Uverejnené

FOTOFEST 2023 – reportáž

Fotofest 2023

Prvý zvolenský fotofestival máme úspešne za sebou. Pod mottom „Prevedieme vás svetom fotografie“, sme návštevníkom ponúkli zaujímavé fakty z histórie fotografie, workshop kyanotypie a analógovej fotografie, ale tiež diskusiu so súčasnými autormi a nemôžeme zabudnúť na fotografickú vernisáž zvolenského umeleckého zoskupenia. Naša vďaka za to, že festival sa mohol uskutočniť patrí donorom: Nadácii SPP a Fondu na podporu umenia. Nesmieme však opomenúť ani vedenie Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene, ktorá nám poskytla svoje priestory počas daždivej soboty, Rozkvet Gallery, ktorí nám zapožičali stojany na výstavu fotografií, našich dobrovoľníkov, ktorí pomáhali pri organizácii festivalu, lektorov, autorov, ktorí si našli čas a prišli o fotke diskutovať a samozrejme aj vás, návštevníkov, ktorí ste prišli podporiť festival svojou účasťou.

Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene

Fotofestival 2023/ Mária Magdaléna

Workshopy

V priestoroch Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra sa od 10:00 hodiny konal workshop kyanotypie. Je to historická technika tvorby fotografií pomocou fotocitlivého materiálu, v tomto prípade emulzie nanesenej na akvarelový papier, a prikladania rastliniek, listov a iných prírodnín. K “vyvolaniu” takejto fotky nám stačí len slnečné žiarenie. Keďže nám v sobotu počasie neprialo, nahradili sme slnko UV lampou. Výsledkom bol tmavomodrý (cyan, od toho je odvodený názov) obrázok, na ktorom sú rastlinky zobrazené inverzne, teda biele. Táto technika tvorby fotografie oslovila hlavne deti a mladšie ročníky. Pod vedením našej lektorky Andrei Lakovej, to hravo zvládli aj tí najmladší. Účastníci si nadšene odnášali svoje výtvory domov.
Od 13:00 sa návštevníci mohli hneď pri vstupe do knižnice oboznámiť s tvorbou Jollylook, nadšencov, ktorých spája nielen láska k fotografii, ale aj vášeň pre tvorbu, a ako sami hovoria: “Zachytávanie magických okamihov z bežného ľudského života”. Jollylook predstavili účastníkom fotografické skladačky, vzhľadom pripomínajúce historické fotoaparáty, ktoré však fungujú na filmy instax formátu. Fotografia tak bez veľkej námahy vznikne do niekoľkých minút. Veľkou výhodou týchto fotoaparátov je ich názornosť, veľmi jednoduché pochopenie základného princípu vzniku fotky a dobrého nastavenie samotného prístroja. Od tejto formy fotenia už nie je ďaleko k analógu, ktorému sme sa venovali v Divarte. Expozícia k analógovej fotografii bola prístupná počas celého dňa, od 10:00 do 16:00. Okrem historických, ale aj modernejších fotografických prístrojov, tak mohli účastníci absolvovať krátky kvíz zameraný na zaujímavosti z oblasti filmovej fotky a histórie jej vývoja.

Jollylook

Jollylook/ Andrea Laková/ OZ K.U.S.

Diskusia

Hlavná časť programu, diskusia s vystavujúcimi autormi Borisom Némethom a Rudolfom Baranovičom, sa uskutočnila v novozrekonštruovaných priestoroch študovne. Boris Németh predstavil sériu portrétov s názvom Nositelia, ktorá zachytáva ľudí, istým spôsobom zanechávajúcich svoju stopu v kultúre našej krajiny. Fotografie Rudolfa Baranoviča zachytávajú rušný život Londýna so svojou typickou atmosférou pubov, kontrastu historickej a modernej architektúry a neopakovateľných momentov bežného života.
Diskusia sa viedla v duchu tradičných tém ako napr.: ako sa samotní autori dostali k fotke, kde nachádzajú inšpiráciu či predstavenia ich súčasnej tvorby. Dotkli sme sa však aj filozofickejších a aktuálnych tém akými sú hodnota a kvalita fotografie, fotografické trendy, veľmi dôležitá a hlavne v streetfotografii diskutovaná téma etiky a slušnosti vo fotke, a tiež aktuálna téma AI a jej využitie vo fotografii či prípadne ohrozenie klasickej tvorby.

Foto: Boris Németh/ Rudolf Baranovič / Robert Ragan

Večerný program

V Dome Kultúry ŽSR sa večer predstavili zvolenské metalové kapely: Ruineum, Demonic Eyed, Raznutra a Brain Dealers. Okrem hudby sa večer niesol aj v znamení projektu Mária Magdaléna od umeleckého zoskupenia Sick Minded Cult, ktorí predstavili nielen fotografickú časť projektu, ale odpremiérovali aj videoklip s rovnakým námetom pre skladbu Inkvizícia od kapely Demonic Eyed. Dom Kultúry otvoril svoje brány pre fanúšikov o 19:30 a krátko nato už praskal vo švíkoch. Prekvapujúco vysoká návštevnosť všetkých vekových skupín a to, že ľudia ostali až do neskorých nočných hodín, nám potvrdili nielen to, že Zvolen je ešte stále baštou metalu, ale aj naše presvedčenie, že umenie ľudí spája, otvára nové možnosti pohľadu na svet. V každom z nás drieme tvorivá bytosť, ktorá má z času na čas potrebu sebavyjdriť sa.

Ďakujeme všetkým zúčastneným a tešíme sa na ďalšie podobné akcie.

Sick Minded Cult

Demonic Eyed/ Raznutra/ Ruineum/ Brain Dealers/ Sick Minded Cult





Uverejnené

FOTOFEST 2023

Pozvánka

Pozývame Vás na prvý zvolenský Fotofestival, ktorého nultý ročník sa uskutoční 23. septembra 2023 vo Zvolene. Festival vznikol pod záštitou OZ K.U.S., spoločnosti Divart a umeleckého projektu Sick Minded Cult. Akcia je podporená z grantových programov Nadácie SPP a Fondu na podporu umenia. Fotofestival sa bude odohrávať na 3 miestach v rámci mesta Zvolen: park Ľ. Štúra (vedľa Europa SC), Divart (tlačiareň fotografií a fotoštúdio, Dukelských hrdinov 20) a Dom Kultúry ŽSR. Celý program festivalu, okrem večerných koncertov, je prístupný návštevníkom zdarma. 
“Prevedieme vás svetom fotografie” je hlavnou myšlienkou a mottom festivalu. Našim cieľom je ukázať všetkým návštevníkom fascinujúci svet fotografie od jej vzniku až po súčasnosť. Čaká vás ukážka historických spôsobov tvorby fotky, ktorú si aj sami môžete vyskúšať. Súčasťou festivalu je aj výstava súčasných autorov a diskusia k ich tvorbe. Pripravili sme program, ktorý ulahodí každému bez ohľadu veku či znalosti fotografickej tématiky.  

park Ľ. Štúra (vedľa Europa SC)

Fotofestival 2023/ Mária Magdaléna

Na čo sa môžete tešiť?

Otvorenie festivalu prebehne v parku Ľ. Štúra o 10:00h. Prístupná bude výstava fotografov Rudolfa Baranoviča a Borisa Németha a pre mladšie ročníky, ale nielen pre ne, aj workshop kyanotypie. Je to historická technika tvorby fotografií pomocou fotocitlivého materiálu, v tomto prípade emulzie nanesenej na akvarelový papier, a prikladania rastliniek listov a iných prírodnín. K “vyvolaniu” takejto fotky nám stačí len slnečné žiarenie. Výsledkom je tmavomodrý (cyan, od toho je odvodený názov) obrázok, na ktorom sú rastlinky zobrazené inverzne, teda biele.
V rámci sprievodného programu sa môžete od 13:00 tešiť aj na The Jollylook. Sú to fotografický nadšenci, ktorých spája nielen láska k fotografii, ale aj vášeň pre tvorbu, a ako sami hovoria: “Zachytávanie magických okamihov z bežného ľudského života”. Fotoaparáty, ktoré pri tvorbe využívajú sú napriek svojmu historickému vzhľadu veľmi moderné, využívajú technológiu tlače na instax formát. 
Počas celého dňa, od 10:00 do 16:00, bude v Divarte prístupná expozícia k analógovej fotografii. Okrem historických, ale aj modernejších fotografických prístrojov, si budete môcť spraviť krátky kvíz zameraný na zaujímavosti z oblasti filmovej fotky a historie jej vývoja. Po celý čas vám budú k dispozícii odborní pracovníci, ktorí ochotne zodpovedia všetky vaše otázky. 

Jollylook/ Andrea Laková/ OZ K.U.S.

Na koho sa môžete tešiť?

V poobedňajších hodinách sa môžete tešiť na stretnutie s autormi výstavy a na moderovanú diskusiu. Rudolf Baranovič a Boris Németh nám porozprávajú o svojej tvorbe, o tom čo ich inšpiruje a aké fotografické témy ich momentálne oslovujú. 
Rudolf Baranovič je fotograf, ktorého tvorbe dominuje pouličná, reportážna, a koncertná  fotka. Známy je sériou nezameniteľných čiernobielych fotografií z ulíc Bratislavy. Do svojich kompozícií zasadzuje príbeh a zaujímavé momenty. Na festivale budete mať možnosť vidieť jeho fotografie zachytávajúce atmosféru ulíc Londýna.
Boris Németh študoval fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na ktorej v roku 2011 ukončil doktorandské štúdium. V súčasnosti na škole pôsobí ako externý pedagóg reportážnej fotografie. Od roku 2006 je fotografom v časopise .týždeň. Na festivale budete mať možnosť vidieť jeho sériu portrétov s názvom Nositelia. Séria fotografií zachytáva ľudí, ktorí istým spôsobom zanechávajú svoju stopu v kultúre našej krajiny.

Foto: Boris Németh/ Rudolf Baranovič

Večerný program

Večerný program bude patriť metalovej hudbe a projektu Sick Minded Cult, ktorý predstaví najnovšiu sériu fotografií s názvom Mária Magdaléna. Sick Minded Cult je umelecké zoskupenie, ktoré ako médium sebavyjadrenia využíva fotografiu, video a v poslednom období aj módny dizajn. Jeho traja členovia vám okrem fotiek predstavia aj klip ku skladbe Demonic Eyed s názvom Inkvizícia, ktorý vznikol na motívy príbehu Márie Magdalény. Môžete sa tešiť na plnohodnotný večer plný umenia a hudby.
Okrem fotiek uvidíte v Dome Kultúry ŽSR aj kapely: Demonic Eyed, Ruineum, Raznutra a Brain Dealers. Lístok na koncerty si môžete zakúpiť TU.

Sick Minded Cult

Demonic Eyed/ Raznutra/ Ruineum/ Brain Dealers

Veríme, že vás program osloví a vidíme sa v sobotu 23.9. na Fotofestivale vo Zvolene.



Uverejnené

Vivian Maier

V roku 2007 kúpil John Maloof, mladý zberateľ fotografií, 3000 negatívov a neznámy počet nevyvolaných filmov v dražbe za 380 dolárov. Keď Maloof začal filmy vyvolávať, zistil že ich hodnota je oveľa vyššia ako predpokladal. Rozhodol sa preto vyhľadať pôvodnú majiteľku neuveriteľných záberov. Zistiť kto je ich skutočným autorom nebolo však tak jednoduché akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ich autorka si prenajala sklad pod falošným menom a Maloof až pri náhodnom nájdení mena Vivian Maier na jednej s obálok s negatívmi, zistil jej skutočnú totožnosť. 

Kto je Vivian Maier?

Vivian Maier (1926 – 2009) bola americká street fotografka narodená v New York City. Svojej vášni, dokumentovaniu sveta okolo seba, sa venovala celý dospelý život, a vytvorila tak jednu z najfascinujúcejších zbierok fotografií zachytávajúcich život americkej spoločnosti v druhej polovici 20.storočia. Napriek tomu, že nafotila celkom až 100 000 negatívov, zachovalo sa po nej viac ako 5 000 historických výtlačkov, stoviek kotúčov filmu, rozhovorov so zvukovými páskami a niekoľko fotoaparátov a kamier, jej práca zostala až do jej smrti v roku 2009 neznáma a nepublikovaná. 

Hoci sa v USA narodila, väčšinu svojho detstva prežila vo Francúzsku. A práve tam okolo roku 1949 vznikli jej prvé fotografie. Prvý fotoaparát, Kodak Brownie, iba s jednou rýchlosťou uzávierky, bez ovládania zaostrenia a bez voliča clony nemohol uspokojiť Vivianinu  túžbu po zachytení príbehov obyčajných ľudí v dostatočnej kvalite. A tak si po návrate do USA, v roku 1951, kúpila dvojokú zrkadlovku Rolleiflex. Nešlo o fotoaparát pre väčšinového užívateľa, vzhľadom na vysokú cenu a málo intuitívny spôsob používania. Na jeden film bolo možné nafotiť dvanásť záberov vo formáte 56x56mm, tzv. 6×6. 

