Mesačné archívy: február 2021

sudek_main

Josef Sudek

Josef Sudek


“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

© JOSEF SUDEK

© JOSEF SUDEK

© JOZEF SUDEK

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky - fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov - , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

© JOZEF SUDEK

© JOSEF SUDEK

© JOZEF SUDEK

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

© JOZEF SUDEK

© JOSEF SUDEK

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

...“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří...”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka