Archív kategorií: Interview

Roman Jedinák

9.6.2019Interviewdivartsk

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Môj prvý, tvorivý kontakt s fotografiou, bol v prvom ročníku strednej školy. Išlo o povinný predmet počas dvoch rokov. Najvýznamnejšiu úlohu vtedy zohrala tmavá fotografická komora, kde sme ako študenti trávili pomerne veľa času. Po škole som si zadovážil analógový fotoaparát, no fotil som len sporadicky. Nafotil som asi päťdesiat kinofilmov a postupne som na fotenie zanevrel. Ale nie až tak úplne. Vždy som rád zachytával okamihy, tým, čo bolo poruke. Bolo to však skôr konzumné fotenie.

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

Venujem sa hlavne prírodným motívom, v mojej tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov. Okrajovo sa venujem aj portrétom a dokumentárnej fotografii. Svoju tvorbu by som rozdelil na také tri základné etapy. Prvou je čas, kedy o fotografii iba premýšľam a "zachytávam" vo svojej hlave určité obrazy. Druhou je samotný proces fotografovania a treťou etapou je postprocesing. Samozrejme, tieto časti nie sú od seba prísne oddelené, prelínajú sa.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpirácia prichádza myslím odkiaľkoľvek. Nemusí sa týkať výsostne obrazov. Môže ísť o zvuky, hudbu, pocity, ľudí, prírodu. Samozrejme, o určitom druhu inšpirácie sa dá hovoriť aj pri sledovaní prác obľúbených fotografov. Tu však najviac vnímam inšpiráciu k postoju. "Foť, pracuj, tvor, bez strachu zo zlyhania a prekážok.“ Autori, ktorých tvorbu obdivujem ma inšpirujú najmä k fotografickej slobode. Z mnohých spomeniem Ewu Cwilku, Dinu Belenko, Ronny Garciu, Máriu Švarbovú, Martina Stránku, Brooke Shaden.

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Pred troma rokmi sme si v zamestnaní pre účely fotodokumentácie zakúpili digitálnu zrkadlovku. A vtedy to prišlo. Začal som sa zaujímať o objektivy (prevažne staršie), fototechniku, fotografický postproces, o rôznych fotografov. Tento moment nepovažujem za návrat, ale za nový, úplne iný začiatok. Odvtedy sa venujem fotografii takmer každý deň. Na začiatku som sledoval práce rôznych autorov, ktorí fotia so starými objektívmi. Ich fotky ma zaujali natoľko, že som si niekoľko kusov zadovážil a fotím s nimi až doteraz. K experimentovaniu s farbami došlo až o trochu neskôr, keď som sa od youtuberov venujúcich sa editovaniu fotografií naučil, ako sa dá s týmito nástrojmi pracovať. Myslím si, že postproces je jednou z oblastí, kde môže autor odovzdať časť svojej osobnosti. Existuje veľa autorov, ktorí sa uberajú takýmto experimentálnym smerom, no každý z nich má svoje vlastné videnie, preto je ich tvorba odlišná.

Lucia Luptáková

8.7.2018Interviewdivartsk

Jej tvorba rozpráva príbehy miest, ktoré dôverne poznáme, odkrýva pre nás ich iný, neviditeľný rozmer. Skúma povahu a zloženie priestoru. Priestorovými zásahmi tvorí novú situáciu, prostredníctvom ktorej nám dané miesto umožňuje vnímať akoby nanovo, upriamiť pozornosť a znovuoceniť už existujúce. Pracovnou metódou, ktorú pritom využíva je kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny. Jej ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia. Výtvarníčka Lucia Luptáková.

Odmalička som si kreslila. Ako dieťa som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Keď som rozmýšľala o povolaní, chcela som byť reštaurátorkou. Po štúdiu gymnázia som sa rozhodla ďalej študovať dizajn. Ťahalo ma to do Škandinávie, ale nakoniec ma osud zavial do Holandska. Začala som tam študovať priestorový dizajn na Katedre Architektúry. V štúdiu som pokračovala na voľnom dizajne a až moje tretie štúdium sa venuje voľnej tvorbe alebo voľnému výtvarnému umeniu. Stále však z architektúry vychádzam a pracujem s ňou. Umenie ma vždy bavilo aj preto, pretože to nie je exaktná veličina. Nie je to niečo čo sa dá naštudovať, ovládnuť a to je pre mňa výzvou.

Interpretáciu svojej tvorby rada nechávam na diváka. Snažím sa robiť práce, ktoré fungujú vo viacerých rovinách. Moje práce sú veľké inštalácie, akoby taká architektúra bez funkcie. Divák sa väčšinou môže nielen na ne pozerať, ale ich aj prežívať. Môže sa po nich fyzicky pohybovať, liezť a často sa stáva, že sú to špecifické práce pre konkrétny priestor. Ak divák už má nejaký zážitok z tohto priestoru, tak mu moja práca môže zmeniť jeho vnímanie. Myslím si, že keď je práca dobrá tak v zásade nepotrebuje žiadne dovysvetlenie. Samozrejme, že niektoré diela pracujú s informáciami z pozadia, pracujú s históriou miesta, so sociálnym kontextom. Tieto informácie sú dostupné a prácu obohacujú. Niekedy vychádzam z toho, že divák už nejaké informácie o mieste má, nemusí si ich študovať, sú to všeobecne známe veci. Keď robím práce založené na spoločnej pamäti, spomienkach z detstva, tak dúfam, že pár ľudí malo podobné zážitky a keď vytvorím niečo čo im tie spomienky vyvolá, tak sa napojíme na jednu rovinu. O každom detaile svojej tvorby rozmýšľam čiže moje rozhodnutia nie sú náhodné. Farby, výber materiálu, tvary, rozmery, to všetko má dopad na diváka. Aj keď návštevníkom nechávam voľnosť intepretácie, už tým čo im ponúkam, v akom prevedení (pozn. red.), ich manipulujem určitým smerom, do zážitku, situácie, v ktorej ho ich mať. Mám nejakú predstavu čo asi by si mal divák zažiť, ale stáva sa mi veľmi často, že ľudia majú ešte odlišnejšie asociácie ako si ja viem predstaviť.

Vo Vašej tvorbe pracujete prevažne s priestorom a časom , jeho vnímaním v subjektívnej rovine a na rôznych úrovniach. Využívate pritom aj pôsobenie vonkajších prírodných vplyvov (osvetlenie pri západe slnka, či vietor) a hlavne prirodzených daností miesta. Sama hovoríte, že sa snažíte o: “Upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom znovuocenenia.” Ako sa časom mení náš vzťah k priestoru, ktorý dôverne poznáme? Dokážeme ešte vidieť hodnotu a možnosti denne užívaného priestoru?

Veľmi ma zaujíma priestor, náš vzťah k nemu a to ako si ho osvojujeme. Keď prídeme na nové miesto akoby naše telo vôbec nerozumelo tomu kde sa nachádza, ako je ten priestor, (byt, mesto) usporiadaný, ako to tam funguje a ako sa má telo samotné pohybovať. Čím častejšie priestor používame, prechádzame ním, tým skôr sa to stáva pre nás rutinou. Telo samo sleduje svoje cestičky a je zvyknuté na jeho hmotu (výšku plafónu, starý tehlový dom, tunel). Všetky tieto informácie o priestore si naše telo “nahráva” a intuitívne ho rozpoznáva. Priestorovými zásahmi sa snažím narušiť rutinu, ktorá vznika pri využívaní priestoru. Podobá sa to tomu ako keby som do priestoru postavila stoličku a niekto sa o ňu potkne. Keď prácu zasadím na miesto, ktoré už ľudia zautomatizovane používajú a tiež prežívajú, tak vtedy sa zmenia vzťahy, na ktoré sú zvyknutí. Ľudia si uvedomia veci, ktoré už boli pre nich automatické (dopad svetla, vzdialenosť stien od seba, počet schodov). Tiež ma zaujíma ako si to všetko ukladáme do spomienok. Keď si zaspomíname na detstvo, boli sme malí, naše telo bolo malé, tak všetko v našich spomienkach je väčšie ako to v skutočnosti bolo. Napríklad sa vrátime na miesto kde sme si mysleli, že bol obrovský les, húština a dnes je zrazu z tej húštiny pár kríčkov. Všetko v našich spomienkach je zrelativizované. V spomienkach filtrujeme priestory, niečo si zapamätáme, niečo zväčšíme, zmenšíme, napríklad si nepamätáme detaily. Keby sme sa snažili nakresliť dôverne známu vec z našich spomienok, zistíme, že to nie je možné. To čo si pamätáme je skôr pocit. Toto sú všetko veci, ktoré ma bavia a snažím sa s nimi pracovať a upriamiť na ne pozornosť. Mám pocit, že tieto veci sú všeobecne platné, pre široké publikum, pretože nielen umelci a architekti sa pohybujú priestorom.

