Výstava O Krajine je zameraná nielen na prírodné krásy našej Zeme, ale hlavne na ich majestátnosť, no zároveň krehkosť. Už v poradí druhú výstavu krajinárskych fotografií sme sa rozhodli usporiadať práve v období, keď stále viac celý svet diskutuje o potrebe ochrany krajiny a dopadoch klimatických zmien. My, ľudia dokážeme svojou činnosťou krajinu obohatiť, ale do veľkej miery ju už dlhodobo poškodzujeme. Niektoré z týchto zmien, to už dnes vieme, sú nezvratné. A práve fotografiami, ktoré vám predstavujeme, chceme poukázať na dôležitosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti za to, či tieto krásy budú mať možnosť obdivovať aj ďalšie generácie. Krajina je priestor nášho bytia. Od nepamäti určovala vývoj našej existencie a dnes máme my významný vplyv na to, ako bude vyzerať krajina budúcnosti.

Dušan Dobák

Krajinárskej fotke sa venuje 5 rokov. Dlhodobo žije a pracuje v zahraničí, no pri návrate na Slovensko vždy rád zavíta do Tatier. Okrem vysokohorských štítov ho však láka aj vertikálne menej členitý terén. Rodák zo Zvolenskej Slatiny rád zachytáva mierne kopcovité lúky za dedinou: „Pri západe slnka či pri búrkach v okolí je to ideálne vyvýšené miesto na zachytenie posledných slnečných lúčov na okolitých kopcoch či bleskov udierajúcich z prechádzajúcich búrkových mračien.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý?

V čase kúpy môjho prvého fotoaparátu som mal na pláne hneď niekoľko zahraničných výletov. Myslím, že pri tom najpamätnejšom ma moje kroky viedli do Švajčiarska, v ktorom mi bolo umožnené vidieť a zachytiť monumentálnosť Álp, pri prekonávaní rôznych horských priechodov. Keďže fotografie zachytávajúce rozmernosť krajiny navôkol sú doposiaľ jedny z mojich najobľúbenejších, určite to bola fotografia z tamojšieho prechodu Grimsel Pass zobrazujúca kľukatú cestu vedúcu po okraji hory nadol, až k čiastočne hmlou zahalenému jazeru Grimselsee.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska, pozitívne či negatívne)?

Čo sa týka Tatier, bude to hlavne budovanie nových komplexov ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú nič pozitívne z environmentálneho hľadiska. O ničom pozitívnom sa nedá hovoriť ani v prípade zväčšujúceho sa smetiska nad obcou Zvolenská Slatina, od ktorého musím neraz odkláňať zrak pri pohľade na západ slnka. K tomu sa pripája prípadná výstavba diaľnice, ktorá momentálne končí neďaleko tejto lokácie, a ktorá nepochybne zmení túto oblasť ešte viac.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

Úprimne, ako ľudí pribúda, určite sa odohrajú prípady v štýle odhodených odpadkov, či vyplašenej zvery, no toho času nebadám nejak akútne zvýšený výskyt týchto neduhov a len dúfam, že disciplína ľudí, ktorí sa radi oddávajú spoznávaniu hôr, ostane aspoň na takej úrovni aká je dnes.

Predstavené Fotografie

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016, v poslednej dobe fotí hlavne horskú fotku. Obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov „svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý a kam sa odvtedy posunula tvoja tvorba?

Prvá fotka ktorá sa mi páčila som spravil na jeseň 2016 na Pustom hrade. Jesenná inverzia, krvavá obloha, farebne stromy. Vtedy som preferoval sýte farbičky na fotkách. Keď sa na to spätne pozriem, tak už to dávno neplatí. Dnes majú moje fotky reálnejšie farby.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách?

Turistika je čím ďalej tým populárnejšia takže pribúda aj počet návštevníkom. S tým je spojená aj masová výstavba hotelov napr. v Demänovskej doline, ktorú developeri premenili na jedno veľké stavenisko.
Ďalej je to vyhliadková veža na Štrbskom plese, ktorá tam, podľa môjho názoru,  nemá vôbec čo hľadať. Rúbanie stromov v národnych parkoch – Nizke Tatry, Vratna dolina, je tiež významným negatívnym vplyvom človeka na prírodu.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V Tatrách chýbajú najmä toalety popri turistických chodníkoch. Cesta zo Štrbského na Popradské pleso je obsypaná servítkami z každej strany. To je veľmi zlá vizitka pre naše hory.

Letná sezóna je spojená s problémami s parkovaním, prepchatými cestami, plnými turistickým chodníkmi a celoročne aj obsadenosťou vysokohorských chát.

Predstavené Fotografie

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016.  Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene.

Máš oblasti, ktoré sú pre fotku tvoje obľúbené a chodievaš tam pravidelne?

Keďže mám rád hory, tak mojím najobľúbenejším miestom pre fotografiu sú Vysoké Tatry… V zahraničí napr. Talianske Dolomity.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska)?

V niektorých lokalitách určite dochádza k odlesňovaniu…

Pociťuješ pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V horách som väčšinou okolo západov, východov Slnka, prípadne v noci, vtedy tu moc turistov nie je :).

Predstavené Fotografie

Výstava sa kôli pandemickej situácii nakoniec nekonala a uskutoční sa po zlepšení situácie.

Výstava a jej organizácia bola podporená z fondov Európskej Únie

V septembri tohto roka sme v klube Wake up vo Zvolene usporiadali výstavu fotografií Ruda Baranoviča pod názvom “Vo svojom živle”. Séria 20 fotografií zachytáva počasie, jeho vrtochy v uliciach Bratislavy. Od lejakov cez búrky, sneženie s nepríjemným vetrom až po hmlisté rána, kedy vám zima lezie až pod nechty. Rudolf Baranovič je fotograf, ktorého tvorbe dominuje street, reportážna, koncertná a dokumentárna fotka. Zviditeľnil sa čiernobielymi fotografiami z ulíc, najmä svojho rodného mesta Bratislava, ale aj z iných miest Slovenska, ktoré navštívil

Ako si sa dostal k fotografií? Pamätáš si ešte na svoju prvú fotku?

Dobrá otázka. Veru neviem si spomenúť čo som odfotil ako prvé, boli to všetko bežné fotografie, aké už každý raz odfotil, ale fotografia ma vždy priťahovala. Či už to bolo cez pohľadnice, ktoré som v detstve zbieral, alebo ma fascinoval filmový fotoaparát, ktorý mal otec odložený v sekretári a mal som zakázané ho chytať. Ale trvalo roky, než som sa dostal k fotografovaniu v takom zmysle, ako ho vnímam teraz. K fotke ma výrazne pritiahlo zamestnanie, pretože som mal prístup k najnovším fotoaparátom. No a to už bol len krok k tomu, že som cítil potrebu nielen pracovať, ale aj tvoriť. Tvoriť niečo,čo ma naplní a čo spraví niekomu radosť.

Spomínaš si na svoju prvú dobrú fotku? Je nejaká fotka, ku ktorej sa stále rád vraciaš?

Túto fotografiu, ktorú málokedy ukazujem, som odfotil v júni 2010. To už vo mne bublalo to, že nechcem len stlačiť spúšť, aby som odfotil, kde som bol a čo som videl. Chcel som dať fotografii formou aj obsahom niečo zo seba, akoby svoju výpoveď.

Áno, mám jednu fotografiu, ku ktorej sa veľmi rád vraciam. Je to už jedna z tých, ktorú považujem za obsahovo a aj technicky veľmi dobrú. Bola už aj na mestskej výstave a každému hneď utkvie v pamäti. Mám ju veľmi rád kvôli obsahu, kvôli tej bezprostrednosti a emócií ľudí na fotke.

Čo si všimneš na fotke ako prvé, čo jej nesmie chýbať? Kde je pre teba hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou?

Porovnám to s hudobným nástrojom alebo kapelou. Hneď si všimnene, či je nástroj dobre naladený alebo hrá falošne, či je kapela dobre zohratá alebo sa ešte hľadajú. To je tá technická časť. Zároveň podľa toho čo nás baví, čo nás oslovuje, v čom sme vzdelaní, podľa toho počúvame hudbu, vyberáme si z toho spektra žánrov to, čo nám uchu a duši lahodí. A tak vnímam aj fotografiu, po technickej stránke nebazírujem na tom, aby fotka bola technicky dokonalá, čiže ostrá a plná detailov a bez šumu, ale aby sa v nej dalo čítať ako v knihe. Čiže kompozícia by mala byť taká, aby všetko na fotke do seba logicky zapadalo a aby sa nič navzájom nerušilo, prípadne, aby nosnú myšlienku neprehlušila obsahovo – doplnková časť. No a obsahovo ma musí žáner a samotná myšlienka, ktorú autor dostal do fotografie osloviť. Tak ako hudba. Cítim v tom paralelu. Hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou ? To j veľmi subjektívne aj práve kvôli tomu čo som popísal. Nevzdelanému alebo nedostatočne vzdelanému divákovi stačí aby fotografia bola pekná. A super preňho je, ak zaujme hneď na prvý moment. Vzdelaný, skúsený divák hľadá niečo viac, skúma čo dal fotografii zo seba autor, ide do hĺbky a má rád, ak fotografia je taká na skúmanie, na pozastavenie sa. Opäť tam vnímam paralelu k hudbe. Každý hudobný smer má svojich priaznivcov, ale aj odporcov. A tak je to aj v poriadku.

Aké ocenenie za tvoje fotky ťa najviac potešilo?

Ajeje. Ocenenie je zradná vec. Môže ťa uspokojiť, že si už na vrchole, zdvihne ti ego, opantá ťa. Podvedome každý, čiže aj ja, ocení uznanie, ale nie za každú cenu. Dokonca som zistil, že keď sa zapojím do súťaže, tak ma to skôr rozptyľuje, respektíve rozladí. Nesústredím sa potom na svoju prácu (fotografovanie), ale čakám či nepríde to uznanie. Preto radšej na sebe neustále pracujem.

Čo by si robil keby si nefotil?

Viac by som čítal, viac by som sa venoval turistike, rodine… A hudbe.

Kto zo slovenských autorov je tvojím vzorom?

Uff, tak toto by bolo nadlho. A bol by to siahodlhý zoznam autorov rôznych žánrov a určite by som aj niekoho sklamal, že som ho nespomenul. Máme na Slovensku veľmi veľa dobrých fotografov, to viem jednoznačne potvrdiť. Z tých čo už nežijú, pár mien môžem spomenúť: Tibor Huszár, Karol Kállay, Karol Plicka, Dezider Hoffman, Martin Martinček, Milan Rastislav Štefánik.

Čo by si poradil človeku, ktorý sa chce venovať fotke? Čím začať ?

Okamžite zobrať do ruky fotoaparát a fotiť, fotiť, fotiť. Dnes digitálna doba umožňuje fotiť koľko len chcete bez nákladov. To treba využiť na maximum. No a popritom v druhej línii sa vzdelávať a porovnávať svoju tvorbu (začiatočnícku myslím) s autormi, ktorých rešpektujem a majú cit pre kompozíciu a dobrý obsah. Vzdelávať sa čítaním literatúry o fotografii. Ja milujem napríklad knihu Fotografické videnie a zobrazovanie alebo aj Príbeh fotografie. Samozrejme mám rád autorské knihy, našich aj svetových autorov. Dá sa v nich nájsť množstvo inšpirácie pre svoj posun. Dôležité je tiež diskutovať s fotografmi o fotografii.

Čo hovoríš na výstavu vo Wake upe?

Nuž v prvom rade veľké poďakovanie Mirke Sliackej a galérii Divart, že ma oslovili a dali mi príležitosť ukázať svoju tvorbu ľuďom vo Zvolene. Sú to krasne klubové priestory, kde bývajú výborné koncerty a aj výstavy autorov s veľmi zaujímavou tvorbou. Je to pre mňa česť, že som mohol tam vystavovať vďaka Vám. Bol to pre mňa zážitok.

Ďakujeme za rozhovor.

Blog : Mirka Sliacka

KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.

V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.

Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.

Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.

V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.

Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.

Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.

Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.

Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Video z výstavy nájdete TU

Pokračovať v čítaní: Krajina Okamihu 2018