“Spravila som také veľké množstvo záberov, aby som našla svoje miesto vo svete.”

Rolleiflex umožňoval svojim užívateľom komponovať snímky voľným okom, či presnejšie na matnici a vďaka tejto zvláštnosti mohla Vivian Maier nafotiť autoportréty. Tie sa tiahnu jej tvorbou naprieč takmer štyrmi dekádami ako nitka prepájajúca jej tvorivé obdobia. Odhadnúť správnu expozíciu svojho vlastného odrazu v kontexte medzi skutočnými predmetmi alebo ľuďmi na neustále sa meniacej ulici, nie je jednoduché. Vivian zachytávala svoj portrét v odraze zrkadiel či vo výkladoch obchodov, dokonalá kompozícia, s výnimočne presným zaostrením poukazuje nielen na technické znalosti fotografky. Ale je aj dôkazom je fotografického majstrovstva a toho, že v jej práci nič nebolo náhodné, naopak,  jednotlivé zábery boli dobre premyslené. Práve v tejto oblasti svojej tvorby najviac experimentuje a dosahuje v nej bravúrne výsledky. 

Zázračná opatrovateľka

Vivian s Rolleiflexom na prsiach prečesávala ulice New Yorku, neskôr Chicaga a zdokonaľovala tak svoje umelecké remeslo. Vo svojej tvorbe zachytávala hlavne ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Ako sama hovorila, v bohatých štvrtiach nemožno urobiť toľko fotiek, pretože ľudia sa skrývajú vo svojich drahých domoch a apartmánoch. V obchodných centrách sa zase ľudia pohybovali príliš rýchlo na to, aby ich bolo možné fotografovať. 

Ľudia, ktorých fotila jej boli do istej miery podobní, zrkadlili jej vlastnú osamelosť, opustenosť, zúfalstvo a neschopnosť vymaniť sa svojmu osudu. Jej fotografie tak vypovedajú o silnom prepojením medzi ňou a jej objektami. Vivian nám postupne, po častiach odhaľuje svoj vnútorný svet a fotografovanie je pre ňu často jediným liekom na chorobu života.

Pri bližšom skúmaní jej tvorby si môžeme všimnúť zaujímavý fenomén, zatiaľ čo fotky detí, chudobným, úbohých ľudí na ulici, priam sršia porozumením a ide z nich akási neha a pochopenie, pri  portrétovaní boháčov sledujeme opačný prístup. Tieto fotky sú plné napätia, hnevu až potlačovanej agresivity. Fotografie vyhotovené z až nepríjemnej blízkosti k objektu, majú atmosféru strachu, akoby im fotografka chcela skôr niečo ukradnúť, než ich odfotiť. 

Osamelý génius

Vivian Maier patrí bezpochyby k najlepším street fotografom vôbec. V jej práci je citeľný zmysel pre detail, svetlo a kompozíciu; dokonalé načasovanie; ľudský pohľad; a neúnavná schopnosť neustále fotiť, veľa fotiť a nikdy nezmeškať ani jediný okamih. Kvalita jej tvorby je fascinujúcejšia o to viac, že Vivian nikdy umenie fotografie neštudovala. Jej fotografická tvorba je výrazne ovplyvnená veľkými menami svojej doby. Práce Brassaia a Henriho Cartier-Bressona poznala hlavne zo svojich častých návštev múzeí a galérií. 

“Myslím, že nič nemá trvať večne. Musíme uvoľniť miesto iným ľuďom, je to kolobeh. Nastúpiš, a keď dôjdeš na koniec, musíš dať rovnakú príležitosť ďalším, a tak dookola.“ 

Nezodpovedanou stále zostáva otázka prečo si Vivian celú svoju prácu nechávala pre seba? Prečo nemala potrebu svoju tvorbu ukázať svetu, zdieľať svoje názory vyjadrené obrazom, diskutovať, motivovať seba aj iných a pochybovať o svojej tvorbe v komunite rovnako zmýšľajúcich ľudí? Svojou osamelosťou a uzavretosťou si Vivian vytvorila ochranný štít proti svetu, ktorý pozorne sledovala cez hľadáčik fotoaparátu a ktorého útržky sa nám začali čiastočne odhaľovať až po jej smrti. Jej skutočné dôvody pre nás zostanú už navždy záhadou a my môžeme len polemizovať o tom, že jej najväčšou túžbou bolo žiť v prítomnosti, odpútať sa od minulosti a nemyslieť príliš na budúcnosť. Cvaknutím fotoaparátu zachytiť neopakovateľný, jedinečný moment a potom ho uvrhnúť späť do večného zabudnutia. 

