Dielo Karla Blossfeldta som prvý krát videla na výstave v Dome fotografie v Budapešti (Mai Manó Ház). Detailné fotografie rastlín, ktoré pripomínali tvory z iného sveta, ma ihneď oslovili. A tak po príchode domov som si o ňom vyhľadala viac informácii. Jeho tvorba ma zaujala natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať ďalší fotografický blog.

Karl Blossfeldt vstúpil do dejín fotografie svojimi čiernobielymi fotkami kvetov, rastlín a semien, zachytených s dovtedy nebývalým zväčšením. Blossfeldt netúžil stať sa fotografom, študoval umenie – sochárstvo, mal teda nepopierateľné umelecké nadanie. To neuniklo pozornosti profesora Moritza Meurera. A možno práve preto pri vedeckej výprave do Talianska, Blossfeldtovi pripadla úloha fotografa. Práve počas tejto študijnej cesty môžeme hľadať zárodky jeho záujmu o fotografiu.

Prvé Blossfeldtove snímky rastlín mali slúžiť ako východisko pre umelecký výraz a ako učebná pomôcka pre študentov na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne, kde v tej dobe pôsobil už ako profesor umenia . Na tento účel si vytvoril vlastné fotografické prístroje, ktoré mohol používať so zväčšovacími makro objektívmi. Inšpiráciou mu bola príroda samotná, opakujúce sa vzory nachádzajúce sa v jej textúrach a formách. Blossfeldt kládol silný dôraz na edukatívny význam fotografie, no výsledok ďaleko presiahol prvotný zámer. Dychberúce fotografie ukazujú mimoriadne zvýraznené rytmické formy rastlín a ich častí, a tým im  dávajú nové až exotické vlastnosti. Autor ľudskému oku odhaľuje architektúru rastlín a detailné textúry nespočetného množstva druhov. Blossfeldt pevne veril, že len prostredníctvom podrobného štúdia vnútornej krásy prítomnej v prírodných formách nájde súčasné umenie svoje skutočné smerovanie. A tak pôvodne dokumentačná fotografia, nadobúda nový zmysel, začína byť vnímaná ako esteticky platné dielo.

To, čo urobilo Blossfeldtovu prácu jedinečnou, nebolo len jeho excelentné technické zvládnutie fotografie. Blossfeldt v stovkách neretušovaných ani nijako inak umelecky upravených fotografií rastlín, ukázal tesné spojenie medzi formami vytvorenými človekom a tvarmi vyvinutými prírodou.

Poukazuje tak na skutočnosť, že dekoratívnosť prírodných foriem nie je samoúčelná, práve naopak, je funkčná a práve táto vlastnosť robí rastlinné druhy pre nás tak krásnymi. Dôraz dáva na zretelnosť, vecnosť a presnosť podania – príroda sa stáva novým zdrojom inšpirácie a súčasne aj novým predmetom umeleckej tvorby.

Jeho tvorba sa zaradila medzi diela umeleckej avantgardy s podporou galeristu Karla Nierendorfa, ktorý v roku 1926 vo svojej galérii usporiadal samostatnú prehliadku jeho fotiek spárovaných s africkými sochami a následne vytvoril prvé vydanie Blossdeldtovej monografie Praformy umenia (Urformen der Kunst). Po obrovskom úspechu knihy vydal Blossfeldt v roku 1932 druhý diel svojich rastlinných fotiek s názvom Divuplná záhrada prírody (Wundergarten der Natur). Trilógiu zavŕšil zväzok Zázrak v prírode (Wunder in der Natur, 1942). Blossfeltdovi súčasníci sa o jeho tvorbe vyjadrovali ako o prevratnej s nepredvídateľným budúcim vplyvom na naše ponímanie sveta. Jeho nečakané fotografické úspechy ho zaradili po boku skvelých fotografov Augusta Sandera a Eugèna Atgeta. Blossfeldtova tvorba bola silným impulzom pre  ďalší vývoj fotografického tvaroslovia.

Fotografie Karla Blossfeldta,sú dnes rovnako príťažlivé, ako boli pri prvom predstavení verejnosti približne pred sto rokmi. V roku 2001 bola kniha Praformy umenia zaradená do výberu 101 kníh ako jedna zo základných fotografických kníh dvadsiateho storočia.
Jeho tvorbu si môžete pozrieť prostredníctvom online výstavy michaelhoppengallery.

Karl Blossfeldt neviedol dobrodružný ani fascinujúci život a  nemal ambíciu stať sa fotografom. Veril, že umenie, ale aj sám človek má predobraz v prírode. V jeho tvorbe prevláda vecnosť a účelnosť, no napriek tomu nám otvára nový spôsob náhľadu na svet okolo nás čím predurčuje ďalší vývoj a smerovanie fotografie.

“Ak vám dám do ruky prasličku roľnú, nebudete mať problém z nej spraviť fotografickú zväčšeninu. Ale pozorovať ju, všímať si ju a objavovať jej formy, to je niečo, čoho je schopných len niekoľko z nás”

blog : Mirka Sliacka

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka