beautiful scenery, but mostly with friendly and kind-hearted people. I personally like to meet creative people and talk to them about what led them to the idea of what they are doing, about their dreams and what drives them. Adina was very willing to share her “know how” and also her photos were very inspiring. Her photos are not only aesthetically very impressive but you can almost feel the smell of desserts prepared when you look at them.

.

Adina is a talented 28 year old photographer from Bucharest (Romania). She studied PR and Marketing. She’s currently working on some small PR projects. She makes the desserts menu for a cute bistro in Bucharest. She loves cinema, photography and of course food. All her hobbies are combined in a project called “Pancake Planet.” We made an interview for you about what is behind the idea of this interesting project and what or who inspires her and giving her the strenght to continue and to create.

pancake_icon

photo-me

.

Why did you start with the project and how did it get it’s name?

At some point in my life I was getting tired of the bad food that is served in our restaurants. I am a bit fussy when it comes to food, especially desserts, so I started making my own. I had the chance to cook some pancakes for many people at some events and that’s how Pancake Planet was born.

You prepare your own desserts moreover you take photos of them by yourself. How did you get to photography and what is the main idea of the project?

The project is not only about food but also about photography. My boyfriend is a photographer and he taught me a lot about this new domain so I started to make food photography. I love dark, claroscuro photos, so I tried to combine this style with my dishes, I think made the right choice. Somehow this type of photography, using the natural light, makes me think about flemish paintings that I love so much.

You mentioned flemish paintings composed on dark background very similar to your photos. If there is someone, who inspires you in your work?

I really love Linda Lomelino’s work, she was basically the first dark food photographer that I discovered on instagram and I fell in love with her photos and recipes. My boyfriend even bought me one of her books, she inspired me a lot in my work, you can check her profile here: https://www.instagram.com/linda_lomelino/

I also get inspired by Vermeer’s work, he is my favorite painter. I had the chance to see some of his works in real life. I love his realism, the beauty of the colors, the way he uses light, the everyday life scenes that he choses to show in his works, and in almost all of them there is a window on the left side. I also have a window on the left side when I am taking pictures. It means we both love natural light.

I know you like to travel, not only within Romania, but all around Europe. Did you bring some inspirations for the recepies from abroad? What interesting ‘pieces’ did you find there?

The thing that I like the most when I travel is to eat, to go to local restaurants and try new types of dishes. I’ve noticed that when I go to a new place I always look for the Chinese and Korean restaurants. I just love this kind of food, and usually it is cooked by chinese and korean cooks. Even when I was in Rome I ate a lot of thai and chinese food, and I found the most delicious pizza and tiramisu in the most hidden places. I always take a lot of ingredients from a lot of places. I bought spices for souvlaki, a lot of pistachio, even feta cheese from Greece or lemon curd, peri peri sauce and some weird lotus cookies from UK. And when I get home I always try the local recipes from the place I’ve been. This way I made a delicious tiramisu, yummy pizza and pasta, I also love the Portuguese dessert called pasteis de nata. I made it at home, but I hope to taste it some day in Portugal.

You combine two of your hobbies, photography and food, in this project. But you also love the movies, like you said. Do you plan to combine making food or desserts with the other forms of presentation except photography

I am glad you asked me about movies. I am thinking about making or better said remaking some desserts from some movies like that amazing dessert from Wes Andreson’s Grand Budapest Hotel and not only remaking the dessert but also the entire set up. I know, it’s a lot of work but I hope, I can make it happen some day. I would like to make some short videos, but not the classical ones with the step by step recipe but some sort of stop motion videos, telling a story regarding the dessert, a video that makes you feel something else, not only the tremendous desire to eat.

What is the greatest dream of yours and what are you doing to achieve it?

I promised myself to post a photo with my food each day. These will keep me doing recipes almost every day and pictures as well. I think it is important to have this kind of rule, let’s say, this challenges me to try different recipes every day, to look for ideas and get inspired. This way I hope to improve my technique, my cooking, my photography skills and maybe some day to open my own small bistro, a very relaxed one, with an open kitchen, great food and atmosphere.

Do you have some personal motto, quote which helps you to go further?

Yep, I also have a motto, because I love making cakes so much, it belongs to Julia Child and it sounds like this: ‘A party without cake is just a meeting’.

What are your next plans? Are you working on some new project?

I started a website where I put my recipes and photos, hope to make soon some complex photo shootings with my food, to find artists that make plates and all sorts of props that I can include in my settings and I also want to shoot more outdoors because for the moment I only make indoor photos.

You can find more of Adina’s work here: https://www.facebook.com/thepancakeplanet/?fref=ts and also here: www.pancakeplanet.ro

You can have a look on more of Adina’s work in our  galery, and also buy it with luxury frame. 

logo_black

WE CREATE IN DETAILS

Uverejnené

Adina Chitu – Pancake planet – Slovak

Adina Chitu

Pancake Planet

united_kingdom_round_icon_448

Adinu som spoznala na jednej zo svojich ciest do Rumunska, krajiny, ktorá mi učarovala nielen krásnou prírodou, ale hlavne priateľskými a veľmi ochotními ľuďmi. Osobne rada spoznávam kreatívnych ľudí a rozprávam sa s nimi o tom čo ich viedlo k myšlienke začať sa venovať tomu čo robia, aké majú ciele a sny, čo ich napĺňa. Adina bola veľmi ochotná podeliť sa so mnou o svoje “know how” a tiež ma oslovili jej fotografie. Okrem toho, že sú esteticky veľmi pôsobivé, je z nich priam cítiť vôňa pripravených dezertov .

.

Adina je mladá, 28 ročná, talentovaná fotografka z Bukurešti (Rumunsko). Vyštudovala PR a marketing. V súčasnosti pracuje ako PR manažér pre malé začínajúce spoločnosti. Tvorí dezerty pre útulné bistrá a reštaurácie v centre Bukurešti. Zaujíma sa o fotografiu, jedlo (prípravu aj ochutnávanie) a film. Tieto svoje záľuby spojila v projekte s názvom Pancake Planet. Pripravili sme pre Vás rozhovor ako vznikol samotný nápad vytvoriť takýto zaujímavý projekt, ako aj o tom čo, prípadne kto ju v živote inšpiruje a dáva jej silu pokračovať ďalej a tvoriť.

pancake_icon

photo-me

.

Ako vznikol projekt Pancake planet a ako dostal názov?

V určitom okamihu svojho života som bola otrávená zo zlého jedla podávaného v našich reštauráciách. Som trochu úzkostlivá keď ide o jedlo, hlavne o dezerty, tak som začala piecť sama. Na jednom podujatí som pripravovala veľké množstvo palaciniek pre hostí a tak ma napadol názov Pancake planet (planéta palaciniek).

Okrem prípravy dezertov svoje produkty aj sama fotíš. Ako si sa dostala k fotografií a aká je hlavná myšlienka projektu?

Tento projekt nie je len o jedle, ale tiež o fotografii. Môj priateľ je fotograf a veľa ma naučil o tejto pre mňa novej oblasti. Tak som začala tvoriť Food photography. Milujem fotografie na tmavom pozadí s využitím šerosvitu a tak som začala fotiť týmto spôsobom a kombinovať ho s mojimi dezertami. Myslím, že som sa rozhodla správne. Určitým spôsobom mi tento typ fotografie, pri použití prirodzeného svetla pripomína flámske maľby, ktoré tak milujem.

Spomenula si  flámske maľby komponované na tmavom pozadí podobne ako tvoje fotografie. Máš obľúbeného autora, medzi fotografmi alebo maliarmi, ktorý ťa inšpiruje pri tvojej práci?

Skutočne obdivujem prácu Lindy Lomelino, bola v zásade prvou fotografkou fotiacou jedlá na tmavom pozadí. Objavila som ju na Instagrame a hneď som sa do jej fotografií a receptov zamilovala. Môj priateľ mi dokonca kúpil jednu z jej kníh. Veľmi ma inšpiruje pri mojej práci. Môžete si pozrieť jej profil na:  https://www.instagram.com/linda_lomelino/

Takisto ma inšpiruje Vermeerova tvorba, je mojím najobľúbenejším maliarom. Mala som možnosť vidieť časť jeho prác na vlastné oči. Milujem jeho realizmus, krásu farieb, spôsob akým používa svetlo, scény z každodenného života, ktoré zobrazuje na svojich plátnach. Takmer na každom z nich maľuje okno na ľavej strane. Tiež mám okno po svojej ľavej strane keď fotím. Znamená to teda, že obaja radi využívame prirodzené svetlo.

Viem, že rada cestuješ nielen po Rumunsku, ale aj vrámci celej Európy. Naberáš na svojich cestách aj inšpirácie pre nové recepty? Aké zaujímavé “kúsky” si si doviezla zo zahraničia?

Na cestovaní najviac milujem práve jedlo, rada chodím do miestnych reštaurácií a skúšam nové druhy pokrmov. Uvedomila som si, že keď prídem na nové miesto tak vždy vyhľadávam čínske a kórejské reštaurácie. Zbožňujem ich jedlo, obyčajne pripravené čínskymi resp. kórejskými kuchármi. Dokonca aj keď som bola v Ríme, jedla som veľa thajských a čínskych pokrmov. Najchutnejšiu pizzu a tiramisu som našla na najskrytejších miestach. Vždy si so sebou prinesiem množstvo ingrediencií z rôznych miest, nakúpené korenia pre suovlaki (grécky pokrm z kúskov mäsa grilovaného na ražni), veľa pistácií, dokonca syr feta z Grécka alebo citrónový tvaroh, omáčku peri peri a tiež pár zvláštnych lotosových koláčikov z Veľkej Británie. A keď prídem domov, vždy skúšam miestne recepty z oblastí, ktoré som navštívila. Takto  som pripravila chutné tiramisu, lahodnú pizzu a cestoviny. Obľubujem tiež portugalský dezert zvaný pasteis de nata. Pripravovala som ho už doma, ale dúfam, že raz ho ochutnám v samotnom Portugalsku.

V tomto projekte si spojila dve svoje veľké záľuby a to jedlo a fotografiu. Si však aj veľkou fanynkou filmu. Plánuješ do budúcnosti  iné formy prezentácie svojich dezertov?

Som veľmi rada, že si sa ma opýtala na film. Pohrávam sa s myšlienkou vytvorenia alebo skôr prepracovania niektorých “filmových” dezertov, podobne ako skvelý dezert z filmu Wesa Andersona, Grand Budapest Hotel. Nešlo by len o prípravu samotného dezertu ale aj o celú scénu. Viem, že s tým bude obrovské množstvo práce, ale verím, že jedného dňa to dokážem. Rada by som točila krátke videá, ale nie tie klasické, ktoré Vás krok za krokom prevedú celým receptom. Išlo by o druh stop motion videa, ktoré by rozprávalo príbeh súvisiaci s dezertom, video, ktoré vás príjme cítiť niečo viac než len ukrútnú túžbu sa najesť.

Aký je tvoj najväčší sen a ako pracuješ na jeho dosiahnutí?

Sľúbila som si, že budem publikovať fotografiu mojich výtvorov každý deň. To ma núti pripravovať jedlo a tiež denne fotiť. Myslím si, že je dôležité mať tento typ pravidiel. Povedzme, že ma to nabáda skúšať denne nové receptúry, hľadať nápady a inšpirácie. Takisto dúfam, že tento spôsob práce mi pomáha zdokonaľovať moje zručnosti, či už v pečení alebo fotografií. Možno si jedného dňa otvorím svoje vlastné malé bistro, s príjemnou uvoľnenou atmosférou, otvorenou kuchyňou a skvelým jedlom.

Máš nejaké osobné motto, citát, ktorý ťa poháňa dopredu?

Mám motto a pretože tak milujem pečenie koláčov, samozrejme to s nimi súvisí. Patrí Julii Child a znie: Párty bez dezertu je len obyčajnou schôdzkou.

Aké sú tvoje najbližšie plány? Chystáš nejaký ďalší projekt?

Nedávno sme dokončili web stránku,  kde som vložila moje recepty a fotografie, dúfajúc, že čoskoro vytvorím ucelený foto projekt o jedle a nájdem umelca tvoriaceho taniere,misky a rôzne druhy rekvizít, ktoré by som mohla použiť pri fotení. Tiež by som chcela viac fotiť v prírode a vôbec v exteriéry pretože v súčasnosti fotím len v interiéroch.  

Viac z jej tvorby nájdete na: https://www.facebook.com/thepancakeplanet/?fref=ts

a tiež na: www.pancakeplanet.ro

Adinine fotografie si môžete prezrieť aj v našej galérii.

logo_black

TVORÍME V DETAILOCH