Ján Viazanička
fotograf roka 2017
Január 2018
DIVART - Tvoríme v detailoch
interview
Ján Viazanička, foto: Gabriel Kuchta
Absolvoval magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií. Venuje sa konceptuálnej, dokumentárnej a reportážnej fotografii. Nedávno si prevzal ocenenie Fotograf roka 2017 vyhlasované Stredoeurópskym domom fotografie. V roku 2016 získal druhé miesto v súťaži Slovak Press Photo v kategórii Svet umenia a bol nominovaný na Zlaté oko v Czech Press Photo v kategórii Ľudia, o ktorých sa hovorí. Od roku 2012 fotografuje projekt PREMENY SLOVENSKA s Borisom Némethom. V súčasnosti žije a pracuje v Banskej Belej, Zvolene a všade tam, kde ho niečo inšpiruje. Jeho fotografický pohľad prináša často bizarný, inokedy úsmevný, no predovšetkým pravdivý záznam vizuálnej a kultúrnej identity dneška.
Aké bolo tvoje prvé stretnutie s fotografiou? Ako si sa vlastne k fotografovaniu dostal a prečo si sa rozhodol ju študovať?
Prvé čo si pamätám v súvislosti s fotografiou je, že som asi v 13-tich rokoch dostal pod stromček od rodičov taký malý kompaktný kinofilmový fotoaparát Kodak. Ale pozor! Bol to poloautomat (vedel som na ňom zapnúť a vypnúť blesk). Povedali mi, že som ho dostal aby som rozmýšľal aspoň nad niečím. Potom sa všetci rozčuľovali, že mi kúpili fotoaparát a ja nefotím žiadnych ľudí keď sme na dovolenke. Všetci čakali, že budú mať peknú fotografiu z dovolenky a nič. A to mi ostalo doteraz.
A keď som mal 5-6 rokov tak nás fotografoval jeden pán. Pamätám si iba tie fotografie, čo nafotil a nejaké nám sem tam doniesol. Boli úplne iné ako ostatné, boli kvalitné, ten pán bol profesionál. Veľa som rozmýšľal nad tým prečo ma tak fascinuje fotografia a myslím si, že práve pre tieto fotografie z detstva. Tá čierna, tú mám dodnes pred očami.
Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015
Niekedy po mojej 30-tke som sa s dotyčným pánom spoznal, teraz vlastne už s kolegom. Bolo to úžasné. Takto nejak som sa dostal k fotografovaniu. Myslím, že celú strednú školu som nevidel fotoaparát, ani len ten malý kompakt. Až asi rok po strednej škole (študoval som drevársku priemyslovku) som si uvedomil, že by ma fotografia bavila, tak som začal fotiť. Ani neviem odkiaľ sa mi dostal do rúk starý Zenit a od tých čias fotografujem stále. Napadlo ma, že na vysokej škole ma naučia, čo je to umenie a bude dobre. Tak som sa pokúsil dostať na vysokú školu, podarilo sa a úspešne som ju dokončil. To bol veľmi dobrý krok v mojom živote.
Máš svoj umelecký vzor? Koho tvorba ťa inšpiruje/inšpirovala a čím, prečo?
Vzor nemám, ale mám fotografov, ktorých fotografie úplne hlcem. To čo ma najviac z fotografie zaujíma je oblasť okolo dokumentu ale samozrejme, že sledujem dianie aj v širšom kontexte. Strašne mám rád fotografa Carl de Keyzer (teraz idem na výstavu jeho najnovšieho projektu o KĽDR a som vo veľkom očakávaní). Momentálne listujem v knihe od fotografa Nicka Hannesa - Mediterranean, fajnota je to. Txema Salvans alebo Mark Peterson majú tiež skvelé projekty. Asi najlepšia fotografická slovenská kniha pre mňa je Rusíni - Tomáš Leňo, Jozef Ondzík. Filip Vančo a Aurel Hrabušický pripravujú skvelé knihy o slovenských fotografoch (Malík, Podstraský, Galanda, Matejka). Sú to najkvalitnejšie slovenské knihy na túto tému. Martin Kolár, Lucia Nimcová, Andrej Balco, Andrej Bán, Ľubo Stacho, Jano Kekeli... Je toho veľa čo sa mi páči. Boris Németh je úplne skvelý vo fotografii a mám tú česť, že spolu od roku 2012 pracujeme na projekte Premeny Slovenska. Spolupráca a priateľstvo s Borisom ma výrazne posúva vpred.
Ján Viazanička, Dovolenka u nás doma, 2017
Okrem mnohých projektov, na ktorých pracuješ, pôsobíš aj ako učiteľ na súkromnej strednej umeleckej škole vo Zvolene. Stretávaš sa teda s mladými a talentovanými ľuďmi. Ako sa zmenil prístup k fotografií od obdobia, keď si začínal ty v porovnaní s dneškom ?