Na záver

Dva roky po jej smrti, v roku 2009, založil John Maloof webovú stránku www.vivianmaier.com a niekoľko jej fotografií uverejnil na portáli Flickr. Práca Vivian Maier si takmer okamžite získala celosvetovú pozornosť laickej aj umeleckej verejnosti. Jej život a dielo boli námetom na knihy a dokumentárne filmy, vrátane filmu Hľadá sa Vivian Maier (Finding Vivian Maier, 2013), ktorý mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte a bol nominovaný na Oscara za najlepší dokumentárny film.

Vivian Maier  – osamelá, tajomná postava – street fotografka, opatrovateľka, vizuálny génius – sa stala predmetom širokého uznania a pozornosti. Od monografií až po celosvetové galerijné výstavy a rozsiahle uvedenie celovečerného filmu, fotografie ohromujúce svojou kvalitou, autentickosťou a čistotou zobrazenia. Maier po sebe zanechala celoživotné dielo hodné našej pozornosti. 

Viac článkov o fotografii, fotografoch a umení nájdete aj na stránke www.sickmindedcult.eu

blog: Mirka Sliacka

Naša ponuka fine art médií.

10.7€

FOMEI Collection Baryta SILK 310. Pravý barytový papier pre farebnú a tónovanú fotografiu.

8.9€

Hlboko matný, nekyslý textúrovaný inkjet papier s podložkou zo 100% bavlny Prosím zvoľte

8.9€

Hladký FineArt papier pre špičkové umelecké reprodukcie Prosím zvoľte si rozmer a

7.6€

Fotografický polomatný inkjet papier prémiovej kvality a vysokej plošnej hmotnosti Prosím

5.4€

Hlboko matný prémiový fotopapier s extra prirodzeným podaním čiernej. Papier pre menej

Uverejnené

Krajina Okamihu 2

Krajina Okamihu 2 je pokračovaním úspešnej krajinárskej výstavy fotografií s rovnakým názvom, ktorú sme uviedli v priestoroch Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene v roku 2017. Sme radi, že vám pod dlhšej odmlke môžeme sprostredkovať tvorbu slovenských krajinárskych fotografov naživo. Krajina nie je jednotvárna nemenná entita. Tá istá krajina je iná v každom jednom okamihu. Vplyvom počasia, ľudskej činnosti či dokonca našej vlastnej nálady sme viac či menej schopní vnímať jej farebnosť, tvary a krásu. A práve zachytenie konkrétneho okamihu, ktorý sa už možno nikdy nezopakuje ženie fotografov v ústrety nečasu a nepohode, no oni už tušia, že výsledok bude stáť za to. Predstavujeme vám tvorbu siedmich slovenských krajinárskych fotografov: Mariana Kurica, Filipa Hrebendu, Adriana Mišiaka, Ľuboša Čerešňáka, Michala Ďurdinu, Jozefa Sádeckého a Gabriela Antala. Prostredníctvom ich fotografií navštívime nielen krásy Slovenska, ale aj talianskych Dolomitov či ďalekého Islandu.

Marian Kuric

Narodil sa v Lučenci. O fotografiu sa začal zaujímať v roku 2011. Ako sám hovorí: “K nadšeniu a túžbe zachytiť pekné momenty z výletov sa pozdejšie pridala chuť zlepšovať sa či už priamo na mieste fotenia, alebo v spracovaní fotografie ako takej. Z hobby fotografie sa tak stalo moje poslanie.” Už niekoľko rokov organizuje fotoexpedície a foto-workshopy, kde odovzdáva svoje skúsenosti a know-how. Je členom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej Republiky (APFSR) a zároveň aj ambasádorom filtrov značky VFFOTO.

foto:Marian Kuric

Filip Hrebenda

Zameriava sa na umeleckú fotografiu krajiny. Pochádza z Revúcej a aj preto neďaleká Muránska planina a Nízke Tatry boli miestom, kde sa jeho vzťah k fotografii začal. Jeho tvorba zožala úspech na miestnych aj medzinárodných súťažiach. Od roku 2020 je členom Asociácie Profesionálnych Fotografov Slovenska (APFSR). Za jeden z jeho najväčších úspechov považuje dvojnásobné prvenstvo v prestížnych súťažiach „Budapest International Foto Awards“ (BIFA) a „Tokyo International Foto Awards“ (TIFA) s fotografiou „Born of Fire“ a to v jednom roku (2021). V roku 2018 otvoril svoj prvý skupinový workshop vo Vysokých Tatrách. Odvtedy už viedol vyše 30 skupinových workshopov a expedícií na Slovensku, v Talianskych alpách a na Islande.

foto: Filip Hrebenda

Adrian Mišiak

Žije v Banskej Bystrici. Poloha rodiska do významnej miery ovplyvnila aj jeho záľuby. Hornaté okolie Banskej Bystrice predurčuje k tomu aby mal človek blízko k prírode. S fotoaparátom sa začalo jeho túlanie po Kremnických vrchoch, Veľkej Fatre, Nízkych Tatrách aj Poľane a to hlavne so zameraním na huby, ich zbieranie, ale aj fotografovanie. Postupne sa dostal aj k foteniu krajiny, a práve krajinárska fotka tvorí v súčasnosti veľkú časť jeho portfólia.

foto: Adrian Mišiak

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016. Ako krajinár – fotograf obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov „svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.“ Rodák zo Zvolena prezentoval svoju tvorbu aj na našej prvej krajinárskej výstave “Krajina okamihu”.

foto: Ľuboš Čerešňák

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016. Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene. Odvtedy precestoval kus sveta a svojím fotoaparátom zachytil horské masívy Himalájí, Dolomitov či sopky Islandu. Na fotosúťaži festivalu dobrodružných filmov Horyzonty 2021 získala jeho fotografia s názvom “Sila” druhé miesto.

foto: Michal Ďurdina

Jozef Sádecký

Pôsobí v Považskej Bystrici ako svadobný a krajinársky fotograf. Spoznávanie slovenskej krajiny je preňho nočným dobrodružstvom. “Skoré výstupy po tme lesom, zima, vietor, dážď a pred sebou jediný cieľ. Zažiť prvé svetlo na vrcholkoch hôr. Stáť nad oblakmi, zachytiť neopakovateľné momenty a atmosféru zobúdzajúcej sa krajiny. Vidieť veci, ktoré trvajú len krátky okamih. Práve to je krásne na krajinárskej fotografii”, ako sám priznáva. V roku 2021 sa zaradil medzi členov Asociácie Profesionálnych Fotografov Slovenska (APFSR). Ako ambasádor spolupracuje s viacerými firmami s fototechnikou. Má za sebou niekoľko autorských výstav. Podarilo sa mu získať rôzne ocenenia na Slovensku aj v zahraničí.

foto: Jozef Sádecký

Gabriel Antal

Fotograf a cestovateľ z Banskej Bystrice, jeho najväčšou vášňou je cestovateľská reportáž a fotenie krajiniek. Miluje magický Island, ale pokoj a peknú kompozíciu rád hľadá aj na Hriňovských lazoch.

foto: Gabriel Antal

Vernisáž k výstave Krajina Okamihu 2 uvedieme 21.4.2022 v priestoroch Divartu. Výstava potrvá do 31.5.2022. Radi vás uvidíme!

FOTO Z VERNISÁŽE

divart_logo_nove
Uverejnené

Karl Blossfeldt Praformy umenia

Dielo Karla Blossfeldta som prvý krát videla na výstave v Dome fotografie v Budapešti (Mai Manó Ház). Detailné fotografie rastlín, ktoré pripomínali tvory z iného sveta, ma ihneď oslovili. A tak po príchode domov som si o ňom vyhľadala viac informácii. Jeho tvorba ma zaujala natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať ďalší fotografický blog.

Karl Blossfeldt vstúpil do dejín fotografie svojimi čiernobielymi fotkami kvetov, rastlín a semien, zachytených s dovtedy nebývalým zväčšením. Blossfeldt netúžil stať sa fotografom, študoval umenie – sochárstvo, mal teda nepopierateľné umelecké nadanie. To neuniklo pozornosti profesora Moritza Meurera. A možno práve preto pri vedeckej výprave do Talianska, Blossfeldtovi pripadla úloha fotografa. Práve počas tejto študijnej cesty môžeme hľadať zárodky jeho záujmu o fotografiu.

