Mesačné archívy: január 2018

nahlad

Ján Kostaa

Ján Kostaa

The Best Cycling Artist 

Február 2018

DIVART - Tvoríme v detailoch

interview

kostaa          Ján Kostaa,  foto: Mirka Sliacka

Jan Kostaa je vizuálny umelec, event manažer, cestovateľ, fotograf a amatérsky športovec. V súčasnosti žije a pracuje v Banskej Bystrici. Študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v ateliéri Miroslava Nicza. Organizuje a spolupracuje na rôznych domácich aj medzinárodných umeleckých projektoch.

 

Ako by si ty sám definoval svoju tvorbu? Čo ju charakterizuje a akým témam sa prevažne venuješ?

Moja tvorba je intermediálna, tak ako ma naučili v škole. Nesústredím sa iba na konkrétne techniky alebo médiá, aj keď niektoré sú zastúpené viac. Napríklad fotografia, objekt a kresba. Hlavne sa snažím neklásť si obmedzenia. Jediné sú tie finančné, je to dlhodobí boj. Kreslím veľké, ale aj stredné formáty s figuratívnym obsahom. Baví ma ten rozmer. Najväčšie čo som dodnes nakreslil bola panoráma nadržaných poľovníkov 2,5 x 12 metrov. Tiež z času na čas skonštruujem pre výstavné priestory nejaký efemérny objekt alebo inštaláciu. Používam pritom štandardné materiály ako drevo, oceľ, papier, plast. Páči sa mi, keď objekt rozmerovo presahuje človeka. V obsahu sa moje diela často konfrontujú s nejakým sociálnym alebo iným problémom. Sú jednoducho kritické, niektoré viac, iné menej.

Future, 40 x 30 cm, 2016

Future, 40 x 30 cm, 2016

V rámci tvojej tvorby sa stretávame s rôznymi spôsobmi interpretácie. Ako sám píšeš: “Prioritou je idea”. Dôležitejší je teda obsah než forma? Akým spôsobom vyberáš formu interpretácie myšlienky, nápadu, ktoré chceš vyjadriť?

Vyberám spontánne, prirodzene a podľa aktuálnych vlastných preferencií. Nerobím si rebríčky čo je viac dôležité. Jediné čo môžem definovať je, že idea prichádza ako prvá, potom nasleduje výber média alebo techniky. Samozrejme, môže to byť aj naopak, ale v zásade sa mi to deje v tom prvom poradí. Keď už je vec hotová, potom už nerozlišujem čo je dôležitejšie. Musí to hrať, musím byť spokojný. To je však problém, veľakrát nie som a skoro celú moju produkciu považujem za nedokončenú. Ale netrpím tým, páči sa mi tá otvorenosť. Často sa tiež vraciam ku starým veciam a prerábam ich.

Message from the West, inštalácia, 2016

Message from the West, inštalácia, 2016

Okrem vlastnej tvorby sa venuješ aj organizovaniu viacerých projektov. Medzi inými A7rooms, v ktorom poskytujete umelcom z celého sveta priestor a podporu na kreatívnu tvorbu. Kto všetko na tomto projekte spolupracuje a ako táto myšlienka vznikla?

Projekt A7ROOMS residency je stále v začiatkoch a robím ho zatiaľ sám. Absolvoval som niekoľko rezidenčných pobytov v Čechách, na Slovensku, v Španielsku, v Portugalsku, na Mallorke a učite ich ešte zopár pribudne. Momentálne však žijem v Banskej Bystrici. Je to mesto s kvalitným potenciálom v oblasti kreatívneho priemyslu, ale zároveň stále bojuje so svojou zabetónovanou zaprdenosťou. Nie je to Londýn ani Viedeň, kultúrny život tu pulzuje iným tempom. Ja však verím, že kreatívnych ľudí, hlavne v oblasti kultúry, bude stále pribúdať. Naozaj to vidím optimisticky, v meste funguje niekoľko iniciatív a inštitúcií, ktoré sú dokladom progresu a otvorených hláv. Osobne mám najbližšie k Záhrade - centru nezávislej kultúry. Výborné je tiež pred dvomi rokmi znovuzrodené Artforum so svojím sprievodným programom, Stredoslovenská galéria má tiež svoj program pre súčasné umenie, tlieskam tiež Kinu v Amfiteátri a Filmovému klubu v Múzeu SNP. V neďalekej Dúbravici fungujú Periférne centrá.

Tip of the Iceberg, mechanizovaný objekt, 2017

Tip of the Iceberg, mechanizovaný objekt, 2017

Výtvarného umenia je však vidno na môj vkus trochu málo. Umelecká komunita je miniatúrna. Povedal som si, že prispejem do tejto oblasti tak ako viem. Vo svojich predchádzajúcich ateliéroch som z času na čas organizoval jednovečerné výstavné projekty. Také vernisážové žúrky. Posledným dejiskom bol punkový priestor 300štvorcov na Hornej ulici, ktorý bol v roku 2016 aj súčasťou programu a base-campom Ceny Oskára Čepana. Poďakovanie za spoluprácu patrí viacerým, hlavne Zuze Ďuricovej. Pri organizácii týchto eventov ma napadlo zverejniť výzvu a priniesť do Bystrického prostredia aj ľudí z vonku. Konfrontácia domáceho publika so zahraničnými výtvarníkmi, spolupráca s katedrou IDM na Akadémii umení, podpora rozvoja kultúry vlastným programom, intervencia do kultúrneho diania mesta. O to mi ide, snáď sa to bude dariť. Dodnes sa odprezentovali traja zahraniční umelci a niekoľko domácich. Momentálne rokujem o nových priestoroch, ideme ďalej!

Ďaľším veľmi zaujímavým projektom, ktorému sa v súčasnosti intenzívne venuješ, je The Best Cycling Artist. Sám ho nazývaš značkou, ktorú používaš na plagátoch po ukončení konkrétneho cestovateľského celku. Naposledy si sa takto zúčastnil jedného z najdlhších cyklistických ultramaratónov Európy Northcape4000. Aká je náplň a čo je cieľom tohto projektu?

Cyklistika je mojou súčasťou. Profi biker už v tomto živote asi nebudem, ale každopádne som hobík s veľkými ambíciami a som totiž súťaživý typ. Vo svojom živote mám iba obmedzený počet záujmových oblastí. Tými najsilnejšími sú umenie a cyklistika. Čo narobím, tak to je. Dlho som to nezlučoval a možno práve preto to raz prerástlo do tohto pompézneho titulu The Best Cycling Artist. Najskôr som to myslel ako jednorázovú recesiu, provokáciu smerom do vlastnej komunity, kde sa medzi výtvarníkmi nadšenie pre šport moc nenosí. Dnes je to môj osobný ucelený každodenný program. Titul zostal ako výzva celému publiku a komunite. Ak ma niekto z profesionálnych umelcov v niektorom roku prekoná, posuniem mu titul a budem mu robiť PR. Možno z toho raz bude Veľká Cena. Každopádne, v tom čo robím v oblasti cyklistiky vidím silné paralely s umeleckými disciplínami ako napríklad staré známe, viackrát prežuté performance, body-art, konceptuálne umenie, apropriácia, telesnosť, ego-art a následne v postprodukcii grafika, objekt alebo fotografia. Jednoducho, koncept, určitý výkon, jeho stopa a postprodukčné spracovanie.

Oda na radost, akryl na platne, 250 x 1200 cm, 2016

Óda na radosť, akryl na plátne, 250 x 1200 cm, 2016

Bytostne sa ma to všetko dotýka, formuje ma to. Disciplína ako napríklad “long distance” alebo kategória “ultramaratón” je z veľkej časti meditatívna záležitosť. Je to tiež filozofia. Nie je to pre každého a vyžaduje si to sústredenie, nadšenie a dlhodobú prípravu. Dramaticky sa tu ohýbajú pojmy ako čas, výkon, telesnosť. Telo je neuveriteľný stroj s obrovskou výdržou. Baví ma učiť sa ako sa obsluhuje. A bicykel, nech to znie akokoľvek komicky, je na poli mechaniky niečo úžasné. Fascinuje ma prekonávať samohybne, bez vonkajšej pomoci čo najväčšie vzdialenosti. Je to iba o tebe, tvojej telesnej a mentálnej výbave, sprevodovanej hliníkovej konštrukcii a o starom známom kolese. Limity sú iba tie, ktoré si sám postavíš.

Pretek NorthCape4000 bol mojim prvým ultramaratónom v živote. Predtým som robil presuny iba nesúťažne. Ale atmosféra preteku, ten vonkajší tlak, publikum, ktoré ťa sleduje a ďalšie aspekty takéhoto typu podujatia ťa prinútia zo seba vyžmýkať oveľa viac ako pri cyklovýlete. A mňa začalo zaujímať, čo je to “viac”.

Štart bol v talianskej Florencii a cieľ za polárnym kruhom v bode North Cape. 4000 km čistého masochizmu. Z 50 štartujúcich prišlo do cieľa 40, ja som bol 21. Trvalo mi to 15 dní, 10 hodín a 42 minút. Priemerná denná vzdialenosť, ktorú som ťahal bola 260 km. No nie je to úžasné?

Každý takýto pretek je finančne náročný a bez úspešnej crowdfundingovej kampane by som neodštartoval. Ďakujem preto všetkým, ktorí si kúpili niektoré z mojich diel a tým prispeli. Tí čo nestihli, nezúfajte, aj tento rok bude možnosť 🙂 V tomto roku budem štartovať na 3peaks Bike Race, alpskej kopcovačke, ktorá sa ťahá krížom cez Alpy so štartom vo Viedni a cieľom v Nice. 

Vystavuješ po celej Európe, podporuješ umelecké aktivity vo svojom okolí. Aký je záujem laickej verejnosti o tieto formy umeleckej tvorby? (Slovensko vs. zahraničie)

Myslím, že je to dobré. Ak v nejakom mieste dlhodobo funguje zvyklosť organizovať výstavy vizuálneho umenia, existuje aj zvyklosť navštevovať ich. Ak s týmito aktivitami začínaš niekde, kde to doteraz ľudia nezažili, musíš to dobre odkomunikovať a byť trpezlivý. Netreba čakať, že ti v priebehu prvého roka bude celá dedina alebo sídlisko tlieskať a nosiť ťa na rukách. Je jedno či je to Slovensko alebo akékoľvek zahraničie. Podľa mňa je to vždy lokálna záležitosť a záleží ako komunikuje organizátor s potenciálnym publikom. Umenie vie síce niekedy byť dosť kritické, ale v zásade nehryzie. Je to umenie. Pre drvivú väčšinu ľudí tu aj vonku je to voľnočasová aktivita.

The White Guy II., akryl na platne, 150 x 200 cm, 2016

The White Guy II., akryl na plátne, 150 x 200 cm, 2016

Sú ľudia ochotní a schopní vnímať hodnotu umenia a jeho význam v dnešnej spoločnosti? Aký má podľa tvojho názoru umenie vplyv na vývoj spoločenskej situácie? Alebo všeobecnejšie, na čo je nám vlastne umenie?

Umenie má takú hodnotu, akú mu dáš ty sám. Jeho význam je obrovský, život nie je iba chodiť do práce a robiť deti. Citeľné by to bolo až keby umelecké aktivity zmizli zo sveta. To sa stáva počas vojny alebo totalitného režimu vládnutia. Vplyv umenia na vývoj spoločenskej situácie? Áno, existujú aj také projekty.

Umenie je nám na to, aby sme žili ako ľudia, rozvíjali myslenie, napredovali, lebo stále je kam sa posúvať. Keď sa spýtam svojho psa, čo si myslí o umení, odpoveď je jasná: “Daj mi niečo najesť.” Prečo mi to pripomína suseda, ktorý na tú istú otázku odpovedá: “Keby si radšej chodil do roboty.”?!

Aké projekty alebo performance chystáš do najbližšej budúcnosti (rok 2018)? Kde môžu naši čitatelia v súčasnosti vidieť tvoje diela?

Ako som už spomenul, v lete budem štartovať na ultramaratóne 3peaks Bike Race. V pláne mám ešte jeden štart, ale to dnes ešte nie je potvrdené. Bude závisieť hlavne od financií a úspešnosti crowdfundingovej kampane. Začiatkom leta by som mal mať samostatnú výstavu v trenčianskej Novej Vlne, koncom roka otvorím nový ateliér a výstavný priestor v Banskej Bystrici. Moje aktivity, ktoré sú často dosť spontánne je možné sledovať na mojom webe alebo Facebooku.

Viac z tvorby Jána Kostu nájdete na: https://kostaablog.wordpress.com/

Road Trip, akryl na platne, 200 x 450 cm, 2016, pohlad do Nitrianskej galerie

Road Trip, akryl na plátne, 200 x 450 cm, 2016, pohľad do Nitrianskej galérie

 

logo_black

 

 

wpimg1

WordPress – zbežná príručka

Systém WordPress je asi najrozšírenejšou platformou na vytváranie internetových stránok, s kvalitnou podporou, s nespočetným počtom tém a modulov. Skúsení programátori a dizajnéri v komunitách dokážu nielen pripraviť pekné, vizuálne témy s najnovšími vychytávkami a trendami za nás, čo je ale dôležitejšie, dokážu vytvoriť príjemné a nenáročné prostredie na editáciu v administratívnom prostredí.

_DSF9001

Ján Viazanička

Ján Viazanička

fotograf roka 2017 

Január 2018

DIVART - Tvoríme v detailoch

interview

jan-viazanicka-gabriel-kuchta

                              Ján Viazanička, foto: Gabriel Kuchta

Absolvoval magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií. Venuje sa konceptuálnej, dokumentárnej a reportážnej fotografii. Nedávno si prevzal ocenenie Fotograf roka 2017 vyhlasované  Stredoeurópskym domom fotografie. V roku 2016 získal druhé miesto v súťaži Slovak Press Photo v kategórii Svet umenia a bol nominovaný na Zlaté oko v Czech Press Photo v kategórii Ľudia, o ktorých sa hovorí. Od roku 2012 fotografuje projekt PREMENY SLOVENSKA s Borisom Némethom. V súčasnosti žije a pracuje v Banskej Belej, Zvolene a všade tam, kde ho niečo inšpiruje. Jeho fotografický pohľad prináša často bizarný, inokedy úsmevný, no predovšetkým pravdivý záznam vizuálnej a kultúrnej identity dneška. 

 

Aké bolo tvoje prvé stretnutie s fotografiou? Ako si sa vlastne k fotografovaniu dostal a prečo si sa rozhodol ju študovať?

Prvé čo si pamätám v súvislosti s fotografiou  je, že som asi v 13-tich rokoch dostal pod stromček od rodičov taký malý kompaktný kinofilmový fotoaparát Kodak. Ale pozor! Bol to poloautomat (vedel som na ňom zapnúť a vypnúť blesk). Povedali mi, že som ho dostal aby som rozmýšľal aspoň nad niečím. Potom sa všetci rozčuľovali, že mi kúpili fotoaparát a ja nefotím žiadnych ľudí keď sme na dovolenke. Všetci čakali, že budú mať peknú fotografiu z dovolenky a nič. A to mi ostalo doteraz.

A keď som mal 5-6 rokov tak nás fotografoval jeden pán. Pamätám si iba tie fotografie, čo nafotil a nejaké nám sem tam doniesol.  Boli úplne iné ako ostatné, boli  kvalitné, ten pán bol profesionál. Veľa som rozmýšľal nad tým prečo ma tak fascinuje fotografia a myslím si, že práve pre tieto fotografie z detstva. Tá čierna, tú mám dodnes pred očami. 

 

Jan Viazanicka, Motivy neviditelnosti, 2015

Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015

Niekedy po mojej 30-tke som sa s dotyčným pánom spoznal, teraz vlastne už s kolegom. Bolo to úžasné. Takto nejak som sa dostal k fotografovaniu. Myslím, že celú strednú školu som nevidel fotoaparát, ani len ten malý kompakt. Až asi rok  po strednej škole (študoval som drevársku priemyslovku) som si uvedomil, že by ma  fotografia bavila, tak som začal fotiť. Ani neviem odkiaľ sa mi dostal do rúk starý Zenit a od tých čias fotografujem stále. Napadlo ma, že na vysokej škole ma naučia, čo je to umenie a bude dobre. Tak som sa pokúsil dostať na vysokú školu, podarilo sa a úspešne som ju dokončil. To bol veľmi dobrý krok v mojom živote.

Máš svoj umelecký vzor? Koho tvorba ťa inšpiruje/inšpirovala a čím, prečo?

Vzor nemám, ale mám fotografov, ktorých fotografie úplne hlcem. To čo ma najviac z fotografie zaujíma  je oblasť okolo dokumentu ale samozrejme, že sledujem dianie aj v širšom kontexte.  Strašne mám rád fotografa Carl de Keyzer (teraz idem na výstavu jeho najnovšieho projektu o KĽDR a som vo veľkom očakávaní). Momentálne listujem v knihe od fotografa Nicka Hannesa  - Mediterranean, fajnota je to. Txema Salvans alebo Mark Peterson majú tiež skvelé projekty. Asi najlepšia fotografická slovenská kniha pre mňa je Rusíni - Tomáš Leňo, Jozef Ondzík. Filip Vančo a Aurel Hrabušický pripravujú skvelé knihy o slovenských fotografoch (Malík, Podstraský, Galanda, Matejka). Sú to najkvalitnejšie slovenské knihy na túto tému. Martin Kolár, Lucia Nimcová, Andrej Balco, Andrej Bán, Ľubo Stacho, Jano Kekeli... Je toho veľa čo sa mi páči. Boris Németh je úplne skvelý vo fotografii a mám tú česť, že spolu od roku 2012 pracujeme na projekte Premeny Slovenska. Spolupráca a priateľstvo s Borisom ma výrazne posúva vpred.

Jan Viazanicka, dovolnka u nas doma, 2017

Ján Viazanička, Dovolenka u nás doma, 2017

Okrem mnohých projektov, na ktorých pracuješ, pôsobíš aj ako učiteľ na súkromnej strednej umeleckej škole vo Zvolene. Stretávaš sa teda s mladými a talentovanými ľuďmi. Ako sa zmenil prístup k fotografií od obdobia, keď si začínal ty v porovnaní s dneškom ?

Neviem či sa dá niečo porovnávať. Mladosť je bláznivá či teraz alebo vtedy. Mňa najviac na tomto období života fascinuje to, že v tomto veku môže človek  asi najviac ovplyvniť svoj život a on to má tak “u prdele” že až. Tá krásna bezstarostná mladosť...

Jan Viazanicka, KRAJINA STREDU, 2017, 1

Ján Viazanička, Krajina stredu, 2017

Ak sa ale pozriem na fotografiu, tak si myslím, že sa strašne zmenila technická úroveň. Obrazová kvalita išla neskutočne hore. Študenti sa dokážu digitálnym fotoaparátom dostať po kvalitatívnej stránke dosť rýchlo na dobrú úroveň. Ale problém je, aby vôbec pochopili, ako tá fotografia vzniká. Nevedia si predstaviť ten proces, nemusia nad tým premýšľať, cvaknú a na displeji sa im niečo ukáže. Vo fotografií chýba hĺbka.  Dnes majú ľudia pocit, že pridajú efekt na instagrame alebo to prehodia do čiernobielej a je z toho dobrá fotografia.

Jan Viazanicka, Motivy neviditelnosti, 2015

Ján Viazanička, Motívy neviditeľnosti, 2015

Žijeme v dobe kedy nám digitálne technológie umožňujú sa dostať k fotografovaniu rýchlo a aj pomerne lacno. Najmä na sociálnych sieťach je často viditeľné, že kvantita prevyšuje kvalitu fotografií. Čo ty už považuješ za kvalitnú fotografiu? A kedy sa dá hovoriť o umení vo fotografii?

Mám pocit, že už je menej obyčajných ľudí ako fotografov. Ale to, že sa fotografuje toľko je skvelé. Prežívame taký zlatý vek fotografie. Veľa sa fotografujú aj také žánre, ktoré skoro už vymizli. Som zvedavý, kde to celé skončí. V súčasnosti je na nás obrovský vizuálny nápor. Obrazy sa na nás valia a valia a valia. Je to také instantné. A to už asi "docvakáva" každému normálnemu, že sociálne média sú len bublina. To nie je reálny život. A tu sa dá odpovedať aj na otázku, kedy sa dá hovoriť o umení. Existuje remeslo a existuje umenie. Väčšina fotografov sú remeselníci aj keď si myslia, že sú umelci.  V podstate je len pár umelcov. Treba čítať (pozerať) knihy, chodiť po galériách a človek zistí čo je umenie a čo nie. Netreba sedieť iba na internete. “Pekná” a technicky dokonalá fotografia už nie je umením 100 rokov.

Jan Viazanicka, KRAJINA STREDU, 2017

Ján Viazanička,  Krajina stredu, 2017

Máš radu pre začinajúcich fotografov? Čoho sa vyvarovať a naopak čo je podstatné ak chcem spraviť dobrý záber?

Treba makať, a nemať veľa očakávaní. Toto však platí vo všeobecnosti, nielen vo fotografii.

Aké sú tvoje plány do najbližšej budúcnosti? Na čom momentálne pracuješ?

Učiť a učiť sa. V druhej polovici roka 2017 som fotografoval dva projekty: KRAJINA STREDU a DOVOLENKA U NÁS DOMA (pokračovanie projektu Premeny Slovenska). Projekt KRAJINA STREDU som už aj tento rok odprezentoval na výstave v kultúrnom dome v obci Dúbravica, v lokalite kde fotografie vznikajú. Projekt pripravujem v spolupráci s občianskym združením PERIFÉRNE CENTRÁ a jeho zámerom je zmapovať danú lokalitu severného Podpoľania súčasným fotografickým dokumentom a tak nadviazať na tradíciu, ktorá bola na Slovensku v tejto téme dosť rozsiahla (Martinček, Plicka, a v danom regióne Karol Benický a jeho kniha Vrchársky chlieb). Práve a aj preto sú tieto fotografie čiernobiele, čo je v mojej tvorbe dosť výnimočné. 

Momentálne trochu oddychujem, ale po malej pauze sa pustím do prípravy výstavy a katalógu  k projektu DOVOLENKA U NÁS DOMA. Tento projekt mapuje trávenie voľného času na Slovensku. Och, teším sa na výstupy. Na obidvoch projektoch budem pracovať aj v najbližších rokoch, keďže ide o dlhodobé projekty. V auguste budeme mať s Borisom Némethom v Trenčianskej galérii Miloša Alexandra Bazovského veľkú výstavu Krajina / Premeny Slovenska/. Čo sa týka fotografie tak sa nenudím a ani bez nej nie je nuda.

Jan Viazanicka Cyril and Methodius, 2013

Ján Viazanička,  Cyril and Methodius, 2013

 

 

 

Viac o tvorbe Jána Viazaničku a jeho ďaľších projektoch nájdete  na: www.viazanicka.com alebo na www.perifernecentra.com

Vybrané diela z tvorby si môžete zakúpiť prostredníctvom Divartu. Tvorbu Jána Viazaničku nájdete v našej v Galérii.