Neviem či sa dá niečo porovnávať. Mladosť je bláznivá či teraz alebo vtedy. Mňa najviac na tomto období života fascinuje to, že v tomto veku môže človek asi najviac ovplyvniť svoj život a on to má tak “u prdele” že až. Tá krásna bezstarostná mladosť...
Ján Viazanička, Krajina stredu, 2017
Ak sa ale pozriem na fotografiu, tak si myslím, že sa strašne zmenila technická úroveň. Obrazová kvalita išla neskutočne hore. Študenti sa dokážu digitálnym fotoaparátom dostať po kvalitatívnej stránke dosť rýchlo na dobrú úroveň. Ale problém je, aby vôbec pochopili, ako tá fotografia vzniká. Nevedia si predstaviť ten proces, nemusia nad tým premýšľať, cvaknú a na displeji sa im niečo ukáže. Vo fotografií chýba hĺbka. Dnes majú ľudia pocit, že pridajú efekt na instagrame alebo to prehodia do čiernobielej a je z toho dobrá fotografia.
Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015
Žijeme v dobe kedy nám digitálne technológie umožňujú sa dostať k fotografovaniu rýchlo a aj pomerne lacno. Najmä na sociálnych sieťach je často viditeľné, že kvantita prevyšuje kvalitu fotografií. Čo ty už považuješ za kvalitnú fotografiu? A kedy sa dá hovoriť o umení vo fotografii?
Mám pocit, že už je menej obyčajných ľudí ako fotografov. Ale to, že sa fotografuje toľko je skvelé. Prežívame taký zlatý vek fotografie. Veľa sa fotografujú aj také žánre, ktoré skoro už vymizli. Som zvedavý, kde to celé skončí. V súčasnosti je na nás obrovský vizuálny nápor. Obrazy sa na nás valia a valia a valia. Je to také instantné. A to už asi "docvakáva" každému normálnemu, že sociálne média sú len bublina. To nie je reálny život. A tu sa dá odpovedať aj na otázku, kedy sa dá hovoriť o umení. Existuje remeslo a existuje umenie. Väčšina fotografov sú remeselníci aj keď si myslia, že sú umelci. V podstate je len pár umelcov. Treba čítať (pozerať) knihy, chodiť po galériách a človek zistí čo je umenie a čo nie. Netreba sedieť iba na internete. “Pekná” a technicky dokonalá fotografia už nie je umením 100 rokov.
Ján Viazanička, Krajina stredu, 2017
Máš radu pre začinajúcich fotografov? Čoho sa vyvarovať a naopak čo je podstatné ak chcem spraviť dobrý záber?
Treba makať, a nemať veľa očakávaní. Toto však platí vo všeobecnosti, nielen vo fotografii.
Aké sú tvoje plány do najbližšej budúcnosti? Na čom momentálne pracuješ?
Učiť a učiť sa. V druhej polovici roka 2017 som fotografoval dva projekty: KRAJINA STREDU a DOVOLENKA U NÁS DOMA (pokračovanie projektu Premeny Slovenska). Projekt KRAJINA STREDU som už aj tento rok odprezentoval na výstave v kultúrnom dome v obci Dúbravica, v lokalite kde fotografie vznikajú. Projekt pripravujem v spolupráci s občianskym združením PERIFÉRNE CENTRÁ a jeho zámerom je zmapovať danú lokalitu severného Podpoľania súčasným fotografickým dokumentom a tak nadviazať na tradíciu, ktorá bola na Slovensku v tejto téme dosť rozsiahla (Martinček, Plicka, a v danom regióne Karol Benický a jeho kniha Vrchársky chlieb). Práve a aj preto sú tieto fotografie čiernobiele, čo je v mojej tvorbe dosť výnimočné.
Momentálne trochu oddychujem, ale po malej pauze sa pustím do prípravy výstavy a katalógu k projektu DOVOLENKA U NÁS DOMA. Tento projekt mapuje trávenie voľného času na Slovensku. Och, teším sa na výstupy. Na obidvoch projektoch budem pracovať aj v najbližších rokoch, keďže ide o dlhodobé projekty. V auguste budeme mať s Borisom Némethom v Trenčianskej galérii Miloša Alexandra Bazovského veľkú výstavu Krajina / Premeny Slovenska/. Čo sa týka fotografie tak sa nenudím a ani bez nej nie je nuda.
Ján Viazanička, Cyril and Methodius, 2013
Viac o tvorbe Jána Viazaničku a jeho ďaľších projektoch nájdete na: www.viazanicka.com alebo na www.perifernecentra.com
Vybrané diela z tvorby si môžete zakúpiť prostredníctvom Divartu. Tvorbu Jána Viazaničku nájdete v našej v Galérii.