Prvé Blossfeldtove snímky rastlín mali slúžiť ako východisko pre umelecký výraz a ako učebná pomôcka pre študentov na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne, kde v tej dobe pôsobil už ako profesor umenia . Na tento účel si vytvoril vlastné fotografické prístroje, ktoré mohol používať so zväčšovacími makro objektívmi. Inšpiráciou mu bola príroda samotná, opakujúce sa vzory nachádzajúce sa v jej textúrach a formách. Blossfeldt kládol silný dôraz na edukatívny význam fotografie, no výsledok ďaleko presiahol prvotný zámer. Dychberúce fotografie ukazujú mimoriadne zvýraznené rytmické formy rastlín a ich častí, a tým im  dávajú nové až exotické vlastnosti. Autor ľudskému oku odhaľuje architektúru rastlín a detailné textúry nespočetného množstva druhov. Blossfeldt pevne veril, že len prostredníctvom podrobného štúdia vnútornej krásy prítomnej v prírodných formách nájde súčasné umenie svoje skutočné smerovanie. A tak pôvodne dokumentačná fotografia, nadobúda nový zmysel, začína byť vnímaná ako esteticky platné dielo.

To, čo urobilo Blossfeldtovu prácu jedinečnou, nebolo len jeho excelentné technické zvládnutie fotografie. Blossfeldt v stovkách neretušovaných ani nijako inak umelecky upravených fotografií rastlín, ukázal tesné spojenie medzi formami vytvorenými človekom a tvarmi vyvinutými prírodou.

Poukazuje tak na skutočnosť, že dekoratívnosť prírodných foriem nie je samoúčelná, práve naopak, je funkčná a práve táto vlastnosť robí rastlinné druhy pre nás tak krásnymi. Dôraz dáva na zretelnosť, vecnosť a presnosť podania – príroda sa stáva novým zdrojom inšpirácie a súčasne aj novým predmetom umeleckej tvorby.

Jeho tvorba sa zaradila medzi diela umeleckej avantgardy s podporou galeristu Karla Nierendorfa, ktorý v roku 1926 vo svojej galérii usporiadal samostatnú prehliadku jeho fotiek spárovaných s africkými sochami a následne vytvoril prvé vydanie Blossdeldtovej monografie Praformy umenia (Urformen der Kunst). Po obrovskom úspechu knihy vydal Blossfeldt v roku 1932 druhý diel svojich rastlinných fotiek s názvom Divuplná záhrada prírody (Wundergarten der Natur). Trilógiu zavŕšil zväzok Zázrak v prírode (Wunder in der Natur, 1942). Blossfeltdovi súčasníci sa o jeho tvorbe vyjadrovali ako o prevratnej s nepredvídateľným budúcim vplyvom na naše ponímanie sveta. Jeho nečakané fotografické úspechy ho zaradili po boku skvelých fotografov Augusta Sandera a Eugèna Atgeta. Blossfeldtova tvorba bola silným impulzom pre  ďalší vývoj fotografického tvaroslovia.

Fotografie Karla Blossfeldta,sú dnes rovnako príťažlivé, ako boli pri prvom predstavení verejnosti približne pred sto rokmi. V roku 2001 bola kniha Praformy umenia zaradená do výberu 101 kníh ako jedna zo základných fotografických kníh dvadsiateho storočia.
Jeho tvorbu si môžete pozrieť prostredníctvom online výstavy michaelhoppengallery.

Karl Blossfeldt neviedol dobrodružný ani fascinujúci život a  nemal ambíciu stať sa fotografom. Veril, že umenie, ale aj sám človek má predobraz v prírode. V jeho tvorbe prevláda vecnosť a účelnosť, no napriek tomu nám otvára nový spôsob náhľadu na svet okolo nás čím predurčuje ďalší vývoj a smerovanie fotografie.

“Ak vám dám do ruky prasličku roľnú, nebudete mať problém z nej spraviť fotografickú zväčšeninu. Ale pozorovať ju, všímať si ju a objavovať jej formy, to je niečo, čoho je schopných len niekoľko z nás”

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené

Josef Sudek

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka