Kategória: jsonko

Uverejnené od

AKO NA PORTRÉT

atelier_moment

Na fotenie je dôležité sa pripraviť po technickej, ale aj po obsahovej stránke. Obzvlášť pri portrétoch, či už svadobných, rodinných a i., môže krátky rozhovor, ešte pred samotným fotením, prelomiť ľady a vytvoriť inšpiratívnu a príjemnú atmosféru. Komunikácia je veľmi podstatná pre vytvorenie fotografií, s ktorými budú obe strany, vy aj klient, spokojné. Príprava pred fotením by mala byť preto samozrejmosťou, ale nielen na strane fotografa. Váš klient by mal vedieť aké oblečenie, make-up či rekvizity si má na fotenie priniesť.

Pozrime sa na to, čo je potrebné vedieť pred fotením a ako sa naň pripraviť.

Neviem čo chcem, viem čo nechcem

Hneď prvý bod je najdôležitejší. Mnoho zákazníkov už pri prvom stretnutí vie čo chce a prichádzajú s konkrétnou predstavou o fotografiách. Niektorí z nich nemajú žiadnu alebo len hrubú predstavu o tom, ako by výsledné fotky mali vyzerať. V tomto prípade môžete na to, aké fotky by potešili vašich klientov prísť spoločne s nimi. Pred osobným stretnutím sa dohodnite, aby si vyhľadali na internete typ fotografií, o ktoré majú záujem (rodinné, fotografie detí, svadobné a pod.). A nech si vyberú tie, ktoré najviac zodpovedajú ich osobnému vkusu a štýlu. Viete sa od nich dobre odraziť a vytvoriť tak výsledok, ktorý sa bude čo najviac približovať predstave vašich klientov.

Nájdite spoločnú reč a vytvorte tak dokonalý výsledok.

Nech to má štýl

Téma, teda to či budete fotiť svadobné, rodinné, firemné alebo iné fotky, ovplyvňuje výber lokality, oblečenia a rekvizít. Od témy sa teda odvíja množstvo podstatných detailov, ktoré majú veľký vplyv na výsledné fotky. Fotografie pre firemný web budú mať viac formálny charakter ako portréty do rodinného albumu. Fotografie pre web sa zvyčajne fotia na bielom alebo jednofarebnom pozadí bez rušivých prvkov. Rodinné fotenia sú naopak zaujímavejšie v prostredí, ktoré pôsobí menej formálne a je v ňom veľa “mäkkých” doplnkov. Pre tento typ fotenia sa často využívajú prírodné lokality v závislosti od počasia a ročného obdobia.

Oblečenie je dôležité prispôsobiť účelu na aký chcete fotky neskôr využívať, ale tiež povahe klientov. Je dôležité, aby sa cítili pohodlne a prirodzene. Veľkú úlohu tu zohráva farebnosť, zladenie jednotlivých kúskov podľa prostredia, v ktorom chcete fotiť (môžete ísť do kontrastných farieb alebo ostať v odtieňoch jednej farebnej škály). Neodporúča sa oblečenie s pásikavým vzorom, ktoré na fotke vytvára neželané efekty. Je dobré si pripraviť viacero variánt oblečenia, ktoré si zoberiete so sebou a viete ich pohodlne kombinovať. Veľmi podstatné sú aj doplnky, či už zaujímavé šperky, hodinky, klobúk, šatka, slnečné okuliare, v podstate čokoľvek čo sa dá nájsť v šatníku a čo vystihuje a patrí k osobnosti vašich zákazníkov. Vždy je lepšie priniesť si na fotenie veci, ktoré možno nevyužijete, ako potom ľutovať, že ste niečo nemali so sebou.

Kombinujte, využívajte doplnky a buďte spontánni.

atelier_pam3

Dokonalosť je v detaile

V deň fotenia chce každý vyzerať čo najlepšie a preto sa niektorí klienti rozhodnú pre úpravu účesu. Návšteva kaderníka alebo holiča je určite dobrá voľba, tesne pred fotením sa však neodporúča radikálna zmena strihu či farby vlasov. Výraznejšia zmena nemusí dopadnúť podľa predstáv a to môže negatívne ovplyvniť pohodlie počas fotenia.

Oblečenie je dobré pred fotením skontrolovať, aby vás neprekvapili škvrny, dierky, chlpy od domáceho miláčika či iné nedostatky. Dôležitou súčasťou príprav je aj make-up. V tomto prípade platí, že menej je viac. Upozornite svoje klientky, aby zvolili make-up na denné nosenie, decentný a prirodzený, ktorý zvýrazní ich prednosti. Pri umeleckom alebo boudoir fotení môže byť k dispozícii maskérka či MUA. V tomto prípade môže byť líčenie cielene výrazné. Závisí to od myšlienky a nápadu, ktorý chce fotograf zobraziť.

Vsaďte na jednoduchosť a prirodzenosť.

Pózovanie vs. prirodzenosť

Mnohí naši zákazníci nie sú zvyknutí pózovať pred fotoaparátom a tak môžu byť prvé momenty vášho stretnutia trošku rozpačité. Aby sme si celý priebeh fotenia dokázali čo najviac spríjemniť, je dôležité, aby zákazník, rovnako ako fotograf, bol pripravený na to, ako bude fotografovanie v ateliéri či mimo neho prebiehať. Ľudia na fotkách by mali vyzerať nenútene a prirodzene a nie strnulo a vystresovane. Na začiatku je preto vhodné ich trošku rozhýbať, nech sa poprechádzajú, pobehnú si, objímu sa a pod.. Vložte do fotiek dynamiku, pohyb ľudí uvoľní, zbaví ich stresu z fotenia a je možné, že si samotné fotenie začnú užívať. Fotograf by mal ľudí nasmerovať, aby vedeli čo robiť s rukami, kam sa pozerať a pod. Na všetky podobné otázky je dôležité sa dopredu pripraviť. Na fotenie už musíte prísť s tým, že viete ako budú vyzerať výsledné fotky.

Fotka by mala rozprávať príbeh. Ako to dosiahnuť? Buďte pripravený zachytiť neplánované momenty, keď ľudia nechajú naplno priechod emóciám. Radosť, smiech, dojatie, slzy, to všetko dá fotkám atmosféru, ktorá bude vašim zákazníkom pri ich prezeraní oživovať spomienky na krásne momenty.

Vytvorte spoločne príbeh, na ktorý budete radi spomínať.

Atelier_nikola4
atelier_baby kaja

Fotografia je zábava

Termín fotenia si zvoľte tak, aby váš klient bol čo najmenej vyťažený, pokiaľ je to možné. Na fotenie si rezervujte dostatok času a vopred to so zákazníkom odkomunikujte. Ani pre vás ani pre klienta nebude príjemné ak si len “odskočí” na polhodinku z práce, nebude dobre naladený/á a vy nebudete mať dostatok času, aby ste splnili jej/jeho predstavy o fotkách. Náročnejšie je to pri svadobných foteniach, aj tu je však alternatíva fotiť portréty v iný než svadobný deň. Svadobný pár je tak pod oveľa menším tlakom a môže si samotné fotenie naplno a bez stresu vychutnať. Pripomeňte mladomanželom, že svadobný deň sa už nezopakuje a fotky z neho budú pre nich pamiatkou na celý život.

Príprava, oddych a nakoniec zábava.

Na záver už len posledná rada. Vnútorná pohoda fotografa do veľkej miery dokáže ovplyvniť nielen výsledné fotografie, ale aj to ako príjemne sa klient počas fotenia cíti. Pred fotením sa dobre vyspite a večer predtým si podľa možností oddýchnite. Fotenie by malo byť príjemným zážitkom a preto je hlavné, aby ste si tieto chvíle vy aj klient užili a s dobrým pocitom na ne spomínali.

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené od

Karl Blossfeldt Praformy umenia

Dielo Karla Blossfeldta som prvý krát videla na výstave v Dome fotografie v Budapešti (Mai Manó Ház). Detailné fotografie rastlín, ktoré pripomínali tvory z iného sveta, ma ihneď oslovili. A tak po príchode domov som si o ňom vyhľadala viac informácii. Jeho tvorba ma zaujala natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať ďalší fotografický blog.

Karl Blossfeldt vstúpil do dejín fotografie svojimi čiernobielymi fotkami kvetov, rastlín a semien, zachytených s dovtedy nebývalým zväčšením. Blossfeldt netúžil stať sa fotografom, študoval umenie – sochárstvo, mal teda nepopierateľné umelecké nadanie. To neuniklo pozornosti profesora Moritza Meurera. A možno práve preto pri vedeckej výprave do Talianska, Blossfeldtovi pripadla úloha fotografa. Práve počas tejto študijnej cesty môžeme hľadať zárodky jeho záujmu o fotografiu.

Prvé Blossfeldtove snímky rastlín mali slúžiť ako východisko pre umelecký výraz a ako učebná pomôcka pre študentov na Vysokej škole výtvarných umení v Berlíne, kde v tej dobe pôsobil už ako profesor umenia . Na tento účel si vytvoril vlastné fotografické prístroje, ktoré mohol používať so zväčšovacími makro objektívmi. Inšpiráciou mu bola príroda samotná, opakujúce sa vzory nachádzajúce sa v jej textúrach a formách. Blossfeldt kládol silný dôraz na edukatívny význam fotografie, no výsledok ďaleko presiahol prvotný zámer. Dychberúce fotografie ukazujú mimoriadne zvýraznené rytmické formy rastlín a ich častí, a tým im  dávajú nové až exotické vlastnosti. Autor ľudskému oku odhaľuje architektúru rastlín a detailné textúry nespočetného množstva druhov. Blossfeldt pevne veril, že len prostredníctvom podrobného štúdia vnútornej krásy prítomnej v prírodných formách nájde súčasné umenie svoje skutočné smerovanie. A tak pôvodne dokumentačná fotografia, nadobúda nový zmysel, začína byť vnímaná ako esteticky platné dielo.

To, čo urobilo Blossfeldtovu prácu jedinečnou, nebolo len jeho excelentné technické zvládnutie fotografie. Blossfeldt v stovkách neretušovaných ani nijako inak umelecky upravených fotografií rastlín, ukázal tesné spojenie medzi formami vytvorenými človekom a tvarmi vyvinutými prírodou.

Poukazuje tak na skutočnosť, že dekoratívnosť prírodných foriem nie je samoúčelná, práve naopak, je funkčná a práve táto vlastnosť robí rastlinné druhy pre nás tak krásnymi. Dôraz dáva na zretelnosť, vecnosť a presnosť podania – príroda sa stáva novým zdrojom inšpirácie a súčasne aj novým predmetom umeleckej tvorby.

Jeho tvorba sa zaradila medzi diela umeleckej avantgardy s podporou galeristu Karla Nierendorfa, ktorý v roku 1926 vo svojej galérii usporiadal samostatnú prehliadku jeho fotiek spárovaných s africkými sochami a následne vytvoril prvé vydanie Blossdeldtovej monografie Praformy umenia (Urformen der Kunst). Po obrovskom úspechu knihy vydal Blossfeldt v roku 1932 druhý diel svojich rastlinných fotiek s názvom Divuplná záhrada prírody (Wundergarten der Natur). Trilógiu zavŕšil zväzok Zázrak v prírode (Wunder in der Natur, 1942). Blossfeltdovi súčasníci sa o jeho tvorbe vyjadrovali ako o prevratnej s nepredvídateľným budúcim vplyvom na naše ponímanie sveta. Jeho nečakané fotografické úspechy ho zaradili po boku skvelých fotografov Augusta Sandera a Eugèna Atgeta. Blossfeldtova tvorba bola silným impulzom pre  ďalší vývoj fotografického tvaroslovia.

Fotografie Karla Blossfeldta,sú dnes rovnako príťažlivé, ako boli pri prvom predstavení verejnosti približne pred sto rokmi. V roku 2001 bola kniha Praformy umenia zaradená do výberu 101 kníh ako jedna zo základných fotografických kníh dvadsiateho storočia.
Jeho tvorbu si môžete pozrieť prostredníctvom online výstavy michaelhoppengallery.

Karl Blossfeldt neviedol dobrodružný ani fascinujúci život a  nemal ambíciu stať sa fotografom. Veril, že umenie, ale aj sám človek má predobraz v prírode. V jeho tvorbe prevláda vecnosť a účelnosť, no napriek tomu nám otvára nový spôsob náhľadu na svet okolo nás čím predurčuje ďalší vývoj a smerovanie fotografie.

“Ak vám dám do ruky prasličku roľnú, nebudete mať problém z nej spraviť fotografickú zväčšeninu. Ale pozorovať ju, všímať si ju a objavovať jej formy, to je niečo, čoho je schopných len niekoľko z nás”

blog : Mirka Sliacka

Uverejnené od

O krajine – Výstava fotografií

Výstava O Krajine je zameraná nielen na prírodné krásy našej Zeme, ale hlavne na ich majestátnosť, no zároveň krehkosť. Už v poradí druhú výstavu krajinárskych fotografií sme sa rozhodli usporiadať práve v období, keď stále viac celý svet diskutuje o potrebe ochrany krajiny a dopadoch klimatických zmien. My, ľudia dokážeme svojou činnosťou krajinu obohatiť, ale do veľkej miery ju už dlhodobo poškodzujeme. Niektoré z týchto zmien, to už dnes vieme, sú nezvratné. A práve fotografiami, ktoré vám predstavujeme, chceme poukázať na dôležitosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti za to, či tieto krásy budú mať možnosť obdivovať aj ďalšie generácie. Krajina je priestor nášho bytia. Od nepamäti určovala vývoj našej existencie a dnes máme my významný vplyv na to, ako bude vyzerať krajina budúcnosti.

Dušan Dobák

Krajinárskej fotke sa venuje 5 rokov. Dlhodobo žije a pracuje v zahraničí, no pri návrate na Slovensko vždy rád zavíta do Tatier. Okrem vysokohorských štítov ho však láka aj vertikálne menej členitý terén. Rodák zo Zvolenskej Slatiny rád zachytáva mierne kopcovité lúky za dedinou: “Pri západe slnka či pri búrkach v okolí je to ideálne vyvýšené miesto na zachytenie posledných slnečných lúčov na okolitých kopcoch či bleskov udierajúcich z prechádzajúcich búrkových mračien.”

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý?

V čase kúpy môjho prvého fotoaparátu som mal na pláne hneď niekoľko zahraničných výletov. Myslím, že pri tom najpamätnejšom ma moje kroky viedli do Švajčiarska, v ktorom mi bolo umožnené vidieť a zachytiť monumentálnosť Álp, pri prekonávaní rôznych horských priechodov. Keďže fotografie zachytávajúce rozmernosť krajiny navôkol sú doposiaľ jedny z mojich najobľúbenejších, určite to bola fotografia z tamojšieho prechodu Grimsel Pass zobrazujúca kľukatú cestu vedúcu po okraji hory nadol, až k čiastočne hmlou zahalenému jazeru Grimselsee.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska, pozitívne či negatívne)?

Čo sa týka Tatier, bude to hlavne budovanie nových komplexov ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú nič pozitívne z environmentálneho hľadiska. O ničom pozitívnom sa nedá hovoriť ani v prípade zväčšujúceho sa smetiska nad obcou Zvolenská Slatina, od ktorého musím neraz odkláňať zrak pri pohľade na západ slnka. K tomu sa pripája prípadná výstavba diaľnice, ktorá momentálne končí neďaleko tejto lokácie, a ktorá nepochybne zmení túto oblasť ešte viac.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

Úprimne, ako ľudí pribúda, určite sa odohrajú prípady v štýle odhodených odpadkov, či vyplašenej zvery, no toho času nebadám nejak akútne zvýšený výskyt týchto neduhov a len dúfam, že disciplína ľudí, ktorí sa radi oddávajú spoznávaniu hôr, ostane aspoň na takej úrovni aká je dnes.

Predstavené Fotografie

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016, v poslednej dobe fotí hlavne horskú fotku. Obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov “svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.”

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý a kam sa odvtedy posunula tvoja tvorba?

Prvá fotka ktorá sa mi páčila som spravil na jeseň 2016 na Pustom hrade. Jesenná inverzia, krvavá obloha, farebne stromy. Vtedy som preferoval sýte farbičky na fotkách. Keď sa na to spätne pozriem, tak už to dávno neplatí. Dnes majú moje fotky reálnejšie farby.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách?

Turistika je čím ďalej tým populárnejšia takže pribúda aj počet návštevníkom. S tým je spojená aj masová výstavba hotelov napr. v Demänovskej doline, ktorú developeri premenili na jedno veľké stavenisko.
Ďalej je to vyhliadková veža na Štrbskom plese, ktorá tam, podľa môjho názoru,  nemá vôbec čo hľadať. Rúbanie stromov v národnych parkoch – Nizke Tatry, Vratna dolina, je tiež významným negatívnym vplyvom človeka na prírodu.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V Tatrách chýbajú najmä toalety popri turistických chodníkoch. Cesta zo Štrbského na Popradské pleso je obsypaná servítkami z každej strany. To je veľmi zlá vizitka pre naše hory.

Letná sezóna je spojená s problémami s parkovaním, prepchatými cestami, plnými turistickým chodníkmi a celoročne aj obsadenosťou vysokohorských chát.

Predstavené Fotografie

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016.  Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene.

Máš oblasti, ktoré sú pre fotku tvoje obľúbené a chodievaš tam pravidelne?

Keďže mám rád hory, tak mojím najobľúbenejším miestom pre fotografiu sú Vysoké Tatry… V zahraničí napr. Talianske Dolomity.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska)?

V niektorých lokalitách určite dochádza k odlesňovaniu…

Pociťuješ pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V horách som väčšinou okolo západov, východov Slnka, prípadne v noci, vtedy tu moc turistov nie je :).

Predstavené Fotografie

Výstava sa kôli pandemickej situácii nakoniec nekonala a uskutoční sa po zlepšení situácie.

Výstava a jej organizácia bola podporená z fondov Európskej Únie

Uverejnené od

Josef Sudek

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka

Uverejnené od

Rudolf Baranovič – Vo Svojom Živle

V septembri tohto roka sme v klube Wake up vo Zvolene usporiadali výstavu fotografií Ruda Baranoviča pod názvom “Vo svojom živle”. Séria 20 fotografií zachytáva počasie, jeho vrtochy v uliciach Bratislavy. Od lejakov cez búrky, sneženie s nepríjemným vetrom až po hmlisté rána, kedy vám zima lezie až pod nechty. Rudolf Baranovič je fotograf, ktorého tvorbe dominuje street, reportážna, koncertná a dokumentárna fotka. Zviditeľnil sa čiernobielymi fotografiami z ulíc, najmä svojho rodného mesta Bratislava, ale aj z iných miest Slovenska, ktoré navštívil

Ako si sa dostal k fotografií? Pamätáš si ešte na svoju prvú fotku?

Dobrá otázka. Veru neviem si spomenúť čo som odfotil ako prvé, boli to všetko bežné fotografie, aké už každý raz odfotil, ale fotografia ma vždy priťahovala. Či už to bolo cez pohľadnice, ktoré som v detstve zbieral, alebo ma fascinoval filmový fotoaparát, ktorý mal otec odložený v sekretári a mal som zakázané ho chytať. Ale trvalo roky, než som sa dostal k fotografovaniu v takom zmysle, ako ho vnímam teraz. K fotke ma výrazne pritiahlo zamestnanie, pretože som mal prístup k najnovším fotoaparátom. No a to už bol len krok k tomu, že som cítil potrebu nielen pracovať, ale aj tvoriť. Tvoriť niečo,čo ma naplní a čo spraví niekomu radosť.

Spomínaš si na svoju prvú dobrú fotku? Je nejaká fotka, ku ktorej sa stále rád vraciaš?

Túto fotografiu, ktorú málokedy ukazujem, som odfotil v júni 2010. To už vo mne bublalo to, že nechcem len stlačiť spúšť, aby som odfotil, kde som bol a čo som videl. Chcel som dať fotografii formou aj obsahom niečo zo seba, akoby svoju výpoveď.

Áno, mám jednu fotografiu, ku ktorej sa veľmi rád vraciam. Je to už jedna z tých, ktorú považujem za obsahovo a aj technicky veľmi dobrú. Bola už aj na mestskej výstave a každému hneď utkvie v pamäti. Mám ju veľmi rád kvôli obsahu, kvôli tej bezprostrednosti a emócií ľudí na fotke.

Čo si všimneš na fotke ako prvé, čo jej nesmie chýbať? Kde je pre teba hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou?

Porovnám to s hudobným nástrojom alebo kapelou. Hneď si všimnene, či je nástroj dobre naladený alebo hrá falošne, či je kapela dobre zohratá alebo sa ešte hľadajú. To je tá technická časť. Zároveň podľa toho čo nás baví, čo nás oslovuje, v čom sme vzdelaní, podľa toho počúvame hudbu, vyberáme si z toho spektra žánrov to, čo nám uchu a duši lahodí. A tak vnímam aj fotografiu, po technickej stránke nebazírujem na tom, aby fotka bola technicky dokonalá, čiže ostrá a plná detailov a bez šumu, ale aby sa v nej dalo čítať ako v knihe. Čiže kompozícia by mala byť taká, aby všetko na fotke do seba logicky zapadalo a aby sa nič navzájom nerušilo, prípadne, aby nosnú myšlienku neprehlušila obsahovo – doplnková časť. No a obsahovo ma musí žáner a samotná myšlienka, ktorú autor dostal do fotografie osloviť. Tak ako hudba. Cítim v tom paralelu. Hranica medzi dobrou a priemernou fotografiou ? To j veľmi subjektívne aj práve kvôli tomu čo som popísal. Nevzdelanému alebo nedostatočne vzdelanému divákovi stačí aby fotografia bola pekná. A super preňho je, ak zaujme hneď na prvý moment. Vzdelaný, skúsený divák hľadá niečo viac, skúma čo dal fotografii zo seba autor, ide do hĺbky a má rád, ak fotografia je taká na skúmanie, na pozastavenie sa. Opäť tam vnímam paralelu k hudbe. Každý hudobný smer má svojich priaznivcov, ale aj odporcov. A tak je to aj v poriadku.

Aké ocenenie za tvoje fotky ťa najviac potešilo?

Ajeje. Ocenenie je zradná vec. Môže ťa uspokojiť, že si už na vrchole, zdvihne ti ego, opantá ťa. Podvedome každý, čiže aj ja, ocení uznanie, ale nie za každú cenu. Dokonca som zistil, že keď sa zapojím do súťaže, tak ma to skôr rozptyľuje, respektíve rozladí. Nesústredím sa potom na svoju prácu (fotografovanie), ale čakám či nepríde to uznanie. Preto radšej na sebe neustále pracujem.

Čo by si robil keby si nefotil?

Viac by som čítal, viac by som sa venoval turistike, rodine… A hudbe.

Kto zo slovenských autorov je tvojím vzorom?

Uff, tak toto by bolo nadlho. A bol by to siahodlhý zoznam autorov rôznych žánrov a určite by som aj niekoho sklamal, že som ho nespomenul. Máme na Slovensku veľmi veľa dobrých fotografov, to viem jednoznačne potvrdiť. Z tých čo už nežijú, pár mien môžem spomenúť: Tibor Huszár, Karol Kállay, Karol Plicka, Dezider Hoffman, Martin Martinček, Milan Rastislav Štefánik.

Čo by si poradil človeku, ktorý sa chce venovať fotke? Čím začať ?

Okamžite zobrať do ruky fotoaparát a fotiť, fotiť, fotiť. Dnes digitálna doba umožňuje fotiť koľko len chcete bez nákladov. To treba využiť na maximum. No a popritom v druhej línii sa vzdelávať a porovnávať svoju tvorbu (začiatočnícku myslím) s autormi, ktorých rešpektujem a majú cit pre kompozíciu a dobrý obsah. Vzdelávať sa čítaním literatúry o fotografii. Ja milujem napríklad knihu Fotografické videnie a zobrazovanie alebo aj Príbeh fotografie. Samozrejme mám rád autorské knihy, našich aj svetových autorov. Dá sa v nich nájsť množstvo inšpirácie pre svoj posun. Dôležité je tiež diskutovať s fotografmi o fotografii.

Čo hovoríš na výstavu vo Wake upe?

Nuž v prvom rade veľké poďakovanie Mirke Sliackej a galérii Divart, že ma oslovili a dali mi príležitosť ukázať svoju tvorbu ľuďom vo Zvolene. Sú to krasne klubové priestory, kde bývajú výborné koncerty a aj výstavy autorov s veľmi zaujímavou tvorbou. Je to pre mňa česť, že som mohol tam vystavovať vďaka Vám. Bol to pre mňa zážitok.

Ďakujeme za rozhovor.

Blog : Mirka Sliacka

Uverejnené od

Roman Jedinák

Na prvý pohľad vás upúta charakteristická farebnosť jeho fotografií. Vtiahne vás do svojho vnímania sveta, surrealistického zobrazenia prírody v jej najväčšom detaile. Magické svetlo makro vesmíru vám v momente počaruje. Ako sa z vychovávateľa stane zanietený amatérsky fotograf sa dozviete v najnovšom blogu.

foto:Roman Jedinák

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou? Kedy to bolo?

Môj prvý, tvorivý kontakt s fotografiou, bol v prvom ročníku strednej školy. Išlo o povinný predmet počas dvoch rokov. Najvýznamnejšiu úlohu vtedy zohrala tmavá fotografická komora, kde sme ako študenti trávili pomerne veľa času. Po škole som si zadovážil analógový fotoaparát, no fotil som len sporadicky. Nafotil som asi päťdesiat kinofilmov a postupne som na fotenie zanevrel. Ale nie až tak úplne. Vždy som rád zachytával okamihy, tým, čo bolo poruke. Bolo to však skôr konzumné fotenie.

Akej fotografii sa venujete a čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?

Venujem sa hlavne prírodným motívom, v mojej tvorbe prevažujú fotografie rastlín a kvetov. Okrajovo sa venujem aj portrétom a dokumentárnej fotografii. Svoju tvorbu by som rozdelil na také tri základné etapy. Prvou je čas, kedy o fotografii iba premýšľam a “zachytávam” vo svojej hlave určité obrazy. Druhou je samotný proces fotografovania a treťou etapou je postprocesing. Samozrejme, tieto časti nie sú od seba prísne oddelené, prelínajú sa.

Prečo sa venujete práve fotografovaniu prírody a detailov?

Fotky prírody sa zväčša stanú hlavným námetom začínajúcich fotografov. K fotografovaniu prírody patria prechádzky, objavovanie, sledovanie prírodných premien a relax. Myslím, že toto su dôvody prečo stále rád fotím prírodu.

Kto je pre Vás umeleckým alebo fotografickým vzorom, ktorý Vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpirácia prichádza myslím odkiaľkoľvek. Nemusí sa týkať výsostne obrazov. Môže ísť o zvuky, hudbu, pocity, ľudí, prírodu. Samozrejme, o určitom druhu inšpirácie sa dá hovoriť aj pri sledovaní prác obľúbených fotografov. Tu však najviac vnímam inšpiráciu k postoju. “Foť, pracuj, tvor, bez strachu zo zlyhania a prekážok.“ Autori, ktorých tvorbu obdivujem ma inšpirujú najmä k fotografickej slobode. Z mnohých spomeniem Ewu Cwilku, Dinu Belenko, Ronny Garciu, Máriu Švarbovú, Martina Stránku, Brooke Shaden.

foto: Under the shadows of gaints

Fotíte starými manuálnymi objektívmi. Je to krásna práca a výsledné fotografie majú svoju špecifickú atmosféru. Kedy ste začali takto experimentovať s fotografiou?

Pred troma rokmi sme si v zamestnaní pre účely fotodokumentácie zakúpili digitálnu zrkadlovku. A vtedy to prišlo. Začal som sa zaujímať o objektivy (prevažne staršie), fototechniku, fotografický postproces, o rôznych fotografov. Tento moment nepovažujem za návrat, ale za nový, úplne iný začiatok. Odvtedy sa venujem fotografii takmer každý deň. Na začiatku som sledoval práce rôznych autorov, ktorí fotia so starými objektívmi. Ich fotky ma zaujali natoľko, že som si niekoľko kusov zadovážil a fotím s nimi až doteraz. K experimentovaniu s farbami došlo až o trochu neskôr, keď som sa od youtuberov venujúcich sa editovaniu fotografií naučil, ako sa dá s týmito nástrojmi pracovať. Myslím si, že postproces je jednou z oblastí, kde môže autor odovzdať časť svojej osobnosti. Existuje veľa autorov, ktorí sa uberajú takýmto experimentálnym smerom, no každý z nich má svoje vlastné videnie, preto je ich tvorba odlišná.

Máte víziu akým smerom by sa ďalej mala uberať Vaša tvorba?

Nemám presnú predstavu o tom ako to bude v budúcnosti. Môžem len povedať, že dnes večer mám v pláne fotenie.

Kde môžeme vidieť Vaše fotografie?

Doposiaľ som vystavoval len raz. Ďalšiu výstavu by som chcel urobiť budúci rok. Moju tvorbu je možné vidieť na mojom “súkromnom” profile Facebooku. Prírodné motívy zdieľam na Instagrame pod menom “romanje” a niekoľko portrétov na účte pod menom “jedinakroman”.

Produkty od Romana

Ak by ste chceli mať niečo od Romana u Vás doma, vyrobili sme dva exluzívne produkty, ktoré nájdete v našom e-shope po kliknutí na obrázok produktu.

Romanje na Instagrame

logo_black
Uverejnené od

Peter Svoboda

PETER SVOBODA

Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf žijúci na Slovensku. Jeho tvorba sa prevažne zameriava na zobrazovanie silných nálad a dramatického svetla. Fotografie vynikajú presnou kompozíciou, často zachytávajúc zriedkavé momenty ľudskej prítomnosti v krajine s úmyslom zdôrazniť rešpekt človeka voči prírode. Impresionistické fotografie krajiny Petra Svobodu vyvolávajú v divákovi emócie a zanechávajú hlboký dojem. Jeho práca bola ocenená na mnohých medzinárodných súťažiach. Je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers).

Dlhé roky ste sa venovali olejomaľbe a grafike. Aká bola Vaša cestu ku fotografii?

Od útleho detstva som žil s fotografiou. Môj otec bol vášnivý fotograf a u nás doma v pivnici zriadil celkom slušne vybavenú čiernu komoru. Už ako 10 ročný som bežne vyvolával čiernobiele filmy aj fotografie. Fotil som na film a diapozitívy.

Melting in the wavy sea

foto: Melting in the wavy sea

Winds over the Torres del Paine

foto: Wind over the Torres del Paine

Radíte sa medzi krajinárov a horských fotografov. Čím Vás uchvátila práve krajina? Prečo ste si vybrali túto oblasť fotografie?

Je to asi v génoch, už od detstva som inklinoval k pohybu v čistom a panenskom horskom prostredí, v lesoch a podnikal som prechody slovenskými hrebeňmi. Tento vzťah sa preniesol aj do mojej fotografickej práce, fotografujem tému, ktorú mám najradšej a viem ju precítiť.

Vaše fotografie sú silne výtvarné, kladiete dôraz na kompozíciu. Ako nájsť správny pomer medzi obsahom a formou? Je pre Vás dôležitejšie zachytenie momentu alebo správne prevedenie?

Mojou zásadou pri fotení je, že moment musí jednoznačne prevyšovať ostatné atribúty. Môžem perfektne nakomponovať a technicky zrealizovať celý proces od A po Z, no keď chýba sila momentu, je to pre mňa stále dosť “málo”. Výtvarné prevedenie je tiež veľmi podstatný atribút v mojej tvorbe, hlavne pri farebných fotografiách. Snažím sa veľmi často práve o to, aby fotografia na diváka pôsobila umeleckým dojmom a zanechala emóciu. V čiernobielej tvorbe mám rád silu príbehu, jednoduchú kompozíciu a obzvlášť minimalizmus.

Vestrahorn

foto: Vestrahorn

Under-the-shadows-of-giants

foto: Under the shadows of gaints

Dôležitým prvkom na Vašich fotografiách je človek. Okrem kompozičného významu je pre vás človek v krajine aj určitým symbolom?

Človeka v prírode komponujem prevažne v čiernobielých fotografiách, kde je hlavným atribútom moment a príbeh. Znie to ako klišé, no pomer veľkosti človeka k majestátnosti hôr, maličkosti a zraniteľnosti človeka, jeho príbehy a hlavne pokora je mojou obľúbenou témou pre stlačenie spúšte.

Každá krajina či miesto sú jedinečné, niektoré v nás zanechajú hlbšiu stopu, oslovia nás, majú svojho ducha alebo “Genia loci”. Ktoré miesto takto učarovalo Vám?

Nemám len jedno miesto na našej planéte, mám veľmi rád Slovensko a našu prírodu, no na druhej strane sa nehanbím priznať, že sa cítim ako doma kdekoľvek na Zemi, myslím v prírode a horách. Príroda nepozná hranice a preto sa cítim rovnako dobre s fotoaparátom v ruke všade. Pre mňa ako pre fotografa sú to hlavne tie miesta, kde som zažil fantastické a nevšedné prírodné divadlo, také, na ktoré do smrti nezabudnem. Beriem to ako dar za vytrvalosť a pokoru. Ale spomeniem okrem našich hôr a prírody aj miesta ako sú Island, Lofoty, Nórsko, Dolomity, či celkovo Alpy a Patagónia. Zažil som tam krásne a dych vyrážajúce scenérie, kedy človek uvažuje, či cvaknutie spúšte nepokazí dojem zo zážitku.

foto: Fitz Roy

foto: Discussion

Fotografia je vlastne príbehom, ktorého dej je vypovedaný obrazom len do určitej miery. Niečo ostáva skryté. Ktorá fotografia/ie sa Vám spájajú so silným príbehom?

Áno, povedal by som, že viacero fotografií má príbeh, ktorý divák nemôže z obsahu vytušiť. Mám ich takých viac, teda dosť.. No jedny z najsilnejších momentov sú tesne pred.. Obzvlášť pri fotografii s názvom “Rozhovor”,kde spadla prachová lavína tesne za lyžiarom vo voľnom tatranskom teréne. On vystrašený zastal a stál ako oparený možno aj 10 minút. Paradoxom bolo, že stál zoči voči tieňu kopca, ktorý vytváral temer dokonalý profil človeka. Bolo to ako keby sa mu prihovoril “Duch hôr” a varoval, či chránil ho.. aspoň v mojom kontexte.

Práve ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Pre mnohých je to cestovateľský aj fotografický sen. Aký bol fotografický cieľ Vašej cesty? Na ktoré miesta ste sa najviac tešili?

Je to úžasná oblasť pre mňa a pre väčšinu milovníkov krás hôr. Filozofia vlád navštívených juhoamerických krajín, čo sa týka ochrany prírody, je mi veľmi sympatická. Aj napriek obrovským územiam sa riadia myšlienkou, že príroda je klenot a musí sa tak aj uchovať. Nebudujú sa tam žiadne “lunaparky” a pohyb turistov musí byť v plnom súlade s ochranou prírody a je pod kontrolou. Nedotknutá a veľmi citlivo chránená príroda a hory v Argentíne a Čile bola môj cieľ. Môj zámer bol vytvoriť pôsobivé, vizuálne silné – výtvarné fotografie ikonickej hory Fitz Roy a perly Patagónie-čilského národného parku Torres del Paine. Táto oblasť je známa bizardnými formáciami mrakov spôsobenými extrémnym vetrom. Fotografovanie v takýchto podmienkach je pre mňa veľkou výzvou. Už niekoľko rokov pracujem na projekte, ktorý by mal mať aj knižnú podobu v budúcnosti a toto je vlastne jeden diel z “puzzle” ktorý mi vyšiel nad očakávanie.

foto: Just a silence

foto: In the ice cave

Môžeme v najbližšej dobe vidieť Vaše fotografie vystavené na Slovensku? Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

Len pred pár dňami skončila mesačná výstava fotografií členov APFSR v Podtatranskej Galérii v Poprade, bol to dosť veľký úspech ako celok. Ja som mal vystavovanú sériu horských fotografií, ktorá mi minulé leto priniesla prestížny a zriedka udeľovaný titul Master QEP, udeľovaný Európskou federáciou profesionálnych fotografov. Len zhruba 60 fotografov má tú česť pýšiť sa týmto najvyšším možným titulom pre európskych fotografov. V krajinárskej fotke je nás maximum 8-9 v celej Európe. V rámci individuálnych projektov sa z komerčných dôvodov zameriavam vo vystavovaní na zahraničie a v budúcom roku plánujem vystavovať v New Yorku a ak mi to vyjde aj v Miami. Ak bude priestor, tak by som veľmi rád spravil výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, no reálne to vidím najskôr asi až v roku 2019..

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR / Autor : Mirka Sliacka

Prezrite si galériu všetkých obrázkov >>>

www.petersvobodaphotography.com

logo_black

Uverejnené od

Krajina Okamihu 2018

KRAJINA OKAMIHU

Výstava fotografií

Šesť fotografov, šesť rôznych pohľadov na krajinu, 24 fascinujúcich záberov prírodných scenérií. Krajina ako priesečník človeka a prírody, jej poetika, maličkosť jednotlivca, minimalizmus, ale aj veľkoleposť prírody. To všetko môžete uvidieť a zažiť na výstave pod názvom Krajina okamihu 2018. Autori na nej prezentujú fotografie prevažne zo Slovenska, ale aj zo svojich potuliek po zahraničí. Predstavia sa vám fotografi: Ľuboš Čerešnák, Michal Durdina, Soňa Čermáková, Svetozár Janota, Peter Babiak, Pavol Albert. Autorov sme vyspovedali a pýtali sme sa ich: Ako sa dostali k fotografii? Prečo si vybrali práve  krajinársku fotku? A aká je hlavná myšlienka ich tvorby?

arrowW

Peter Babiak

Považujem sa skôr za turistu ktorý rád fotí, než za fotografa. Preto začiatok  mojej tvorby neurčím. Fotil som si všetky miesta, ktoré som navštívil, ale to skôr na pamiatku.  Neskôr, asi tri roky dozadu, som sa začal vážnejšie zaoberať  fotografovaním. Vadilo mi, že moje fotky nie sú také ako som videl na fotoportáloch. To ma  prinútilo viac sa zamýšľať nad tým čo vidím. Prečo práve krajinka? Hlavne preto, že som turista a pohľad po krajine ma fascinuje. Nemusí ísť vždy nutne o pohľad z vysokého štítu na krajinu. Mám rád všetky prechádzky po krajine, aj v temnom lese, aj tam kde to možno iných neláka. Hlavná myšlienka? Svetlo. Snažiť sa vidieť svetlo aj tam kde ho skoro niet. Popri svetle ešte možno okamih, taký,  ktorý sa len tak nevidí a ani sa neopakuje.

arrowW

Michal Ďurdina

Fotografii sa venujem už dlhšie, ale keďže som nemal k dispozícii fotografické vybavenie, fotil som len mobilom. Približne pred dvoma rokmi, keď som si zakúpil svoju prvú zrkadlovku, som  tejto vášní začal venovať viac svojho voľného času. Rád cestujem a spoznávam svet, chcel som všetky moje zážitky a krásy prírody zachytiť a podeliť sa o ne aj s ostatnými. Zdieľať s nimi moje zážitky prostredníctvom fotografie, ktorá má v sebe nie len obraz ale aj príbeh.
V prírode človek nájde pokoj a kľud. Mám rád ticho hôr a život v prírode, práve preto sa snažím fotiť najmä krajinu mimo rušných ulíc miest. Príroda na fotke pre mňa znamená hru tieňov a svetla. Samozrejme vždy za tým stojí množstvo práce, ale človek sa učí a zdokonaľuje celý život. A ak je pre človeka niečo vášňou, neberie to ako povinnosť ale naopak, motivuje ho samotná tvorba.
Hlavná myšlienka mojej tvorby? Snažím sa najmä o zachytenie ducha prírody prostredníctvom fotografie.

arrowW

Luboš Čerešňák

Fotografii sa venujem druhý rok. Na začiatku som si kúpil amatérsku zrkadlovku a začal som fotiť hríby. Nebola to však láska hneď od začiatku, ale skôr tvrdý boj s nastaveniami fotoaparátu, kedy som nechápal veľa vecí. Našťastie som mal po ruke bývalého spolužiaka, ktorý bol vo fotografii napred a všetko mi postupom času vysvetľoval a začal ma brávať na portrétne a svadobné fotenia. Popritom som s bystrickou partiou začal aj s fotografovaním  krajiny.
Nie som zameraný len na krajinu. Fotím viacero žánrov a každý z nich ma niečím iným napĺňa. Krajina asi tým že je to najťažší fotografický žáner. Častokrát sa šplháš niekde na skaly v mraze, víchrici, po celonočnom výstupe a jediné čo si hore odfotíš je svoja zamrznutá tvár kvôli zlým podmienkam. Takéto okamihy ťa neustále hecujú aby si sa tam vrátil znovu a znovu. Stačí ale jeden krásny východ slnka a ty vieš, že tvoja námaha nebola zbytočná a hory si ťa navždy podmanili.
V dnešnej dobe už fotí skoro každý, internet je plný prázdnych fotiek. Hlavnou myšlienkou tvorby je vyvolať v ľuďoch emóciu, príbeh. Aby sa aj pohľadom na fotku preniesli na dané  miesto.

arrowW

Pavel Albert

Každý deň ideme do práce. Chodíme pomedzi ľudí, stromy, kvety ale skoro nič z toho nevidíme. V ušiach zasunuté slúchadlá, oči upreté do seba a vidíme veci, ktoré sa väčšinou nestanú. Len podľa toho, že je nám teplo, zistíme, že už je leto, a keď je nám chladno, zistíme, že už je zima. Nemáme čas pozrieť sa na rozkvitnutý kvet len preto, že je pekný. Nepozrieme si úžasnú krásu snehovej vločky, lebo nestíhame. A tak možno práve fotografie sú tým, čo nám aspoň trochu priblíži veci, ktoré sa okolo nás dejú. Všimneme si, aký je skutočný svet krásny. Aký je farebný. Aký premenlivý.

arrowW

Svetozár Janota

Prvý foťák som dostal na Vianoce pred nejakými 15 rokmi, ale o fotografiu ako umelecký smer sa zaujímam tak intenzívnejšie asi rok. Celý život som hľadal nejakú formu vyjadrenia, niečo, čo by ma bavilo, a videl by som za sebou nejaké pre mňa prijateľné výsledky, a po dlhom skúšaní rôznych vecí som skončil pri fotení.
Krajinky a celkovo prírodu som si vybral ako hlavný objekt hlavne preto, lebo v bežnom živote mám celkom dosť interakcie s ľuďmi, a takýto oddych od nich, je balzam na dušu. Na krajine a prírode sa mi páči, že mi neradí čo a ako mám urobiť, nekomentuje svoje fotky, nežiada o ich úpravu, a tým pádom mám slobodu robiť veci presne tak, ako ich vidím a chcem vidieť ja sám.
Neviem či je myšlienka to správne slovo, ale na fotografii sa mi páči to, že dokáže zachytiť veci inak ako ľudské oko. Mám rád keď je na fotografii zachytená vec, ktorá je v podstate normálna a bežná, ale vyzerá inak ako ju človek vidí bežne voľným okom. Keď to nie je “iba” obyčajná fotka krajiny.

arrowW

Soňa Čermáková

K foteniu som sa dostala asi v roku 2012 v podstate úplnou náhodou. Myslím, že zásluhou akejsi vnútornej zvedavosti, že sa svet dá vidieť aj inak. A nielen vidieť ale aj zachytiť. Množstvo variácií v nastavení ma fascinovalo a ja som chcela vedieť, ako to všetko funguje. Začala som fotiť na analóg, pretože na zrkadlovku som nemala a práve týmto rozhodnutím začal nekonečný príliv otázok a odpovedí, ktorými som zahlcovala mojich trpezlivých a vždy ochotných kamarátov, za čo som im naozaj veľmi vďačná.
Zámerom môjho fotenia nie je poväčšine nič konkrétne, preto nemôžem povedať že sa zameriavam na krajinky. Keď fotím pre seba, nevydám sa na výlet s cieľom, že idem nafotiť stromy alebo ľudí, alebo superšpica západ slnka. Snažím sa odfotiť veci, ktoré pre mňa stoja za zapamätanie. Či už je to partia kamošov, ktorí sedia pri ohni alebo pekný výhľad. Príroda je miesto, ktoré ma fascinuje a dokáže vo mne svojou nevyspytateľnosťou vyvolať emóciu. Keď človek stojí v doline medzi vysokými zasneženými vrcholcami, alebo keď vidí východ slnka po noci strávenej v spacáku. To sú momenty, kedy sa snažím okamih zvečniť. Nie pre niečí obdiv, ale pre vlastnú radosť a spomienky, ktoré mi doma pri prezeraní albumu pripomenú aký mám skvelý život.
Hlavnou myšlienkou je asi nepremrhať krásny okamih sledovaním ho cez hľadáčik. Ide o to užiť si ho. Ak zostane čas na fotku je to len veľký bonus. Ale aby som len nemudrovala… Vždy sa snažím hľadať netradičné uhly, inšpirovať sa inými a experimentovať. Fotografia ponúka nespočetné množstvo možností na zlepšenie či už pri samotnej tvorbe alebo pri postprodukcii…

arrowW

Logo_zastresujeme1

ZASTREŠUJEME UMELCOV

Výstava Krajina Okamihu je umiestnená v priestoroch novovzniknutého kreatívneho centra NIČ v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9-17 hodiny až do 19.5. 2018. Video z výstavy nájdete TU

Pokračovať v čítaní: Krajina Okamihu 2018

Uverejnené od

Adina Chitu – Pancake planet – Slovak

Adina Chitu

Pancake Planet

united_kingdom_round_icon_448

Adinu som spoznala na jednej zo svojich ciest do Rumunska, krajiny, ktorá mi učarovala nielen krásnou prírodou, ale hlavne priateľskými a veľmi ochotními ľuďmi. Osobne rada spoznávam kreatívnych ľudí a rozprávam sa s nimi o tom čo ich viedlo k myšlienke začať sa venovať tomu čo robia, aké majú ciele a sny, čo ich napĺňa. Adina bola veľmi ochotná podeliť sa so mnou o svoje “know how” a tiež ma oslovili jej fotografie. Okrem toho, že sú esteticky veľmi pôsobivé, je z nich priam cítiť vôňa pripravených dezertov .

.

Adina je mladá, 28 ročná, talentovaná fotografka z Bukurešti (Rumunsko). Vyštudovala PR a marketing. V súčasnosti pracuje ako PR manažér pre malé začínajúce spoločnosti. Tvorí dezerty pre útulné bistrá a reštaurácie v centre Bukurešti. Zaujíma sa o fotografiu, jedlo (prípravu aj ochutnávanie) a film. Tieto svoje záľuby spojila v projekte s názvom Pancake Planet. Pripravili sme pre Vás rozhovor ako vznikol samotný nápad vytvoriť takýto zaujímavý projekt, ako aj o tom čo, prípadne kto ju v živote inšpiruje a dáva jej silu pokračovať ďalej a tvoriť.

pancake_icon

photo-me

.

Ako vznikol projekt Pancake planet a ako dostal názov?

V určitom okamihu svojho života som bola otrávená zo zlého jedla podávaného v našich reštauráciách. Som trochu úzkostlivá keď ide o jedlo, hlavne o dezerty, tak som začala piecť sama. Na jednom podujatí som pripravovala veľké množstvo palaciniek pre hostí a tak ma napadol názov Pancake planet (planéta palaciniek).

Okrem prípravy dezertov svoje produkty aj sama fotíš. Ako si sa dostala k fotografií a aká je hlavná myšlienka projektu?

Tento projekt nie je len o jedle, ale tiež o fotografii. Môj priateľ je fotograf a veľa ma naučil o tejto pre mňa novej oblasti. Tak som začala tvoriť Food photography. Milujem fotografie na tmavom pozadí s využitím šerosvitu a tak som začala fotiť týmto spôsobom a kombinovať ho s mojimi dezertami. Myslím, že som sa rozhodla správne. Určitým spôsobom mi tento typ fotografie, pri použití prirodzeného svetla pripomína flámske maľby, ktoré tak milujem.

Spomenula si  flámske maľby komponované na tmavom pozadí podobne ako tvoje fotografie. Máš obľúbeného autora, medzi fotografmi alebo maliarmi, ktorý ťa inšpiruje pri tvojej práci?

Skutočne obdivujem prácu Lindy Lomelino, bola v zásade prvou fotografkou fotiacou jedlá na tmavom pozadí. Objavila som ju na Instagrame a hneď som sa do jej fotografií a receptov zamilovala. Môj priateľ mi dokonca kúpil jednu z jej kníh. Veľmi ma inšpiruje pri mojej práci. Môžete si pozrieť jej profil na:  https://www.instagram.com/linda_lomelino/

Takisto ma inšpiruje Vermeerova tvorba, je mojím najobľúbenejším maliarom. Mala som možnosť vidieť časť jeho prác na vlastné oči. Milujem jeho realizmus, krásu farieb, spôsob akým používa svetlo, scény z každodenného života, ktoré zobrazuje na svojich plátnach. Takmer na každom z nich maľuje okno na ľavej strane. Tiež mám okno po svojej ľavej strane keď fotím. Znamená to teda, že obaja radi využívame prirodzené svetlo.

Viem, že rada cestuješ nielen po Rumunsku, ale aj vrámci celej Európy. Naberáš na svojich cestách aj inšpirácie pre nové recepty? Aké zaujímavé “kúsky” si si doviezla zo zahraničia?

Na cestovaní najviac milujem práve jedlo, rada chodím do miestnych reštaurácií a skúšam nové druhy pokrmov. Uvedomila som si, že keď prídem na nové miesto tak vždy vyhľadávam čínske a kórejské reštaurácie. Zbožňujem ich jedlo, obyčajne pripravené čínskymi resp. kórejskými kuchármi. Dokonca aj keď som bola v Ríme, jedla som veľa thajských a čínskych pokrmov. Najchutnejšiu pizzu a tiramisu som našla na najskrytejších miestach. Vždy si so sebou prinesiem množstvo ingrediencií z rôznych miest, nakúpené korenia pre suovlaki (grécky pokrm z kúskov mäsa grilovaného na ražni), veľa pistácií, dokonca syr feta z Grécka alebo citrónový tvaroh, omáčku peri peri a tiež pár zvláštnych lotosových koláčikov z Veľkej Británie. A keď prídem domov, vždy skúšam miestne recepty z oblastí, ktoré som navštívila. Takto  som pripravila chutné tiramisu, lahodnú pizzu a cestoviny. Obľubujem tiež portugalský dezert zvaný pasteis de nata. Pripravovala som ho už doma, ale dúfam, že raz ho ochutnám v samotnom Portugalsku.

V tomto projekte si spojila dve svoje veľké záľuby a to jedlo a fotografiu. Si však aj veľkou fanynkou filmu. Plánuješ do budúcnosti  iné formy prezentácie svojich dezertov?

Som veľmi rada, že si sa ma opýtala na film. Pohrávam sa s myšlienkou vytvorenia alebo skôr prepracovania niektorých “filmových” dezertov, podobne ako skvelý dezert z filmu Wesa Andersona, Grand Budapest Hotel. Nešlo by len o prípravu samotného dezertu ale aj o celú scénu. Viem, že s tým bude obrovské množstvo práce, ale verím, že jedného dňa to dokážem. Rada by som točila krátke videá, ale nie tie klasické, ktoré Vás krok za krokom prevedú celým receptom. Išlo by o druh stop motion videa, ktoré by rozprávalo príbeh súvisiaci s dezertom, video, ktoré vás príjme cítiť niečo viac než len ukrútnú túžbu sa najesť.

Aký je tvoj najväčší sen a ako pracuješ na jeho dosiahnutí?

Sľúbila som si, že budem publikovať fotografiu mojich výtvorov každý deň. To ma núti pripravovať jedlo a tiež denne fotiť. Myslím si, že je dôležité mať tento typ pravidiel. Povedzme, že ma to nabáda skúšať denne nové receptúry, hľadať nápady a inšpirácie. Takisto dúfam, že tento spôsob práce mi pomáha zdokonaľovať moje zručnosti, či už v pečení alebo fotografií. Možno si jedného dňa otvorím svoje vlastné malé bistro, s príjemnou uvoľnenou atmosférou, otvorenou kuchyňou a skvelým jedlom.

Máš nejaké osobné motto, citát, ktorý ťa poháňa dopredu?

Mám motto a pretože tak milujem pečenie koláčov, samozrejme to s nimi súvisí. Patrí Julii Child a znie: Párty bez dezertu je len obyčajnou schôdzkou.

Aké sú tvoje najbližšie plány? Chystáš nejaký ďalší projekt?

Nedávno sme dokončili web stránku,  kde som vložila moje recepty a fotografie, dúfajúc, že čoskoro vytvorím ucelený foto projekt o jedle a nájdem umelca tvoriaceho taniere,misky a rôzne druhy rekvizít, ktoré by som mohla použiť pri fotení. Tiež by som chcela viac fotiť v prírode a vôbec v exteriéry pretože v súčasnosti fotím len v interiéroch.  

Viac z jej tvorby nájdete na: https://www.facebook.com/thepancakeplanet/?fref=ts

a tiež na: www.pancakeplanet.ro

Adinine fotografie si môžete prezrieť aj v našej galérii.

logo_black

TVORÍME V DETAILOCH