Niekedy si priestor vyberám a niekedy som do nového priestoru pozvaná. Ešte sa mi však nestalo, že by som nevedela čo mám s priestorom robiť pretože všade je niečo z čoho sa môžem odraziť ( architektonické prvky, rutinné používanie, ľudské vzťahy k priestoru). Samozrejme, že sú priestory, ktorými som nadšená na prvýkrát a nad inými musím viac rozmýšľať. Moje práce sú rôzne, niektoré reagujú priamo iba na architektúru, pri iných si viac naštudujem históriu, pozadie, čo sa tam všetko dialo, koľkokrát bolo miesto prestavované… Vždy nachádzam dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Robím práce aj vonku, na verejných priestranstvách a pár vecí som robila aj v prírode. Za najväčšiu výzvu považujem keď ma pozvú do parku alebo do prírodného prostredia. Musím nad tým viac premýšľať pretože dielo by malo z priestoru niečo získať, ale aj priestor samotný by mal byť prácou obohatený. Keď niečo postavíte v krásnom lese tak to už ani nemôže byť zlé. Práve v takom momente je dôležité urobiť vytvoriť objekt, ktorý dá priestoru niečo naspäť aby vzťah medzi ním a dielom bol vzájomne funkčný. Miesta, ktorými sa vo voľnom výtvarnom výskume zaoberám sú tak trochu tajomné. Sú to priestory nielen fyzické, ale aj mentálne, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať v našej mysli, tzv. priestory tranzičné. Patria sem medzipriestory- schodiská, čakárne, chodby, výťah.. Tie ma vždy fascinujú, obsahujú veľa konotácií k iným veciam. Ich funkcia je nejasne určená, nie sú to miesta ani verejné ani súkromné, a táto ich medzifunkcia mi dáva voľnú ruku k interpretácii. Nachádzam v nich rôzne asociácie k rozprávkam, príbehom, mýtom. Sú to ilustračné priestory na mentálne pochody. S takýmito priestormi sa mi asi najlepšie pracuje.

Tento môj projekt je ešte stále rozpracovaný. Otázka či sa dá jasne identifikovať kultúrna identita miesta sa mi ťažko zodpovedá pretože projekt začal síce všeobecne, chcela som si zostaviť vlastnú abecedu rôznych architektonických tvarov a navzájom ich porovnávať, no nakoniec sa vybral trošku iným smerom. Na začiatku výskumu som si vybrala miesta, ktoré mali na mňa formatívny vplyv. Chcela som zistiť kde všade sa môj záujem o tieto priestory začal a čo všetko ma ovplyvňovalo. Začala som analyzovať miesta kde som sa hrala ako dieťa, v okolí paneláku svojich rodičov. Nastalo silné citové zainteresovanie pretože prvýkrát som začala robiť osobné veci v porovnaní s iným druhom mojich stavieb. Začala som analyzovať svoje spomienky zo starých fotografií čo bola pre mňa úplne nová vec. Z osobnej zainteresovanosti v priestore som sa v Berlíne snažila nadobudnúť odstup. Berlín je pre mňa ideálnym miestom, je to tzv. medzipoloha medzi miestami kde teraz žijem, medzi západom a východom. Amsterdam, kde momentálne žijem, reprezentuje západ. Moje základy, všetko z čoho pramení moja tvorba, čo ma formovalo je východ. Skutočne som to aj tak cítila, časť Berlína mi pripomínala domov a časť Amsterdam. Veľký rozdiel však bol v tom, že som nemala absolútne žiadne citové zainteresovanie a na všetko som sa dokázala pozerať zvonku ako cudzinec. Pomohlo mi to nadobudnúť odstup a vyhodnotiť materiál, ktorý som nazbierala na Slovensku. Tiež som si zbierala obrazový materiál (fotografie detailov, okien, modulárnych prvkov). Na Slovensku to bolo viac o tom ako priestory, paneláková estetika - veľmi formálna, holá, hrubá, je vo veľkom kontraste s predstavivosťou. Takéto priestory sú pre mňa oveľa viac ako len fyzické, skôr mentálne v náväznosti na detstvo, hry a zážitky. V Berlíne to bol viac analytický pohľad a v Amsterdame som už mala rozanalyzované aké druhy priestoru ma zaujímajú na Slovensku a niečo podobné som hľadala aj v Amsterdame. Snažila som sa nad nimi uvažovať z vnútorného pohľadu, z pohľadu niekoho kto tam žije a kto tie priestory využíva. Berlín mi pripadal z pohľadu kultúrnej identity mestom kde je oboje. Amsterdam je uzavretý architektonicky aj individualistický. Nie sú to objektívne zistenia, ale subjektívna interpretácia. Snažila som sa dokazovať a vyvracať si ich zbieraním rôznych prvkov (budov, balkonikov,portikov). Postupne sa mi vykrištilizoval nástroj, ktorý používam, a to sú spomienky zo starých fotografií. Cez ne sa snažím analyzovať čo z tých fotiek ostane v spomienkach. Je to filter, subjektívny, kde sú maličkosti, nepodstatnosti, ktoré ustúpia do pozadia a vystúpia tie podstatné veci. To je výsledok, ktorý sa snažím spätne aplikovať na všetky 3 mestá. Výskum je stále otvorený takže uvidíme aký bude výsledok.

Výstava v Pretoriu v Banskej Bystrici, ktorá sa prednedávnom skončila bola v spolupráci s Matejom Gavulom, Janou Kapelovou, Oldřichom Morisom, a s kurátorkou Zuzkou Majlingovou. Rozprávali sme príbeh budovy, jednej z najstarších v Banskej Bystrici. Táto budova zastávala v histórii rôzne, spoločensky dôležité funkcie no a nakoniec sa stala galériou. Príbeh budovy sme rozpovedali od pivnice, cez schodisko až k vežičke. Využili sme pritom hlavné komunikácie a výstavné priestory ostali prázdne. Tieto priestory sme dali voľne k dispozícii ľuďom cez inzerát a mohli ich využiť.

Peter Svoboda

21.5.2018Interviewdivartsk

PETER SVOBODA

Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf žijúci na Slovensku. Jeho tvorba sa prevažne zameriava na zobrazovanie silných nálad a dramatického svetla. Fotografie vynikajú presnou kompozíciou, často zachytávajúc zriedkavé momenty ľudskej prítomnosti v krajine s úmyslom zdôrazniť rešpekt človeka voči prírode. Impresionistické fotografie krajiny Petra Svobodu vyvolávajú v divákovi emócie a zanechávajú hlboký dojem. Jeho práca bola ocenená na mnohých medzinárodných súťažiach. Je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Mojou zásadou pri fotení je, že moment musí jednoznačne prevyšovať ostatné atribúty. Môžem perfektne nakomponovať a technicky zrealizovať celý proces od A po Z, no keď chýba sila momentu, je to pre mňa stále dosť “málo”. Výtvarné prevedenie je tiež veľmi podstatný atribút v mojej tvorbe, hlavne pri farebných fotografiách. Snažím sa veľmi často práve o to, aby fotografia na diváka pôsobila umeleckým dojmom a zanechala emóciu. V čiernobielej tvorbe mám rád silu príbehu, jednoduchú kompozíciu a obzvlášť minimalizmus.

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

Nemám len jedno miesto na našej planéte, mám veľmi rád Slovensko a našu prírodu, no na druhej strane sa nehanbím priznať, že sa cítim ako doma kdekoľvek na Zemi, myslím v prírode a horách. Príroda nepozná hranice a preto sa cítim rovnako dobre s fotoaparátom v ruke všade. Pre mňa ako pre fotografa sú to hlavne tie miesta, kde som zažil fantastické a nevšedné prírodné divadlo, také, na ktoré do smrti nezabudnem. Beriem to ako dar za vytrvalosť a pokoru. Ale spomeniem okrem našich hôr a prírody aj miesta ako sú Island, Lofoty, Nórsko, Dolomity, či celkovo Alpy a Patagónia. Zažil som tam krásne a dych vyrážajúce scenérie, kedy človek uvažuje, či cvaknutie spúšte nepokazí dojem zo zážitku.

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Áno, povedal by som, že viacero fotografií má príbeh, ktorý divák nemôže z obsahu vytušiť. Mám ich takých viac, teda dosť.. No jedny z najsilnejších momentov sú tesne pred.. Obzvlášť pri fotografii s názvom “Rozhovor”,kde spadla prachová lavína tesne za lyžiarom vo voľnom tatranskom teréne. On vystrašený zastal a stál ako oparený možno aj 10 minút. Paradoxom bolo, že stál zoči voči tieňu kopca, ktorý vytváral temer dokonalý profil človeka. Bolo to ako keby sa mu prihovoril “Duch hôr” a varoval, či chránil ho.. aspoň v mojom kontexte.

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

Je to úžasná oblasť pre mňa a pre väčšinu milovníkov krás hôr. Filozofia vlád navštívených juhoamerických krajín, čo sa týka ochrany prírody, je mi veľmi sympatická. Aj napriek obrovským územiam sa riadia myšlienkou, že príroda je klenot a musí sa tak aj uchovať. Nebudujú sa tam žiadne “lunaparky” a pohyb turistov musí byť v plnom súlade s ochranou prírody a je pod kontrolou. Nedotknutá a veľmi citlivo chránená príroda a hory v Argentíne a Čile bola môj cieľ. Môj zámer bol vytvoriť pôsobivé, vizuálne silné - výtvarné fotografie ikonickej hory Fitz Roy a perly Patagónie-čilského národného parku Torres del Paine. Táto oblasť je známa bizardnými formáciami mrakov spôsobenými extrémnym vetrom. Fotografovanie v takýchto podmienkach je pre mňa veľkou výzvou. Už niekoľko rokov pracujem na projekte, ktorý by mal mať aj knižnú podobu v budúcnosti a toto je vlastne jeden diel z “puzzle” ktorý mi vyšiel nad očakávanie.

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

Len pred pár dňami skončila mesačná výstava fotografií členov APFSR v Podtatranskej Galérii v Poprade, bol to dosť veľký úspech ako celok. Ja som mal vystavovanú sériu horských fotografií, ktorá mi minulé leto priniesla prestížny a zriedka udeľovaný titul Master QEP, udeľovaný Európskou federáciou profesionálnych fotografov. Len zhruba 60 fotografov má tú česť pýšiť sa týmto najvyšším možným titulom pre európskych fotografov. V krajinárskej fotke je nás maximum 8-9 v celej Európe. V rámci individuálnych projektov sa z komerčných dôvodov zameriavam vo vystavovaní na zahraničie a v budúcom roku plánujem vystavovať v New Yorku a ak mi to vyjde aj v Miami. Ak bude priestor, tak by som veľmi rád spravil výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, no reálne to vidím najskôr asi až v roku 2019..

Ján Kostaa

31.1.2018Interviewdivartsk

Moja tvorba je intermediálna, tak ako ma naučili v škole. Nesústredím sa iba na konkrétne techniky alebo médiá, aj keď niektoré sú zastúpené viac. Napríklad fotografia, objekt a kresba. Hlavne sa snažím neklásť si obmedzenia. Jediné sú tie finančné, je to dlhodobí boj. Kreslím veľké, ale aj stredné formáty s figuratívnym obsahom. Baví ma ten rozmer. Najväčšie čo som dodnes nakreslil bola panoráma nadržaných poľovníkov 2,5 x 12 metrov. Tiež z času na čas skonštruujem pre výstavné priestory nejaký efemérny objekt alebo inštaláciu. Používam pritom štandardné materiály ako drevo, oceľ, papier, plast. Páči sa mi, keď objekt rozmerovo presahuje človeka. V obsahu sa moje diela často konfrontujú s nejakým sociálnym alebo iným problémom. Sú jednoducho kritické, niektoré viac, iné menej.

Vyberám spontánne, prirodzene a podľa aktuálnych vlastných preferencií. Nerobím si rebríčky čo je viac dôležité. Jediné čo môžem definovať je, že idea prichádza ako prvá, potom nasleduje výber média alebo techniky. Samozrejme, môže to byť aj naopak, ale v zásade sa mi to deje v tom prvom poradí. Keď už je vec hotová, potom už nerozlišujem čo je dôležitejšie. Musí to hrať, musím byť spokojný. To je však problém, veľakrát nie som a skoro celú moju produkciu považujem za nedokončenú. Ale netrpím tým, páči sa mi tá otvorenosť. Často sa tiež vraciam ku starým veciam a prerábam ich.

Projekt A7ROOMS residency je stále v začiatkoch a robím ho zatiaľ sám. Absolvoval som niekoľko rezidenčných pobytov v Čechách, na Slovensku, v Španielsku, v Portugalsku, na Mallorke a učite ich ešte zopár pribudne. Momentálne však žijem v Banskej Bystrici. Je to mesto s kvalitným potenciálom v oblasti kreatívneho priemyslu, ale zároveň stále bojuje so svojou zabetónovanou zaprdenosťou. Nie je to Londýn ani Viedeň, kultúrny život tu pulzuje iným tempom. Ja však verím, že kreatívnych ľudí, hlavne v oblasti kultúry, bude stále pribúdať. Naozaj to vidím optimisticky, v meste funguje niekoľko iniciatív a inštitúcií, ktoré sú dokladom progresu a otvorených hláv. Osobne mám najbližšie k Záhrade - centru nezávislej kultúry. Výborné je tiež pred dvomi rokmi znovuzrodené Artforum so svojím sprievodným programom, Stredoslovenská galéria má tiež svoj program pre súčasné umenie, tlieskam tiež Kinu v Amfiteátri a Filmovému klubu v Múzeu SNP. V neďalekej Dúbravici fungujú Periférne centrá.

Výtvarného umenia je však vidno na môj vkus trochu málo. Umelecká komunita je miniatúrna. Povedal som si, že prispejem do tejto oblasti tak ako viem. Vo svojich predchádzajúcich ateliéroch som z času na čas organizoval jednovečerné výstavné projekty. Také vernisážové žúrky. Posledným dejiskom bol punkový priestor 300štvorcov na Hornej ulici, ktorý bol v roku 2016 aj súčasťou programu a base-campom Ceny Oskára Čepana. Poďakovanie za spoluprácu patrí viacerým, hlavne Zuze Ďuricovej. Pri organizácii týchto eventov ma napadlo zverejniť výzvu a priniesť do Bystrického prostredia aj ľudí z vonku. Konfrontácia domáceho publika so zahraničnými výtvarníkmi, spolupráca s katedrou IDM na Akadémii umení, podpora rozvoja kultúry vlastným programom, intervencia do kultúrneho diania mesta. O to mi ide, snáď sa to bude dariť. Dodnes sa odprezentovali traja zahraniční umelci a niekoľko domácich. Momentálne rokujem o nových priestoroch, ideme ďalej!

Cyklistika je mojou súčasťou. Profi biker už v tomto živote asi nebudem, ale každopádne som hobík s veľkými ambíciami a som totiž súťaživý typ. Vo svojom živote mám iba obmedzený počet záujmových oblastí. Tými najsilnejšími sú umenie a cyklistika. Čo narobím, tak to je. Dlho som to nezlučoval a možno práve preto to raz prerástlo do tohto pompézneho titulu The Best Cycling Artist. Najskôr som to myslel ako jednorázovú recesiu, provokáciu smerom do vlastnej komunity, kde sa medzi výtvarníkmi nadšenie pre šport moc nenosí. Dnes je to môj osobný ucelený každodenný program. Titul zostal ako výzva celému publiku a komunite. Ak ma niekto z profesionálnych umelcov v niektorom roku prekoná, posuniem mu titul a budem mu robiť PR. Možno z toho raz bude Veľká Cena. Každopádne, v tom čo robím v oblasti cyklistiky vidím silné paralely s umeleckými disciplínami ako napríklad staré známe, viackrát prežuté performance, body-art, konceptuálne umenie, apropriácia, telesnosť, ego-art a následne v postprodukcii grafika, objekt alebo fotografia. Jednoducho, koncept, určitý výkon, jeho stopa a postprodukčné spracovanie.

Bytostne sa ma to všetko dotýka, formuje ma to. Disciplína ako napríklad “long distance” alebo kategória “ultramaratón” je z veľkej časti meditatívna záležitosť. Je to tiež filozofia. Nie je to pre každého a vyžaduje si to sústredenie, nadšenie a dlhodobú prípravu. Dramaticky sa tu ohýbajú pojmy ako čas, výkon, telesnosť. Telo je neuveriteľný stroj s obrovskou výdržou. Baví ma učiť sa ako sa obsluhuje. A bicykel, nech to znie akokoľvek komicky, je na poli mechaniky niečo úžasné. Fascinuje ma prekonávať samohybne, bez vonkajšej pomoci čo najväčšie vzdialenosti. Je to iba o tebe, tvojej telesnej a mentálnej výbave, sprevodovanej hliníkovej konštrukcii a o starom známom kolese. Limity sú iba tie, ktoré si sám postavíš.

Pretek NorthCape4000 bol mojim prvým ultramaratónom v živote. Predtým som robil presuny iba nesúťažne. Ale atmosféra preteku, ten vonkajší tlak, publikum, ktoré ťa sleduje a ďalšie aspekty takéhoto typu podujatia ťa prinútia zo seba vyžmýkať oveľa viac ako pri cyklovýlete. A mňa začalo zaujímať, čo je to “viac”.

Štart bol v talianskej Florencii a cieľ za polárnym kruhom v bode North Cape. 4000 km čistého masochizmu. Z 50 štartujúcich prišlo do cieľa 40, ja som bol 21. Trvalo mi to 15 dní, 10 hodín a 42 minút. Priemerná denná vzdialenosť, ktorú som ťahal bola 260 km. No nie je to úžasné?

Každý takýto pretek je finančne náročný a bez úspešnej crowdfundingovej kampane by som neodštartoval. Ďakujem preto všetkým, ktorí si kúpili niektoré z mojich diel a tým prispeli. Tí čo nestihli, nezúfajte, aj tento rok bude možnosť 🙂 V tomto roku budem štartovať na 3peaks Bike Race, alpskej kopcovačke, ktorá sa ťahá krížom cez Alpy so štartom vo Viedni a cieľom v Nice.

Myslím, že je to dobré. Ak v nejakom mieste dlhodobo funguje zvyklosť organizovať výstavy vizuálneho umenia, existuje aj zvyklosť navštevovať ich. Ak s týmito aktivitami začínaš niekde, kde to doteraz ľudia nezažili, musíš to dobre odkomunikovať a byť trpezlivý. Netreba čakať, že ti v priebehu prvého roka bude celá dedina alebo sídlisko tlieskať a nosiť ťa na rukách. Je jedno či je to Slovensko alebo akékoľvek zahraničie. Podľa mňa je to vždy lokálna záležitosť a záleží ako komunikuje organizátor s potenciálnym publikom. Umenie vie síce niekedy byť dosť kritické, ale v zásade nehryzie. Je to umenie. Pre drvivú väčšinu ľudí tu aj vonku je to voľnočasová aktivita.

Umenie má takú hodnotu, akú mu dáš ty sám. Jeho význam je obrovský, život nie je iba chodiť do práce a robiť deti. Citeľné by to bolo až keby umelecké aktivity zmizli zo sveta. To sa stáva počas vojny alebo totalitného režimu vládnutia. Vplyv umenia na vývoj spoločenskej situácie? Áno, existujú aj také projekty.

Umenie je nám na to, aby sme žili ako ľudia, rozvíjali myslenie, napredovali, lebo stále je kam sa posúvať. Keď sa spýtam svojho psa, čo si myslí o umení, odpoveď je jasná: “Daj mi niečo najesť.” Prečo mi to pripomína suseda, ktorý na tú istú otázku odpovedá: “Keby si radšej chodil do roboty.”?!

Ako som už spomenul, v lete budem štartovať na ultramaratóne 3peaks Bike Race. V pláne mám ešte jeden štart, ale to dnes ešte nie je potvrdené. Bude závisieť hlavne od financií a úspešnosti crowdfundingovej kampane. Začiatkom leta by som mal mať samostatnú výstavu v trenčianskej Novej Vlne, koncom roka otvorím nový ateliér a výstavný priestor v Banskej Bystrici. Moje aktivity, ktoré sú často dosť spontánne je možné sledovať na mojom webe alebo Facebooku.

Viac z tvorby Jána Kostu nájdete na: https://kostaablog.wordpress.com/

ROMAN JEDINÁK

22

foto:Roman Jedinák

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

24

foto: Roman Jedinák

foto: Roman Jedinák

Prečo sa venujete práve fotografovaniu prírody a detailov?

Fotky prírody sa zväčša stanú hlavným námetom začínajúcich fotografov. K fotografovaniu prírody patria prechádzky, objavovanie, sledovanie prírodných premien a relax. Myslím, že toto su dôvody prečo stále rád fotím prírodu.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Roman Jedinák foto

foto: Roman Jedinák

roman jedinák foto

foto: Under the shadows of gaints

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Máte víziu akým smerom by sa ďalej mala uberať Vaša tvorba?

Nemám presnú predstavu o tom ako to bude v budúcnosti. Môžem len povedať, že dnes večer mám v pláne fotenie.

foto: Roman Jedinák

foto: Roman Jedinák

Kde môžeme vidieť Vaše fotografie?

Doposiaľ som vystavoval len raz. Ďalšiu výstavu by som chcel urobiť budúci rok. Moju tvorbu je možné vidieť na mojom “súkromnom” profile Facebooku. Prírodné motívy zdieľam na Instagrame pod menom “romanje” a niekoľko portrétov na účte pod menom “jedinakroman”.

Produkty od Romana

Ak by ste chceli mať niečo od Romana u Vás doma, vyrobili sme dva exluzívne produkty, ktoré nájdete v našom e-shope po kliknutí na obrázok produktu. Môžete tiež objednať ako digitálne médium v Galérii.

Romanje na Instagrame

Jedinakroman na Instagrame

Roman Jedinák na OnlineGallery

PETER SVOBODA

Dlhé roky ste sa venovali olejomaľbe a grafike. Aká bola Vaša cestu ku fotografii?

Od útleho detstva som žil s fotografiou. Môj otec bol vášnivý fotograf a u nás doma v pivnici zriadil celkom slušne vybavenú čiernu komoru. Už ako 10 ročný som bežne vyvolával čiernobiele filmy aj fotografie. Fotil som na film a diapozitívy.

Melting in the wavy sea

foto: Melting in the wavy sea

Winds over the Torres del Paine

foto: Wind over the Torres del Paine

Radíte sa medzi krajinárov a horských fotografov. Čím Vás uchvátila práve krajina? Prečo ste si vybrali túto oblasť fotografie?

Je to asi v génoch, už od detstva som inklinoval k pohybu v čistom a panenskom horskom prostredí, v lesoch a podnikal som prechody slovenskými hrebeňmi. Tento vzťah sa preniesol aj do mojej fotografickej práce, fotografujem tému, ktorú mám najradšej a viem ju precítiť.

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Vestrahorn

foto: Vestrahorn

Under-the-shadows-of-giants

foto: Under the shadows of gaints

Dôležitým prvkom na Vašich fotografiách je človek. Okrem kompozičného významu je pre vás človek v krajine aj určitým symbolom?

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

foto: Fitz Roy

foto: Discussion

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

foto: Just a silence

foto: In the ice cave

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR / Autor : Mirka Sliacka

Prezrite si galériu všetkých obrázkov >>>

www.petersvobodaphotography.com

Ján Kostaa

The Best Cycling Artist

Ako by si ty sám definoval svoju tvorbu? Čo ju charakterizuje a akým témam sa prevažne venuješ?

V rámci tvojej tvorby sa stretávame s rôznymi spôsobmi interpretácie. Ako sám píšeš: “Prioritou je idea”. Dôležitejší je teda obsah než forma? Akým spôsobom vyberáš formu interpretácie myšlienky, nápadu, ktoré chceš vyjadriť?

Okrem vlastnej tvorby sa venuješ aj organizovaniu viacerých projektov. Medzi inými A7rooms, v ktorom poskytujete umelcom z celého sveta priestor a podporu na kreatívnu tvorbu. Kto všetko na tomto projekte spolupracuje a ako táto myšlienka vznikla?

Vystavuješ po celej Európe, podporuješ umelecké aktivity vo svojom okolí. Aký je záujem laickej verejnosti o tieto formy umeleckej tvorby? (Slovensko vs. zahraničie)

Sú ľudia ochotní a schopní vnímať hodnotu umenia a jeho význam v dnešnej spoločnosti? Aký má podľa tvojho názoru umenie vplyv na vývoj spoločenskej situácie? Alebo všeobecnejšie, na čo je nám vlastne umenie?

Aké projekty alebo performance chystáš do najbližšej budúcnosti (rok 2018)? Kde môžu naši čitatelia v súčasnosti vidieť tvoje diela?