Mesačné archívy: júl 2018

lu5

Lucia Luptáková

LUCIA LUPTÁKOVÁ
Jej tvorba rozpráva príbehy miest, ktoré dôverne poznáme, odkrýva pre nás ich iný, neviditeľný rozmer. Skúma povahu a zloženie priestoru. Priestorovými zásahmi tvorí novú situáciu, prostredníctvom ktorej nám dané miesto umožňuje vnímať akoby nanovo, upriamiť pozornosť a znovuoceniť už existujúce. Pracovnou metódou, ktorú pritom využíva je kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny. Jej ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia. Výtvarníčka Lucia Luptáková.
Aký bol Váš prvý kontakt s umením? Prečo ste sa rozhodli študovať výtvarné umenie?
Odmalička som si kreslila. Ako dieťa som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Keď som rozmýšľala o povolaní, chcela som byť reštaurátorkou. Po štúdiu gymnázia som sa rozhodla ďalej študovať dizajn. Ťahalo ma to do Škandinávie, ale nakoniec ma osud zavial do Holandska. Začala som tam študovať priestorový dizajn na Katedre Architektúry. V štúdiu som pokračovala na voľnom dizajne a až moje tretie štúdium sa venuje voľnej tvorbe alebo voľnému výtvarnému umeniu. Stále však z architektúry vychádzam a pracujem s ňou. Umenie ma vždy bavilo aj preto, pretože to nie je exaktná veličina. Nie je to niečo čo sa dá naštudovať, ovládnuť a to je pre mňa výzvou.

Lucia Ľuptáková - DAKDIJK / Strešná hrádza / Roofdike

Vaša tvorba je postavená na silnom emočnom prežívaní diváka. Nechávate interpretáciu svojej tvorby čisto na divákoch a na tom ako ju dokážu spracovať alebo ju svojím spôsobom aj vysveťľujete?
Interpretáciu svojej tvorby rada nechávam na diváka. Snažím sa robiť práce, ktoré fungujú vo viacerých rovinách. Moje práce sú veľké inštalácie, akoby taká architektúra bez funkcie. Divák sa väčšinou môže nielen na ne pozerať, ale ich aj prežívať. Môže sa po nich fyzicky pohybovať, liezť a často sa stáva, že sú to špecifické práce pre konkrétny priestor. Ak divák už má nejaký zážitok z tohto priestoru, tak mu moja práca môže zmeniť jeho vnímanie. Myslím si, že keď je práca dobrá tak v zásade nepotrebuje žiadne dovysvetlenie. Samozrejme, že niektoré diela pracujú s informáciami z pozadia, pracujú s históriou miesta, so sociálnym kontextom. Tieto informácie sú dostupné a prácu obohacujú. Niekedy vychádzam z toho, že divák už nejaké informácie o mieste má, nemusí si ich študovať, sú to všeobecne známe veci. Keď robím práce založené na spoločnej pamäti, spomienkach z detstva, tak dúfam, že pár ľudí malo podobné zážitky a keď vytvorím niečo čo im tie spomienky vyvolá, tak sa napojíme na jednu rovinu. O každom detaile svojej tvorby rozmýšľam čiže moje rozhodnutia nie sú náhodné. Farby, výber materiálu, tvary, rozmery, to všetko má dopad na diváka. Aj keď návštevníkom nechávam voľnosť intepretácie, už tým čo im ponúkam, v akom prevedení (pozn. red.), ich manipulujem určitým smerom, do zážitku, situácie, v ktorej ho ich mať. Mám nejakú predstavu čo asi by si mal divák zažiť, ale stáva sa mi veľmi často, že ľudia majú ešte odlišnejšie asociácie ako si ja viem predstaviť.

