Uverejnené

O krajine – Výstava fotografií

Výstava O Krajine je zameraná nielen na prírodné krásy našej Zeme, ale hlavne na ich majestátnosť, no zároveň krehkosť. Už v poradí druhú výstavu krajinárskych fotografií sme sa rozhodli usporiadať práve v období, keď stále viac celý svet diskutuje o potrebe ochrany krajiny a dopadoch klimatických zmien. My, ľudia dokážeme svojou činnosťou krajinu obohatiť, ale do veľkej miery ju už dlhodobo poškodzujeme. Niektoré z týchto zmien, to už dnes vieme, sú nezvratné. A práve fotografiami, ktoré vám predstavujeme, chceme poukázať na dôležitosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti za to, či tieto krásy budú mať možnosť obdivovať aj ďalšie generácie. Krajina je priestor nášho bytia. Od nepamäti určovala vývoj našej existencie a dnes máme my významný vplyv na to, ako bude vyzerať krajina budúcnosti.

Dušan Dobák

Krajinárskej fotke sa venuje 5 rokov. Dlhodobo žije a pracuje v zahraničí, no pri návrate na Slovensko vždy rád zavíta do Tatier. Okrem vysokohorských štítov ho však láka aj vertikálne menej členitý terén. Rodák zo Zvolenskej Slatiny rád zachytáva mierne kopcovité lúky za dedinou: „Pri západe slnka či pri búrkach v okolí je to ideálne vyvýšené miesto na zachytenie posledných slnečných lúčov na okolitých kopcoch či bleskov udierajúcich z prechádzajúcich búrkových mračien.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý?

V čase kúpy môjho prvého fotoaparátu som mal na pláne hneď niekoľko zahraničných výletov. Myslím, že pri tom najpamätnejšom ma moje kroky viedli do Švajčiarska, v ktorom mi bolo umožnené vidieť a zachytiť monumentálnosť Álp, pri prekonávaní rôznych horských priechodov. Keďže fotografie zachytávajúce rozmernosť krajiny navôkol sú doposiaľ jedny z mojich najobľúbenejších, určite to bola fotografia z tamojšieho prechodu Grimsel Pass zobrazujúca kľukatú cestu vedúcu po okraji hory nadol, až k čiastočne hmlou zahalenému jazeru Grimselsee.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska, pozitívne či negatívne)?

Čo sa týka Tatier, bude to hlavne budovanie nových komplexov ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú nič pozitívne z environmentálneho hľadiska. O ničom pozitívnom sa nedá hovoriť ani v prípade zväčšujúceho sa smetiska nad obcou Zvolenská Slatina, od ktorého musím neraz odkláňať zrak pri pohľade na západ slnka. K tomu sa pripája prípadná výstavba diaľnice, ktorá momentálne končí neďaleko tejto lokácie, a ktorá nepochybne zmení túto oblasť ešte viac.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

Úprimne, ako ľudí pribúda, určite sa odohrajú prípady v štýle odhodených odpadkov, či vyplašenej zvery, no toho času nebadám nejak akútne zvýšený výskyt týchto neduhov a len dúfam, že disciplína ľudí, ktorí sa radi oddávajú spoznávaniu hôr, ostane aspoň na takej úrovni aká je dnes.

Predstavené Fotografie

Ľuboš Čerešňák

Fotografii sa venuje od roku 2016, v poslednej dobe fotí hlavne horskú fotku. Obľubuje tatranské východy a západy slnka spojené s bivakovaním na štítoch. Rád však vycestuje aj do Dolomitov, ktoré podľa jeho vlastných slov „svojou majestátnosťou vyrážajú dych a človek tu môže stráviť veľa času, no stále mu ostávajú miesta, kam sa môže vrátiť na ďalší krát.“

Ktorá bola tvoja prvá fotka, na ktorú si hrdý a kam sa odvtedy posunula tvoja tvorba?

Prvá fotka ktorá sa mi páčila som spravil na jeseň 2016 na Pustom hrade. Jesenná inverzia, krvavá obloha, farebne stromy. Vtedy som preferoval sýte farbičky na fotkách. Keď sa na to spätne pozriem, tak už to dávno neplatí. Dnes majú moje fotky reálnejšie farby.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách?

Turistika je čím ďalej tým populárnejšia takže pribúda aj počet návštevníkom. S tým je spojená aj masová výstavba hotelov napr. v Demänovskej doline, ktorú developeri premenili na jedno veľké stavenisko.
Ďalej je to vyhliadková veža na Štrbskom plese, ktorá tam, podľa môjho názoru,  nemá vôbec čo hľadať. Rúbanie stromov v národnych parkoch – Nizke Tatry, Vratna dolina, je tiež významným negatívnym vplyvom človeka na prírodu.

Pociťujete pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V Tatrách chýbajú najmä toalety popri turistických chodníkoch. Cesta zo Štrbského na Popradské pleso je obsypaná servítkami z každej strany. To je veľmi zlá vizitka pre naše hory.

Letná sezóna je spojená s problémami s parkovaním, prepchatými cestami, plnými turistickým chodníkmi a celoročne aj obsadenosťou vysokohorských chát.

Predstavené Fotografie

Michal Ďurdina

Jeho zanietenie pre fotografiu sa začalo naplno prejavovať v roku 2016.  Za svoje prvé vydarené fotky považuje sériu fotografií z Ďumbiera, z ktorých ukážku ste mohli vidieť aj na výstave Krajina Okamihu v r. 2017 vo Zvolene.

Máš oblasti, ktoré sú pre fotku tvoje obľúbené a chodievaš tam pravidelne?

Keďže mám rád hory, tak mojím najobľúbenejším miestom pre fotografiu sú Vysoké Tatry… V zahraničí napr. Talianske Dolomity.

Vidíš v priebehu niekoľkých rokov zmeny v týchto lokalitách (z environmentálneho hľadiska)?

V niektorých lokalitách určite dochádza k odlesňovaniu…

Pociťuješ pri svojich návštevách hôr negatívny vplyv masového turizmu?

V horách som väčšinou okolo západov, východov Slnka, prípadne v noci, vtedy tu moc turistov nie je :).

Predstavené Fotografie

Výstava sa kôli pandemickej situácii nakoniec nekonala a uskutoční sa po zlepšení situácie.

Výstava a jej organizácia bola podporená z fondov Európskej Únie

Uverejnené

Josef Sudek

“To je přece krásný, když se k fotografiím nic neříká…”

Pozerala som sa cez okno na zahmlenú ulicu počas jedného studeného januárového rána. Vybrala som si z knižnice knihu a popri popíjaní kávy som v nej začala listovať. Autor knihy, o ktorom som sa rozhodla písať mi bol pomerne dlhú dobu neznámy, no o to väčšia bola moja fascinácia jeho prácou, keď som ju objavila.

Josef Sudek (*1896, +1976) sa stal už počas svojho života významným svetovým fotografom. Jeho fotografie vás na prvý pohľad zaujmú tajomnou krásou, majstrovskou prácou so svetlom a poéziou ukrytou v jednoduchosti zobrazovaných motívov.

Sudkove fotografie sú bytostne späté so stavom jeho duše, má rád iluzívne svetlo, v ktorom sa reálne objekty menia podľa fotografovej nálady a pocitov a môžu nadobudnúť podoby až neskutočných prízrakov, akoby svetlo samo bolo hlavným cieľom aj obsahom Sudkovej tvorby. Jeho fotografie akoby nezobrazovali, ale samé žili svoje vlastné súkromné drámy. Prejavuje sa to v priereze celej jeho tvorby, ale asi najciteľnejšie v cykle Vzpomínky.

Sudek putoval za svojimi objektami, fotografoval ich znova a znova, aby im porozumel a svojou fotkou dokázal zmysel ich existencie. Ku svojím námetom sa často vracal aj po niekoľkých rokoch, ale v priebehu času nezabúdal na problém, ktorý ho na motíve trápil. Riešil ho novým formátom negatívu, technickým postupom či iným postavením fotoaparátu. Svoje fotografie však dopredu chladne nevymýšľal. Ponechával im voľnosť, dovolil náhode aby vstúpila do jeho práce. A z toho, že niečo nevyšlo pri exponovaní tak ako si to predstavoval, ťažil pre svoju ďalšiu tvorbu.

Mne sa z autorových vydaných zbierok dostala do rúk jeho kniha Okno mého ateliéru (Window of my studio). Cyklus Okno mého ateliéru, vznikal približne od roku 1940 do polovice 50-tych rokov 20. storočia a je charakteristický silným duchovným rozmerom. Významnú rolu v posune Sudkovej tvorby pritom zohrala nielen zmena fotografickej techniky – fotografie nezväčšoval, ale vytváral ich priamym kontaktom negatívov – , ale aj samota, do ktorej sa Sudek v tomto období dobrovoľne utiahol. Úplne prerušil svoju komerčnú tvorbu a venoval sa už len umeleckej fotke. Ateliérom mu bol jeho byt v dome na Úvoze v Prahe. Okná ateliéru umiestnené do záhrady a čiastočne do ulice, mu poskytovali dostatok inšpirácie a momentov, ktoré mohol zachytiť. Svet tam vonku nechal plynúť svojim tempom a zobrazoval meniacu sa krásu záhrady cez svoje okno. Okno, na ktoré dážď a mráz maľovali vlastné obrazy a tým odkrývali a inokedy zase zakrývali jej zákutia. Iba zo svojho kľudu, chráneného touto tenkou bariérou, ktorú postavil medzi seba a okolitý svet, mohol tento svet pozorovať a skutočne pochopiť.
Práve táto zbierka fotiek mu priniesla svetovú slávu a aj preto môžeme bez nadsázky povedať, že cyklus “Okno mého ateliéru” dnes patrí k najväčším hodnotám svetovej fotografie.

Sudek by nemohol žiť a pracovať bez znalosti a lásky k výtvarnému umeniu. To isté platilo aj o hudbe. Tieto dve sféry boli neoddeliteľnou súčasťou jeho fotografickej tvorivej práce. Už jeho prvý cyklus Z Invalidovny pripomína žánrové maliarstvo 19. st. a Impresionizmu. V jeho tvorbe je citeľný vplyv romantizmu (Vietor, 1923 – 1924, Pred búrkou, 1924, Dieťa a mrak, 1924 – 1929), v neskoršom období tiež piktorializmu, fotografickej techniky pripomínajúcej skôr maľby než fotografie, využívajúcou mäkké atmosferické svetlo.
Svojou ďalšou zbierkou, Zátiší, Sudek voľne naviazal na Okno mého atelieru. Hlavným dejiskom zobrazovaných scén bola práve okenná parapeta, na ktorej sa mu zátišia začali voľne vytvárať. Jeho fotografie pritom pripomínajú diela starých maliarskych majstrov ako Caravaggia, Jeana-Baptiste Siméona Chardina a Josefa Navrátila.

Náhodné zoskupenia predmetov sú témou aj zbierky Labyrinty, v ktorej Sudek zobrazuje nahromadené predmety vo svojom ateliéri či v byte (kopy gramofónových dosiek, nakopené negatívy, obaly z desiaty či lístky na električku). Sudek do kompozície a samotnej situácie úmyselne nezasahoval a nechal predmety bežného života kopiť sa podľa vlastného vzorca a vo vlastnom rytme. Sudek existenciu týchto predmetov režíruje, ale sám je aj účastníkom tejto akcie. Hromadenie predmetov vo svojom ateliery, Sudek vysvetľuje skúsenosťou s jedným pánom, ktorý si urobil čas na upratovanie, ale už mu nezostal čas na nič iné.

Sudkov fotografický štýl je neopakovateľný aj preto, pretože úzko súvisí s jeho životným štýlom. Spôsob ako zjednodušoval svoju existenciu, bol spôsobom získavania času, myšlienkovej voľnosti a všeobecnej nezávislosti. A všetok ten čas, ktorý dokázal získať sa mal premeniť na fotografiu a to, čo s ňou pre Sudka súviselo. Osamotenie a dobrovoľné čiastočné uzavretie sa pred svetom a jeho vplyvmi bolo metódou a základným predpokladom pre Sudkovu tvorbu.

Josef Sudek za sebou zanechal rozsiahle celoživotné dielo. Po Sudkovej smrti darovala jeho sestra, Božena Sudková fotografické dielo Umeleckopriemyslovému múzeu v Prahe a zbierku výtvarného umenia Národnej galérii v Prahe, ďalšie dary získali Moravská galéria v Brne, inštitúcie v Roudnici nad Labem, Kolíne, Ústav dejín a umenia ČR a Bibliothèque Nationale v Paríži.
Ateliér v dome v Prahe na Úvoze prešiel v 90.-tych rokoch rekonštrukciou a dnes slúži verejnosti ako múzeum a galéria.

…“Vím, že bys v březnu možná nejraděj
uvázal jaro pevně na řemen
k patníku na Kampě a spěchal do zahrad
zachránit trochu zimy předjaří,
než jaro potopí ty černé obrazy
do bílých stínu, pěny, do peří…”
Jaroslav Seifert Josefu Sudkovi

Použitá literatúra:

Mrázková, Daniela: Příbeh fotografie, 1985 Kirschner, Zdeněk: Josef Sudek, 1982 Okno mého ateliéru (Window of my studio): 2020

Blog:

Mirka Sliacka