Lucia Ľuptáková - SVETLOPÁD / Lightfall

Vo Vašej tvorbe pracujete prevažne s priestorom a časom , jeho vnímaním v subjektívnej rovine a na rôznych úrovniach. Využívate pritom aj pôsobenie vonkajších prírodných vplyvov (osvetlenie pri západe slnka, či vietor) a hlavne prirodzených daností miesta. Sama hovoríte, že sa snažíte o: “Upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom znovuocenenia.” Ako sa časom mení náš vzťah k priestoru, ktorý dôverne poznáme? Dokážeme ešte vidieť hodnotu a možnosti denne užívaného priestoru?
Veľmi ma zaujíma priestor, náš vzťah k nemu a to ako si ho osvojujeme. Keď prídeme na nové miesto akoby naše telo vôbec nerozumelo tomu kde sa nachádza, ako je ten priestor, (byt, mesto) usporiadaný, ako to tam funguje a ako sa má telo samotné pohybovať. Čím častejšie priestor používame, prechádzame ním, tým skôr sa to stáva pre nás rutinou. Telo samo sleduje svoje cestičky a je zvyknuté na jeho hmotu (výšku plafónu, starý tehlový dom, tunel). Všetky tieto informácie o priestore si naše telo “nahráva” a intuitívne ho rozpoznáva. Priestorovými zásahmi sa snažím narušiť rutinu, ktorá vznika pri využívaní priestoru. Podobá sa to tomu ako keby som do priestoru postavila stoličku a niekto sa o ňu potkne. Keď prácu zasadím na miesto, ktoré už ľudia zautomatizovane používajú a tiež prežívajú, tak vtedy sa zmenia vzťahy, na ktoré sú zvyknutí. Ľudia si uvedomia veci, ktoré už boli pre nich automatické (dopad svetla, vzdialenosť stien od seba, počet schodov). Tiež ma zaujíma ako si to všetko ukladáme do spomienok. Keď si zaspomíname na detstvo, boli sme malí, naše telo bolo malé, tak všetko v našich spomienkach je väčšie ako to v skutočnosti bolo. Napríklad sa vrátime na miesto kde sme si mysleli, že bol obrovský les, húština a dnes je zrazu z tej húštiny pár kríčkov. Všetko v našich spomienkach je zrelativizované. V spomienkach filtrujeme priestory, niečo si zapamätáme, niečo zväčšíme, zmenšíme, napríklad si nepamätáme detaily. Keby sme sa snažili nakresliť dôverne známu vec z našich spomienok, zistíme, že to nie je možné. To čo si pamätáme je skôr pocit. Toto sú všetko veci, ktoré ma bavia a snažím sa s nimi pracovať a upriamiť na ne pozornosť. Mám pocit, že tieto veci sú všeobecne platné, pre široké publikum, pretože nielen umelci a architekti sa pohybujú priestorom.
Lucia Ľuptáková - ÚTROBY/ Bowels
Ako si vyberáte priestor, v ktorom budete tvoriť? Čím vás miesto dokáže osloviť?
Niekedy si priestor vyberám a niekedy som do nového priestoru pozvaná. Ešte sa mi však nestalo, že by som nevedela čo mám s priestorom robiť pretože všade je niečo z čoho sa môžem odraziť ( architektonické prvky, rutinné používanie, ľudské vzťahy k priestoru). Samozrejme, že sú priestory, ktorými som nadšená na prvýkrát a nad inými musím viac rozmýšľať. Moje práce sú rôzne, niektoré reagujú priamo iba na architektúru, pri iných si viac naštudujem históriu, pozadie, čo sa tam všetko dialo, koľkokrát bolo miesto prestavované… Vždy nachádzam dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Robím práce aj vonku, na verejných priestranstvách a pár vecí som robila aj v prírode. Za najväčšiu výzvu považujem keď ma pozvú do parku alebo do prírodného prostredia. Musím nad tým viac premýšľať pretože dielo by malo z priestoru niečo získať, ale aj priestor samotný by mal byť prácou obohatený. Keď niečo postavíte v krásnom lese tak to už ani nemôže byť zlé. Práve v takom momente je dôležité urobiť vytvoriť objekt, ktorý dá priestoru niečo naspäť aby vzťah medzi ním a dielom bol vzájomne funkčný. Miesta, ktorými sa vo voľnom výtvarnom výskume zaoberám sú tak trochu tajomné. Sú to priestory nielen fyzické, ale aj mentálne, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať v našej mysli, tzv. priestory tranzičné. Patria sem medzipriestory- schodiská, čakárne, chodby, výťah.. Tie ma vždy fascinujú, obsahujú veľa konotácií k iným veciam. Ich funkcia je nejasne určená, nie sú to miesta ani verejné ani súkromné, a táto ich medzifunkcia mi dáva voľnú ruku k interpretácii. Nachádzam v nich rôzne asociácie k rozprávkam, príbehom, mýtom. Sú to ilustračné priestory na mentálne pochody. S takýmito priestormi sa mi asi najlepšie pracuje.

Lucia Luptáková
ROCKING VIEW.FOLDING HORIZON / Rozkývaný výhľad. Rozskladajúci sa obzor

V jednom zo svojich projektov (Places where we have been I., II., III.) si dávate otázku či je možné stanoviť kultúrnu identitu miesta. Svoj výskum ste realizovali v troch európskych mestách (Banská Bystrica, Amsterdam a Berlín). Ako vy vnímate rozdiely medzi týmito mestami?
Tento môj projekt je ešte stále rozpracovaný. Otázka či sa dá jasne identifikovať kultúrna identita miesta sa mi ťažko zodpovedá pretože projekt začal síce všeobecne, chcela som si zostaviť vlastnú abecedu rôznych architektonických tvarov a navzájom ich porovnávať, no nakoniec sa vybral trošku iným smerom. Na začiatku výskumu som si vybrala miesta, ktoré mali na mňa formatívny vplyv. Chcela som zistiť kde všade sa môj záujem o tieto priestory začal a čo všetko ma ovplyvňovalo. Začala som analyzovať miesta kde som sa hrala ako dieťa, v okolí paneláku svojich rodičov. Nastalo silné citové zainteresovanie pretože prvýkrát som začala robiť osobné veci v porovnaní s iným druhom mojich stavieb. Začala som analyzovať svoje spomienky zo starých fotografií čo bola pre mňa úplne nová vec. Z osobnej zainteresovanosti v priestore som sa v Berlíne snažila nadobudnúť odstup. Berlín je pre mňa ideálnym miestom, je to tzv. medzipoloha medzi miestami kde teraz žijem, medzi západom a východom. Amsterdam, kde momentálne žijem, reprezentuje západ. Moje základy, všetko z čoho pramení moja tvorba, čo ma formovalo je východ. Skutočne som to aj tak cítila, časť Berlína mi pripomínala domov a časť Amsterdam. Veľký rozdiel však bol v tom, že som nemala absolútne žiadne citové zainteresovanie a na všetko som sa dokázala pozerať zvonku ako cudzinec. Pomohlo mi to nadobudnúť odstup a vyhodnotiť materiál, ktorý som nazbierala na Slovensku. Tiež som si zbierala obrazový materiál (fotografie detailov, okien, modulárnych prvkov). Na Slovensku to bolo viac o tom ako priestory, paneláková estetika - veľmi formálna, holá, hrubá, je vo veľkom kontraste s predstavivosťou. Takéto priestory sú pre mňa oveľa viac ako len fyzické, skôr mentálne v náväznosti na detstvo, hry a zážitky. V Berlíne to bol viac analytický pohľad a v Amsterdame som už mala rozanalyzované aké druhy priestoru ma zaujímajú na Slovensku a niečo podobné som hľadala aj v Amsterdame. Snažila som sa nad nimi uvažovať z vnútorného pohľadu, z pohľadu niekoho kto tam žije a kto tie priestory využíva. Berlín mi pripadal z pohľadu kultúrnej identity mestom kde je oboje. Amsterdam je uzavretý architektonicky aj individualistický. Nie sú to objektívne zistenia, ale subjektívna interpretácia. Snažila som sa dokazovať a vyvracať si ich zbieraním rôznych prvkov (budov, balkonikov,portikov). Postupne sa mi vykrištilizoval nástroj, ktorý používam, a to sú spomienky zo starých fotografií. Cez ne sa snažím analyzovať čo z tých fotiek ostane v spomienkach. Je to filter, subjektívny, kde sú maličkosti, nepodstatnosti, ktoré ustúpia do pozadia a vystúpia tie podstatné veci. To je výsledok, ktorý sa snažím spätne aplikovať na všetky 3 mestá. Výskum je stále otvorený takže uvidíme aký bude výsledok.

Lucia Luptáková - MEANWHILE IN THE WOODS.../A zatiaľ v lese...

Vystavovali ste v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Aká bola téma tejto výstavy?
Výstava v Pretoriu v Banskej Bystrici, ktorá sa prednedávnom skončila bola v spolupráci s Matejom Gavulom, Janou Kapelovou, Oldřichom Morisom, a s kurátorkou Zuzkou Majlingovou. Rozprávali sme príbeh budovy, jednej z najstarších v Banskej Bystrici. Táto budova zastávala v histórii rôzne, spoločensky dôležité funkcie no a nakoniec sa stala galériou. Príbeh budovy sme rozpovedali od pivnice, cez schodisko až k vežičke. Využili sme pritom hlavné komunikácie a výstavné priestory ostali prázdne. Tieto priestory sme dali voľne k dispozícii ľuďom cez inzerát a mohli ich využiť.

Lucia Luptáková -
SVETLOPÁD / Lightfall

Výtvarníčka a vizuálna umelkyňa Lucia Luptáková sa narodila v Bratislave. Od roku 2005 sa profesionálne venuje umeniu, vystavuje v Holandsku, na Slovensku a v zahraničí.

Ďakujeme za hodnotný rozhovor.